Šumava

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Pokial vojaci z roty s lopatami zhadzovali niekolkotonový náklad uhlia z auta, vyškriabal som sa na vŕšok nad rotou. Chystal som sa ulavil si na tele. Pamätajúc však, ako sa kamošovi na čundri tesne minúc jeho mužskú pýchu do prďáša zahryzla vretenica,  opatrne som sa predieral k výhodnému postaveniu. A tu zrazu za horizontom, otvorila sa nebeská scenéria ako z rozprávky. Naskytol sa mi úchvatný rozhlad ako z Olympu. Taký výhlad, že mi až dych zastavovalo a srdce stískalo. Úžasný kus Šumavy, nádherný kus Země České. Už viem, prečo majú takú peknú hymnu.

V mieste bokom od lesa, kde priesek otvoril krajinu hneď pod temenom obrovského skaliska, na vŕšku ktorého viac viselo, ako stálo, niekolko pokrivených borovíc  sa objavilo úzke údolie. Jeho úbočie porastené trávou plné húštin, kríkov čučoriedok, malinísk a skál, po ktorých sa plazili korene stromov, sa ťahalo dolu k riečke, kde stála zrúcanina mlynu, ku ktorej viedol drevený most.

Na druhom brehu, hneď na kraji zrázu, ktorý sa prudko zvažoval do okolo riečky sa tiahnuceho údolia, sa rozprestierala nádherná lúka, na ktorej sa pásli kravy. Ich zvonce a spiežovce bolo počuť až ku mne. Za ich pastvinou sa dovysoka tiahol tmavý les strácajúci sa v záplave slnka.

Obrázok ako z alpskej reklamy bol tak dokonalý, že ak by spoza stromu vyšla fialová krava s nápisom Milka, určite by som nebol prekvapený a jednu si od nej vypýtal.

Za riečkou sa údolíčko rozširovalo na široké, rozlahlé údolie, sem a tam posiate mladými smrčkami, ktoré sa ním do dialky dvíhali do riadne hustého lesa, rozprestierajúceho sa na mnohých vŕškoch a kopcoch. Tam niekde v dialke, bola Čiara deliaca dva svety.

Z jedného konca na druhý sa celým údolím vinula cesta prechádzajúca hustými lesmi, po ktorej som prišiel. Na jednej strane obchádzajúc holý kopec, akoby vychádzala zo skaly, lízla velkú rozsadlinu a niekde približne v strede údolia pretínala cez kamenný most riečku. Tu sa v prudkej zákrute skrútila k malému jazierku, okolo ktorého sa obtočila popri čupiacej smrečine a zmizla v hustom poraste ihličnatých velikánov smerom k nekonečnej slati.

To všetko sa v nedohladnej dialke stretávalo s blankytne modrou oblohou, sem-tam posiatou bielymi mrakmi všemožných divotvorných tvarov. Úplne v dialke v hmlovom opare, ako keď sa po daždi vyparuje les, sa vypínal velký masív vrchov, kopcov a hôr týčiaci sa na horizonte. Viac, ako vidieť, ho bolo skôr cítiť, ako sa za hmlovinou vypína do výšok a len s ťažkosťami sa dali rozoznať jeho vrcholky.

Predo mnou ležal prírodný obraz údolia ako z Tretiakovskej galérie a ja, ako som stál, hneď som si sadol. Ten úchvatný pohlad ma usadil. Nepadol som však na prdel ako podťatý, ako by sa mohlo zdať, ale pekne pomaličky, potichúčky som si opatrne sadol do trávy, aby som ten výhlad neodplašil, alebo aby som sa nezobudil na píšťalku dozorného na Kádrovke.

Za chrbátom, tichúčko hučiac šumom, spievala hora a v pokoji a klude mi pri nohách ležalo samé nebo, nebeský raj. Nadpozemský klud a mier ma akosi rozcitlivel a do duše privial smútok.  Zacnelo sa mi, až mi srdce zovrelo ako v železnej pästi a myšlienky sa mi rozkotúlali po všetkých kamarátoch, frajerkách a do domova k rodičom.

Obrázok ako z Winnetoua. Už mi k tomu obrazu chýbal iba soudtrack, tá čarovná melódia z filmu, keď kamera v Poklade na Striebornom jazere švenkuje po nádhernej scenérii juhoslovanskej prérie.

„Táarárá

tíirárá

tíiráará

tiráraráa.“

Melódia sa mi pomaly vrývala do hlavy a ja som z tej nádhery stratil pojem o čase. Dal som si do úst steblo, ktoré som práve odtrhol z hustého koberca trávy a špárajúc si ním zuby som si podvedome začal tú melódiu cez ne pískať a čakal, kým mi vyložia auto, som pofačieval a čumel na tú nádheru. Pripomenulo mi to úvodné slová filmu, ktoré som si ako dieťa odriekaval namiesto modlitby.

Tak tady jsou, legendární postavy našeho mládí, Old Shatterhand  a Winnetou. Bílý muž, jenž přešel velikou louži, aby na divokém západě našel svou novou vlast a vykonal činy, aby mu přinesla nekonečnou slávu a poslední náčelník Apačů, na kterého už doléhá stín tragiky jeho národa, ale který bez váhání nasazuje život, máli se dopomoci právu k vítězství. Toš vydejme se na pouť nekonečnými dálavami amerických prérijí, hlubokými údolími i po vrcholcích vysokých pohoří a prožijme s nima veliká dobrodružství a nemilosrdné boje za čest a slávu.

Sediac tu a s hlbokými nádychmi a mierne zaklonenou hlavou, som sa snažil dýchať tak hlboko, ako to len šlo, aby ma to nerozplakalo a hladiac na túto, pre mňa západnú divočinu, som si uvedomil? - alebo prial? - že aj ja som ako oni. Tiež som z východu prešiel kus zeme, aby som na západe na dva roky našiel svoj nový domov, kde som mal vykonať hrdinské činy a bez váhania nasadiť svoj život pri strážení republiky a kde som bojoval o svoju česť a dôstojnosť.

„Ešteže som šofér“ –pomyslel som si a tú krásu Šumavy som si mohol takto za krásnych dní vychutnávať a v zimnej slote ma pred ňou chránila kabína mojej milovanej Tatry. Lebo čupieť tu niekde celé noci v službe pod stromom za fujavice - no neviem, neviem a ešte raz neviem.

Mnohí chlapci z pohraničných rôt ju nevolali inak ako Hačava, nebo jí říkali Zkurvená Šumava. Ani sa im nedivím, keď v dlhých službách s ladovo studenou kosou, držiac ju v skrehnutých rukách, museli za akéhokolvek počasia, v lejaku a búrkach, v neskutočných mrakoch komárov, v snehu a mraze strážiť ostnaté dráty republiky. Padajúci únavou a uzimení,  spotení po kilometroch brodenia, sa v hlbokom snehu a celí premočení, trasúc sa klendrou, museli hliadkovať.

Môj úchvatný výhlad na ten neskutočne nádherne krásny prírodný úkaz narúšali iba vysoké konštrukcie strážnych veží stojacich nad plotom z ostnatého drôtu, po ktorom sa v nádhernej krajine chrbátmi vrchov a ich údoliami vlnito tiahla široká škaredá jazva.

Tá ohyzdná jazva mi pripomínala, že i keď je relatívny klud, že hneď kúsok za touto nádherou stoja iní chlapci, v iných uniformách, s inými zbraňami. Že sú tak, ako my pripravení, na písknutie svojich papalášov, pustiť sa do nás tak isto, ako my do nich.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Strelby

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Vojak „Slintoš,“ pravidelne exceloval aj na strelbách. Je zázrak, že na jeho malú postavu  dokázali pozháňať oblečenie a výstroj. No na helmu, na tú zrejme nejako pozabudli. Padala mu až na oči, tak, že nemohol nič vidieť a nie to, ešte aj strielať.

 „K střelbě připravit.

Dva kroky vpřed.

Zalehnout.

Krátkymi dávkami na jednotlivé cíle PAL!“

Vojak „Slintoš,“ obtiahol samopal a spustil palbu.

Tŕŕŕ.  ...  Tŕŕŕ.

Gulky sa začali zarývať necelé tri metre pred neho. Kamene, kusy zeme a asfaltu lietali vzduchom. On ale pokračoval ďalej.

Tŕŕŕ. ... Tŕŕŕ

Helma by mu padla až na nos, keby sa nebola zastavila o samopal, uzáver ktorého zúrivo narážal do jeho blembáku. Odfrkujúca zem, vytvorila oblak nepreniknutelného prachu, ale vojak „Slintoš“ pokračoval neochvejne ďalej.

Tŕŕŕ. ... Tŕŕŕ ... Tŕŕŕ

V tom už k nemu doskočil veliet roty, kopol ho do helmy a snažil sa mu vytrhnúť samopal z ruky. Vojak „Slintoš,“ však svoju zbraň nehodlal len tak vydať zo svojich rúk, ako naši predkovia v Tridsiatomôsmom a tak ďalšia dávka prefičala ponad naše a dôstojnícke hlavy.

Tŕŕŕŕŕŕŕ

Všetci sme živí a zdraví, hotový zázrak. Ďalší prúser so šťastným koncom za nami. „Aspoň budeme mať doma o čom rozprávať.“ –pomyslel som si.

 Pri všetkých tých volovinách nás vtedy ani len nenapadlo, že zubatá s kosou lieta neustále nad nami a čaká a striehne a vyčkáva...

Jednému strelcovi to takmer spočítala, lebo po strelbách so slepými nábojmi zabudol odstrániť zo samopalu nadstavec, ktorý strelbu so slepými nábojmi  umožňoval a pri ostrých strelbách mu vylomený záver samopalu urobil šíber na hlave.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Stratený Poliak

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Podobná tragikomickosmutnoveselá príhoda, ktorú počul ktosi rozprávať, ako si to vypočul niekto, čo to počul od jedeného z počutia toho druhého a ten to mal od tretieho, vypočuté štvrtým od piateho, ktorému to rozprával šiesty, že to počul jeho brat niekoho čítať, ako to niekde počul ten,  čo to napísal, že hovoril, že to má od niekoho, ktorý to videl tiež napísané tým, čo to počul od niekoho ako mu to rozprával, že to počul od  šumavských permoníkov rozprávať, ako o tom víly kecaly skřetům a pak to trolové vykecali bludičkám, které to pak  rozkecali po celým lese, kde to slyšel jeden péesák povídat druhého od třetího a stalo sa to asi takto.

Odohralo sa to vraj v dávnejších dobách, keď jeden Poliak sa rozhodol, že cez naše kopečky lahšie zmizne do Nemecka. Teda do toho „zlého“ Nemecka. Určite to nemal nijako moc dobre vykoumané a nevedel asi nič o ostnatých plotoch a iných „zábavných atrakciách“ na Čiare, keď si myslel, že iba tak prejde. Čiara - tak sa nazývala štátna hranica, lebo v skutočnosti to bola iba pomyselná čiara medzi dvomi štátmi a v našom prípade dokonca medzi dvomi svetmi, akoby sme dnes mali hranice medzi ufónmi a dinosaurami, tak boli tie naše dva svety odlišné.

Poliak sa niekolko dní motal dookola v hraničnom pásme, až v hustých šumavských lesoch poblúdil a nevedel už ani, ktorým smerom má stáť a nie to ešte ísť. Mal šťastie, že sa neutopil v jedenom z mnohých močiarov nekonečných šumavských slatín. So silami bol úplne na krajíčku a na konci svojho putovania od hladu ledva ležal, lebo chodiť už nevládal.

Možno by bol niekde aj dodýchal, ak by ho celého natešeného nenašli pohraničiari. Na rote by im zjedol aj niekolkodňovú menáž, keby ho od jedla neboli odtrhli kontráši, ktorí si vzápätí poň prišli. Odvtedy potom určite už dlhšiu dobu takú dobrú stravu nemal.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Sokolík

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Podobná príhoda, ako mne, ale s inými rodičmi a s iným chlpáčom, sa odohrala v domácnosti rodinných priatelov môjho kamaráta motorkára. Rodina sa skladala zo samých vedátorov a myslitelov, ktorí večne zažraní v odborných knihách, trávili večery bez televízora, v nekonečných odborno-vedeckých debatách. Nikto z rodiny nefajčil a už vôbec nepil a jedinou zábavou im bolo obcovanie s vedomosťami.

Hlava rodiny, otec, vždy sedával v rohu obývačky v pohodlnom hlbokom kresle s opierkami na hlavu, pri ktorom stávala lampa na čítanie. Tu lúskaval jedno vedecké dielo za druhým a nikto z rodiny sa nikdy neopovážil do toho kresla sadnúť, dokonca ani vtedy, keď nebol doma.

Práve do tohto kresla jedného dňa ležérne vhupol miláčik, ich hipisácky nasmerovanej dcéry, ktorá zjavne ignorovala rodinné tradície vo výbere životných partnerov a do domu posvätného kludu priviedla podobné vlasaté a zarastené indivíduum, akým som bol aj ja.

Chlapec zjavne nechápal vážnosť situácie, ktorú jeho príchodom žena jeho srdca v rodine spôsobila a už vôbec nezvládol svoj počin. Pred prekvapenými rodinnými príslušníkmi, ktorí s nemým úžasom pozorovali celý dej, rozšafne vhupol do zakázaného kresla, vyložil si obuté nohy na stôl, obrátil sa na domáceho pána a pohodiac svojimi obrovskými dredami, čiastočne prekrytými pestrofarebnou štrikovanou čapicou ako od Boba Marleyho, smerom k nemu s podivne vyzerajúcou cigaretou v ruke povedal:

„Daj iskru! ... Sokolík!“

            Túto príhodu som tak často a rád s velkým nasadením rozprával, až ma začali niektorí motorkári volať Sokolík. Aj v šoubiznise sa tá príhoda uchytila. Dokonca som ju raz videl rozprávať jedného slávneho českého herca, ktorému sa akože stala, ale záver mu akosi nevyšiel.

Inak rozprávanie cudzích príhod - akože svojich - v šoubiznise je velmi rozšírená neplecha. Na jednom festivale som sa na recepcii pre V.I.P. – nesmierne najdôležitejší ludia planéty,  pristavil pri hlúčiku zabávajúcich sa mladých muzikantov, kde jeden z nich rozprával neuveritelné príhody. Keď skončil s ďalšou jednou príhodou z môjho života, som sa ho spýtal či vie, o čom hovorí. Suverénne odpovedal, že áno. Tak som mu len povedal:

„To je o mne“!

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Sex on the bič

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Na Kádrovke boli odborníci a poradcovia, aj čo sa týka sexuálnych skúseností. Jeden strelec zjavne neskúsený v tejto oblasti, mal večer na vychádzke rande s dievčinou pracujúcou v miestnej fabrike, ktorá bola hneď cez cestu, oproti hlavnej kasárenskej bráne. Nebol si celkom istý svojím výkonom a po dlhej abstinencii zjavne už dlhší čas trpel erektívnou nespavosťou. Koho stretol - od toho žiadal radu, ako to hneď na prvýkrát neprešvihnúť. Každý radil ako vedel a s čím mal skúsenosti, no naši dvaja experti prišli s najpresvedčivejším návodom, ako predĺžiť slastný akt. Poradili nešťastníkovi, aby si ešte tesne pred odchodom na vychádzku natrel stiahnutú predkožku éterickou vietnamskou masťou, ktorá sa nanesením pod nos používa pri nádche na uvolnenie dýchacích ciest. Uveriac tomuto zaručenému návodu ešte hodne dlho od radosti skákal a donekonečna si v umyvárni drhol do krvava zodratý štiplavočervený nástroj lásky.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Rokenrol

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Najväčším hudobným zážitkom bolo, keď jedného dňa, jeden z nás, pôvodom z Rakovníka, skadesi  priniesol kazetový magnetofón, ktorý bol tiež pod trestom zakázaný. Tajne sme chodili na izby v prázdnych budovách výcvikových rôt z neho počúvať nahrávky skupiny Brutus Rakovník.

Hej kámo, pujč mi sestru na jeden rokenrol.

Hej kámo, pujč mi sestru, už vyšla ze všech škol.

alebo

Pojď se mnou na diskotéku, oddáme se snům

Bez rozdílu rasy a věku budem tam pít rum

Do toho sám majitel magnetofónu,  kričal refrén Pivních skautú

A zase pivóoooooo, zase pivóoooooo

K tomu nám recitoval básničky Brutusáckeho frontmena, ktorý sa vraj aj napriek ťažkému stupňu rakoviny nechával voziť k mikrofónu na táčkach, lebo  nevládal už pri recitovaní svojich básničiek stáť na vlastných nohách.

TO BOL ROKENROL !

Vzduch je vlahý voní senem

Jestli ti to přijde vhod

Spojím gen tvůj s mojím genem

Založíme nový rod

-alebo ďalšia jedna básnička, na ktorú si už celkom nepamätám, ale znela asi takto

Za nočního svitu

Chtěl sem sáhnout na živůtek

Ale skutek

Vytek

-alebo utek? Už si nespomínam.

            Iný Rokenrol som zažil hlboko po revolúcii, keď som so svojou agentúrou, pod ktorou hrala takmer celá špička slovenských rockových a popových interpretov, vybavili prehrávky pred armádnou komisiou na hranie po vojenských posádkach. Išlo vtedy o velmi slušný kontrakt, lebo hrávať po kasárňach bol vždy výborný job pre rockové kapely, ktoré inak väčšinou hrávali po kluboch. Presne tak som videl aj vo Volaroch na vojenčine rockovú skupinu Katapult.

            Komisia zasadla do plyšových sedadiel nádhernej sály armádneho domu kultúry v Trenčíne. Tolko zlatých hviezd som pohromade nevidel ani pri odovzdávaní výročných cien Slovenskej hudobnej akadémie, kolko ich mali všetci tí hlavní velitelia armádnej kultúry na svojich ramenách.

            V sále zhaslo svetlo a na pódium vyšla najrokovejšia skupina všetkých slovenských čias. Nedohrali ešte ani prvú pesničku a basgitarista už ťahal svoj nástroj po zlatomedovom koberci, do ktorého gitarista robil bagandžami čierne čmuhy silnými kopancami a to sa fešáci iba rozbiehali.

            Počas druhej pesničky odišli aj posledné zbytky komisie, ktoré doposial zotrvávali v nemom úžase, lebo basgitarista sa nenamáhal svoj nástroj zo zeme ani len už zodvihnúť a iba doň kopal a dupal po strunách. Gitarista fajčil aj dve cigarety naraz, a s okázalosťou hodnou rockovej hviezdy zašlapával do zlatomedového koberca jeden špak za druhým. Spevák zavesený do stojana mikrofónu len neveriacky čumel na svojich kolegov a v duchu mával tučnému zárobku, lúčiac sa s armádnym kontraktom.

            Chlapci zo Slobodnej Európy hodne rockovo poňali prípravu na tento dôležitý koncert v ich finančnom kalendári. V šatni sa fešáci hodne svojským spôsobom rozveselili a dopriali si pri tom hodne zo svojich potužovákov, ktoré si zo sebou všade a neustále nosili a bolo.

                        To bol iný Rokenrol!

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Rodinná špecialita

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Víkendové služby v kuchyni to bola iná šálka kávičky a zábavka z iného súdku, úplne ako z iného sveta. Všetky víkendy, teda hlavne nedele, kedy bolo všeobecné volno a každý si mohol robiť čo len chcel, som ja neborák trávil v kuchyni. Sprvu to bol slušný záhul, lebo šak bažant a spurný, to sa musí krotiť. Tak si na mne každý skúšal svoje mazácke umenie. Od dozorného kuchyne, cez kuchárov, až po službu konajúcich vojakov na prasečáku - zariadenie, kde sa začínal aj končil kolobeh potravy. Vojakov kŕmili prasatami, čo žrali zbytky z prasačích pochúťok, ktoré vojaci nedojedli a tak stále dookola.

Čo mohli, robili mi ešte ťažším. Napríklad mi trošičku poriadne vyfučali pneumatiky na vozíku, ktorým sa vozili odpadky z kuchyne. Odpadky sa zlievali do velkých, zhruba päťdesiat litrových nádob z draplavého plastu neurčitej farby, ktorý mi oškieral kožu na rukách a trhal hnedé, už aj tak značne poflakované montérky.

Bežne tie nádoby nakladali na vozík dvaja kuchynskí mukli, ale ja som ich musel nakladať sám. Sem tam niečo na mňa aj vyšprtlo a tak smrdel som, ako ogrcaná latrína po poriadnom žúre. Na vozík sa zmestilo zo šesť týchto nádob a potom ho ťahali a tlačili dvaja až štyria bažanti. Samozrejme, že na nabombovaných pneumatikách, aby im to išlo lahko.  No, mne pneumatiky sfučali na hniličku a chtiac-nechtiac som vozík musel na prasečák ťahať sám.

Kopec tam nebol až tak velký, aby sa to nedalo zvládnuť, ale moje tempo dopravy odpadkového expresu zodpovedalo ťažnej sile jedného degeša a stavu pneumatík. Po rovine som sa tváril, že to ani nezvládnem a viac som stál ako ťahal. V kopčeku som to sem-tam spustil naspäť pod kopček a začal som znova a znova som to spustil na začiatok, až pokial ma to neomrzelo.

Občas mi prišiel pomôcť kamarát Janči a to sme sa tvárili obaja, že vozík je ešte ťažší ako obvykle. Osadenstvo kuchyne sa na tom hrozne zabávalo, len zrejme im ušiel zmysel toho celého divadielka. Čím dlhšie mi to s vozíkom na prasečák trvalo, tým menej času som im poskytol na ďalšie zábavky s mojím bažantím osudom.

            Časom si ale na mňa zvykli, najmä keď videli, že mi moje postavenie bažantieho prúserára  žily netrhá a kludne bez problémov to zvládam aj fyzicky aj psychicky. Nakoniec však prišla moja velká chvíla.

Na prasečáku boli zabité  nejaké tie svine a previezli ich do kuchyne na spracovanie. Krupón, velká časť kože na chrbáte prasaťa, ktorý sa zo zabitého kusu odstraňoval dlhým tenkým, riadne ostrým nožom, sa musel odovzávať orgánom republiky, bez slaniny a bez poškodenia.

Celé detstvo som trávil s bratrancami na dedine u mojej tetky - otcovej sestry, kde otec chodil často pomáhať, lebo bratrancom zomrel otec a tetka zostala s piatimi deťmi sama. Chodili sme tam tak často, že bratranci volali môjho otca otíc a bol im skutočne výborným otcom, ako mne.

Otec bol neskutočný týpek. Samá sranda a zábava, napriek tomu, že celý život tvrdo pracoval. S ním nikdy nebolo smutno. Všetky vnúčatá ho milovali a hovorili mu deduško. Nikdy nebol  zlý a najradšej by sa celý rozdal. Najviac ma prekvapil, keď on, nevzdelaný dedinčan, ktorý mal iba päť tried obecnej školy povedal vetu, ktorú si budem pamätať do konca svojich dní.

„Deti nepatria do roboty, deti sa majú hrať“ –toto hovoril vždy, keď s mamou sa s láskou starali o hrozno vinohradu. Túto prácu obidvaja milovali.

 S bratrancami, ktorým nám spolu robil otca, sme pásli spolu kozy a pri tom fajčili ušúlané cigarety, kradli sme ďatelinu pre zajace a nadžgávali kŕmne kačice, kŕmili prasce a pomáhali pri zabíjačkách, zabíjali sme zajace a sťahovali ich z kože, sliepkam odtínali hlavy a šklbali ich od peria, moržovali kukuricu a krájali burgyňu, nabíjali piliňáky a kúrili s nimi, kálali drevo a nosili uhlie do šporheltu, chytali potkany a strielali ich vzduchovkou, pomáhali na poli a celé dni miešali slivky pri výrobe lekváru, vozili sa na velkých bicykloch pod štanglou a bez vodičáku jazdili na pinčloch a keď sa podarilo, aj na väčších motorkách. Z dedinského života som kadečo pochytil a vedel som - okrem iného­ - aj kosu nabrúsiť aj krupón stiahnuť.

            V kuchyni sa žiaden z kuchárov nemal k dielu a tak som navrhol dohodu, že ja krupóny posťahujem, ale zato dostanem panenku z jedného prasaťa. Zobral som teda do ruky nôž a pustil sa do roboty. Po tolkých sviniach ma riadne boleli všetky prsty aj celé ruky, ale víťazná cena za odmenu stála za to. Z panenky som urobil niekolko porcií rodinnej špeciality.

Mäso som nakrájal na hrubšie kúsky, na mäsiarskom kláte rozklepal na riadne fláky a nasolil. Na rozpálenej bravčovej masti som ich krátko osmahol z jednej aj druhej strany a pri tom viackrát obrátil. Pri poslednom obrátení som ich potrel Kremžskou horčicou a tak ešte posmažil a nakoniec zalial rozšlahaným vajíčkom so štipkou soli. Nechal som to na jemnom plameni pomaly dopiecť, až kým sa z vajíčka nestala nádherná žltá palacinka, do ktorej bolo mäsko zapečené. Jój! Podávané s mäkkým chlebíkom, voňavým, ako keď sa mama usmeje  a teplým, ako keď ťa otec pohladí, je to pochúťka par excellence, silne súperiaca o prvenstvo s knedlou s vajíčkami a broskyňovým kompótom a tu v tej chlapovýchovni silno pripomínala domov.

            Pohostil som svojich kamarátov jedlom, ktoré občas pripravoval môj otec, keď sme boli slamenými vdovcami, ako hovorieval stavu, keď mama nebola doma a ktoré teraz ja pripravujem svojim synom, keď sa výnimočne všetci pohromade stretneme.

Medzi kamarátmi zaujal čestné miesto Janči, ktorý si to ako jediný naozaj aj zaslúžil a nádherná nedela za nami. Odvtedy som mal v kuchyni dusno už len od dozorného kuchyne, kuchári už mi dali pokoj.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Rádio

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Rádio! To je velká vec. Najmä u Pohraničnej stráže, kde bolo pod prísnym trestom zakázané počúvať iné rádio, ako bolo to umiestnené v kultúrno politickej miestnosti roty. Tam bol aj jediný čiernobiely televízor, ktorý sme smeli pozerať. Mal zaplombované kanálové voliče a dal sa sledovať iba prvý program Československej televízie. Velenie Pohraničnej stráže si dávalo velmi záležať na tom, aby sa k nám nedostávali iné informácie, ako boli tie oficiálne.

Z informácií napríklad rádia Slobodná Európa sme sa mohli dozvedieť mnoho nebezpečných protištátnych informácií. Napríklad, že strielanie ludi na Čiare je zločin proti ludskosti a podobné iné táraniny, klamstvá, polopravdy a nepravdy. Pravdu mala iba PRAVDA a RUDÉ PRÁVO – denníky komunistických strán Slovenska a Čiech.

Nehovoriac o iných západonemeckých a rakúskych rádiostaniciach, ktorých sa v dôsledku blízkosti hraníc dalo naladiť neúrekom, ak teda občan republiky mal vo svojom socialistickom prijímači amatérsky prirobenú západnú normu, ktorá mu umožnila okrem domácich staníc sledovať aj tie kapitalisticko-zahraničné.

            Jedno z tých zakázaných, pre bezpečnosť republiky nebezpečných, rádií som mal ukryté v aute. Priznám sa, že už si presne nepamätám, kde to moje rádio malo skrýšu, ale na môj výmysel umiestnenia antény som bol neskutočne hrdý.

Vojenské Tatry mali hneď za kabínou velkú hranatú, obdĺžnikovú bedňu, v ktorej bol nainštalovaný bufík - vykurovacie teleso. Táto bedňa bola dlhá takmer cez celú šírku kabíny, čo bola dostatočná dĺžka na anténu. Tak som tam umiestnil špirálovitú anténu, ktorú som si vyžobral od spojárov. Keďže anténa bola natretá zelenou farbou, takou istou ako všetko v kasárňach, nemusel som ju zdemontovávať ani pri pravidelných prehliadkach vozidla, nakolko pôsobila ako jeho súčasť a nikdy nikto ju neobjavil.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Pruhy a hvězdy

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

K cigaretám ma viaže aj jedna príhoda z detstva. Otec ma poslal pre pivo a cigaretle, ako im on hovorieval. Pivo muselo byť dvanástka a jedine v zelených flaškách, lebo desinu a z hnedých flašiek on nepil. Pre cigarety som chodil do trafiky, kde ma už poznali a aj napriek tomu, že som bol maloletý, mi ich tam vždy predali.

Prišiel som teda k trafike, ktorá stávala na rohu Dunajskej a Dukelskej ulice, pri detskom ihrisku a išiel som si oči vyočiť. Za výkladom vidím Americkú zástavu.

„Ty brďo, toto čo už je? Čo toto tuná nevidím?“ –takmer som zhíkol. Malá, ščúpla knižôčka s nápisom PRUHY A HVĚZDY. Dnes sa im hovorí paperback. Zariskoval som a namiesto cigaretiel som domov doniesol toto útle dielko.

Dobre som vedel, že z toho nič mať nebudem, lebo otec ma udrel iba raz v živote, keď som mu z roztopašnosti priložil na bolavý isiáš – ischias, bolesti chrbtice, studený hrniec. Inštiktívne sa zahnal a jednu som spakruky schytal.

Pre cigaretle som musel letieť znova, ale hneď potom som sa pustil okamžite do čítania. Knižku napísal jeden ujo komunista, ktorý sa vrátil z dlhodobého pobytu v USA a popisoval v nej, ako strašne v Amerike proletariát trpí a dokonca, že ak sa Američan nenarodí s tým odhodlaním, že zarobí milión dolárov, narodil sa zbytočne.

Slová milión peňazí sme počuli iba v amerických filmoch, lebo v socializme milión nikto - nikdy nevidel a ani neuvidí. Že vraj Husákov plat, ako prezidenta Československej socialistickej  republiky bol tridsaťpäťtisíc Korún československých mesačne, čo bolo viac, ako plat lekára za rok. Netreba byť matematický génius, aby bolo jasné, že na našporenie milióna jeden socialistický život nestačil.

Pre mňa sa, ale nielen toto heslo, ale aj filozofia, ktorú v knihe neustále zosmiešňovali, stala ako biblia a z nej som si aj vytvoril jedno zo svojich vlastných životných porekadiel.

„Narodil som sa preto, aby som vyhrával" – a s týmto odhodlaním, ktoré som získal na základe tohto antidiela Pruhy a hvězdy, som prežil celý svoj život až doposial.

Ďakujem ti, ujo komunista!

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Pred popravou

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Môj mesačný honorár za službu v Pohraničnej stráži v druhom roku vojny bola celkom slušná kôpka peňazí. K základnému žoldu som mal hraničný príplatok, príplatok za triednosť, príplatok za hromadnú prepravu osôb a príplatok za odznak vzorný pohraničník.

Slušný prísun peňazí od môjho otca tiež nebol zanedbatelný, veď som bol jeho vytúžený jediný synáčik a z mlčkových, ktoré pred mamou úspešne tajil, mi dával hodnú časť. Otec ma často navštevoval, lebo bol vedúci vlakovej pošty. Na služobné cesty do Prahy chodieval pravidelne a z Prahy to mal už len na skok, ako vravieval.

Všetko toto zrátané a zosumarizované, bolo toho na tie časy dosť na slušný život. Nájomné som platiť nemusel a strava bola tiež zabezpečená, preto sa moje vychádzky mohli niesť v celku grandióznom štýle. Na služobných cestách som tiež netrel biedu a ani núdzou som netrpel. Ba naopak, slušne som si užíval. Tatarák som si dával zakaždým, keď som bol mimo kasární a na vychádzke som si k nemu doprial aj Tokajského vínečka.

Odvtedy mi je úplne jasné, čo by som si dal ako poslednú večeru pred popravou. Žiadna posledná cigaretka, alebo cigara, žiadna čierna alebo blondínečka, ba dokonca ani hrdzavá. Pekne na jemnúčko naškriabaný Tatarský biftek, rozmiešaný so všetkými ingredienciami, na bravčovej masti do zlatova opečené topinky, hodne potreté strúčikom cesnaku, že pri žuvaní v ústach štípu ako žihlava a k tomu pollitrovka trojputňového Tokajského vína, od najlepšieho výrobcu tohto božského moku Anny Nagyovej a môžu vešať, strielať, sekať. Všetko jedno. Zomriem s úsmevom na tvári. Ten trojputňový výber je velmi podstatný. Nie päťputňový, ten už je moc silný a prebil by chuť cesnaku s mäsom, ani dvojputňový, ten je zas ešte málo výrazný, ale trojputňový, ten je akurát.

Celý život sa bojím, že budem zomierať za hlbokej noci, ležiac na zemi niekde v zabudnutej zákrute za treskúceho vetra v snežnej plačkanici, trasúc sa zimou nekonečne vlečúcim sa časom s chumáčmi padajúceho snehu šlahajúce mi do tváre a hladný v neskutočných bolestiach čakať na svoj koniec. Vždy, keď si na toto spomeniem, ma strasie a v ústach sa mi vynorí spomienka na Tatarák s Tokajom.

Aj mnohokrát, keď som na železnej posteli v našej izbe na Kádrovke zaspával, privodil som si ten slastný pocit v ústach tejto neskutočnej dvojkombinácie. Hneď mi bolo lepšie na duši a zaspával som so sladkým úsmevom na perách, drkotajúcich sa zimou, tešiac sa na ďalšiu vychádzku, alebo jazdu, kde si ju zase vychutnám.

Božský pocit z toho jedla bohov, ten sa nikde za nijaké peniaze kúpiť nedá. Na to by nestačil ani žold generála.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com