Vlkodlaci

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Pravidelne sa v našich kasárňach objavovali vozidlá priamo z pohraničných rôt, ktoré prišli na opravu do dielní, alebo bežnú údržbu. Ich vodiči, riadne zvlčilí dlhodobým pobytom na pohraničnej rote, izolovaní v hustých horách, bez kontaktu s okolitým svetom, sa dosť často nedokázali vpratať do mantinelov kasárenského života. Dávali ich preto slúžiť do strážnej služby v autoparku, aby pričuchli ku kasárenskému režimu. Služby zadeloval zástupca velitela a tak sa dalo lahko zariadiť, aby víkendy slúžili práve títo zvlčilci a my sme si mohli na izbe púšťať bulharské gramoplatne.

Mimo výcviku sme si v kasárňach žili viac-menej, ako rodinka. Žiadna buzerácia, rozcvičky len občas a aj to iba mladí museli ráno z roty von na čerstvý vzduch. Žiadne dupanie v pozore pri zdravení a niektorých dôstojníkov sme dokonca zdravili po mene. V celých kasárňach vládla uvolnená atmosféra.

Jeden výcvikový turnus skončil a čakalo sa na ďalší. Vycvičených bažantov porozdelovali k jednotlivým jednotkám, či už priamo na hranici do pohraničných rôt, alebo putovali na brigádu do Sušíc, alebo na niektorý z práporov a poniektorí zostali pekne tu – s nami na Kádrovke.

V tejto vlúdnej atmosfére boli aj dôstojníci akosi normálnejší, povolili dokonca aj najvyššie šarže a správali sa akoby civilnejšie. Dosť sa vykričali na bažantoch, ktorí im niekedy riadne pocuchali nervy a tak boli radi, že majú klud a nejakí degeši z Kádrovky, s ktorými sa i tak nedalo nič moc robiť, ich nijako nevzrušovali.

Aby nevznikol nejaký dojem, že slovo degeš je urážka, alebo niečo podobné, tak to teda nie! Degeš je priatelské oslovenie niekoho, kto podla svojho správania, alebo danej situácie má nejakú zrejme diagnózu, alebo čo a od toho presne toto slovo vzniklo. DG je skratka lekárov pre diagnózu, vyslovuje sa Dé-Gé a od toho je Dé-Gé-š, čiže naše oblúbené slovo degeš. Keby ho bratia Češi poznali, mohli by kludne namiesto vole hovoriť hele degeš, jó degeš a tak lubovolne ďalej.

Mnohí z dôstojníkov boli vášniví polovníci a bežne sa stávalo, že si  svojich polovníckych psov vodili cez víkendové služby do kasární. Aj náčelník kontrášov, major „Kontráš,“ zanietený to polovník, si v jednu nedelu takto priviedol do služby svojho štvornohého miláčika a pustil ho v ten osudný deň na volno, aby si po kasárňach trochu zaskotačil. (Neviem odkial bratia Češi toto slovo zobrali, ako keby sa Skoti nejako radi zabávali, alebo čo.)

Domáci Kadrováci sme už tento zvyk dôstojníkov poznali a tak po kasárňach pobiehajúce polovnícke psy sme nepovažovali za nič zvláštne a pozornosti hodné. Majorov pes si s kludom občurával svoje obvyklé miestečká po celých kasárňach netušiac, že na naňho o chvílu zaútočia vlkodlaci.

            Všetko bolo v pohode, až pokial sa nedostal do zorného pola zvlčilcov z pohraničnej roty, ktorí práve v túto osudnú nedelu slúžili na Káteeske v autoparku. Tí nezaváhali ani na sekundu a vydali sa na lov pobehujúceho chlpáča. Ani jedného z nich ani len nenapadlo, že to nie je zatúlaný pes, ktorý sa prišiel do kasární nažrať zbytkov v kuchyni, čo ešte potkany nestačili požrať, ale polovnícky pes jedného z dôstojníkov. 

Neviem, akým zázrakom sa im ho podarilo chytiť, ale možno s tým mali skúsenosti z pohraničnej roty, kde boli pohraničníci zvyknutí sem tam si prilepšovať jedálny lístok občasným úlovkom lesnej zveri, chytaním rýb, alebo zbieraním lesných plodov. No určite s tým mali bohaté skúsenosti z domova, alebo čo čert nechcel, v civile žili v oblasti Čiech, kde je konzumácia psov bežná záležitosť.

Tak títo Psožrúti vlkodlaví, so znakom psohlavcov na klope, na Káteeske zakúrili v kachliach, do kuchyne zašli pre pekáč, cesnak, chlieb a pripravili si libové pošušňáníčko, že by aj Dařbuján s Pandrholom závideli. Dlho hladal, major „Kontráš,“ svojho psa, dlho chodil a pískal, po celých kasárňach, ale márne, veru márne, úplne márne.

Len dým z komína Káteesky, ktorý sa šíril po jesenných kasárňach vymalovaných nádherne sfarbenými listami padajúcich stromov, ako z obrazu Cézanna, Moneta, Degasa, alebo iného impresionistu, dával na vedomie celému širokému okoliu, že ním odchádza do večných lovíšť duša jedného štvornohého priatela.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Velké vodky

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Ležíme si s frajerkou na izbe hotela Bobík a už len pofajčievame a maznáme sa. Vo vedlajšej izbe bubeník z našej kapely, ktorý na návštevu doviezol za mnou frajerku, buší do mojej sesternice. Chystal som sa im práve zaklopať na stenu, aby sa trošku stíšili, keď tu zrazu rachot, buchot na dvere. Vzrušený hlas všetkým oznamuje, že je ostrý poplach a všetci sa majú okamžite vrátiť do kasární.

            Hotel Bobík bolo jediné slušné miesto vo Volaroch, kam sa dalo ísť počas vychádzky posedieť a niečo pojesť aj popiť. V jeho bare sme zažili nejedno alkoholické bezvedomie, ibaže nie naše. My šoféri sme ani na vychádzkach nesmeli piť, pre prípad poplachu a tak si užívali hlavne naši kamaráti strelci, psovodi, spojári, kuchári, no prosto iní, len nie my.

Nie vždy sme toto nariadenie rešpektovali a tak sa stalo, že sme s mojím otcom, naučili barmanku nalievať poriadne porcie.

„Dve vodky prosím.“

„Tady to máte, pane.“

„A to čo je?“

„Jako co? Co je?“

„No toto tuná, čo je to?“

„Dvě vodky. Jak jste si přáli, pánové.“

„A to nemáte poriadne poháre?“

„Jako co? Ja vám nerozumím. Jaký pořádný sklenky?“

„Šak s týmito sa vácej narobíme, jak napijeme!“

„To je standardní malá vodka, pane.“

„Tak ukážte, ako vyzerá u vás velká vodka.“

„No jo. Hned to bude, pánové. ... Tak tady to máte, pánové.“

„No to je hneď lepšie, ale toto je u nás malá vodka. Tak nám hneď nalejte dve velké.“

„Jak velký, vždyť už je máte“.

-v hlase jej už bolo cítiť „Neserte mě, volové“ a pohlad už tiež nebol vlúdny, ako na začiatku, keď sme do jej výstrihu hádzali jednu poklonu za druhou.

„Nie vaše velké, ale naše velké.“

„No jo, pánové. Na to já nemám sklenky.“

„A víno tu z čoho pijete?“

„Ach jo, Slováci.“

-a tak časom, sa všetci naučili piť tie NAŠE velké vodky a my dvaja s otcom sme skončili kdesi na volarskej lavičke, vyrevúvajúc na plné gule do šumavskej noci tie naše - slovenské.

Jedného večera asi nejaký žial, alebo inú potvoru zapil jeden z našich. Vodič. Narval sa tak, že nevládal stáť na vlastných nohách a vehementne sa bránil akýmkolvek pokusom o pomoc. Keď už bol v stave, že takmer žiadny obraz, žiadny zvuk schmatli sme ho a poďme s ním von z baru.

V tom momente niečo cinklo o tanečný parket. Nášmu kamarátovi sa odopli křidýlka - odznak s triedou odbornosti a padli na zem. V okamihu začal jačať, ako zmyslov zbavený.

„Zubýy, zubýy,

vypadli mi zubýy!“

-kolom dookola reval stále to isté. S námahou a problémami sme ho dostali za hotel k smetiakom, aby ho nezvetril nejaký dôstojník, ktorých v meste bývalo neúrekom. Aspoň, že už prestal vyrevúvať o zuboch. Náš podťatý kamarát nevládal urobiť už ani krok. Ochabol ako vrece krumplí a už si aj trochu cvrkol... Čo s ním teraz?

Po rýchlej porade sa dvaja rozbehli do kasární, ktoré boli neďaleko, lebo vo Volaroch bolo všetko neďaleko a doniesli dvere, ktoré zvesili kdesi v kasárňach. Spitého kamaráta sme naložili na dvere a na pleciach,  ako čestná stráž nosí mŕtveho prezidenta, odniesli preč z dosahu dôstojníkov. Pri dolnej bráne kasární, pri PHM - čerpacej stanici v kasárňach, sme ho prehodili cez plot do autoparku, lebo tam sme ho mohli nájsť iba my šoféri a nikto iný, kto by mu za taký stav tela i duše naparil nejaký ten flaster.

            Okolo dozorného útvaru sme prešli bez problémov, veď sme vládali chodiť na rozdiel od našich spolubojovníkov nevodičov. Ešteže nikto nepočítal, kolko vojakov sa vracia z vychádzky. Nášho milého kamaráta sme našli ležať tam, kde sme ho prehodili cez plot. V hlbokom záveji, slastným spánkom rozvaleného v snehových perinách. Ani ladový vietor ho neprebral. Uložili sme ho do postele a dali na starosť bažantom, vrátili dvere na ich pôvodné miesto a všetci sme sa tvárili, akože všetko v porádečku.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Už sa nedivím

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Dnes sa ani nedivím komunistom, že nechceli púšťať svojich občanov do zahraničia, a že na hraniciach boli ostnaté ploty, aby sa húfne neutekalo, lebo ak by som sa pred vojnou raz dostal do susedného Rakúska, určite by ma naspäť, do socialistickej vlasti, neboli dostali ani buldozérom. Doma sme síce so zrnitým obrazom chytali rakúsku televíziu, veď Bratislava bola bývalé „predmestie“ Viedne, ale vtedy neboli farebné televízory a tak som si ten rozdiel medzi čierno-bielo-šedou Bratislavou a farebnou Viedňou neuvedomoval.

Rozdiel sme však už ako malí šráci videli v autách, ktoré občas z Rakúska k nám do Bratislavy zavítali a to ich nebolo ani zďaleka tak vela, ako ich bolo možné vidieť v Prahe. Farebné káry s kasňami všemožných tvarov a s úžasným lakom. Ich farby oproti u nás jazdiacim autám, ktorých farby pripomínali skôr vojenské autá, akoby predpripravené na vojnu,  boli jasne žiarivé a k tomu tie úžasné tvary.

Ford Eskort bol sen každého malého pretekára a keď som prvýkrát uvidel Ford Capri, padli mi sánky až pod kolená. Protipól k tomu tvorili tragikomické enderácke papundeklové Trabanty, smiešne polské „Maluchy“ - Fiat šesťstopäťdesiat, naše obstojné Škody „Kilečko“ a super luxusné ruské Lada-Žiguli, ktoré sa dali buď kúpiť za valuty v Tuzexe, alebo si ich občania socializmu mohli kúpiť, po zhruba ročnom čakaní na ministerský poukaz.

Škodovky sme vtedy volali Embéčky, lebo za označením typu mali ešte písmená MB – Mladá Boleslav. Pamätám si, ešte ako dnes, keď našu hrdonárodnosť zachraňovala Embéčka - Škoda Stodesať „R,“ ktorá vyhrávala svetové súťaže v rally.

Trabanty z bakelitu boli na smiech aj nám deťom socializmu, ale keď sme vídavali celé jednofarebné karavany „Maluchov,“ plaziacich sa s otvoreným deklom na motore, aby sa ten v horúčave neupiekol, v ktorých sedeli nasáčkované celé polské rodiny smerujúce do Bulharska k moru, nebolo nám ani do smiechu.

            Komunisti dobre vedeli, prečo nás mladých nechcú púšťať na západ, lebo by tu u nás, v socialistickej vlasti, o chvílu nezostal ani jeden mladý človek. Nenávisť komunistov voči západu mala aj tragikomickejšie odtiene. Z Bratislavy do Viedne kedysi jazdila „Električka“, malá elektrická vlaková súprava, ktorá prechádzajúc jediným mostom Bratislavy, odchádzala od Národného divadla až do centra Viedne.

Aby už nikdy - nikoho nenapadlo túto trasu obnoviť, po ktorej ešte za dlhé roky socializmu zostali na pamiatku do asfaltu pri Starom moste zaliate širokorozchodné kolajnice, tak preto v Bratislave urobili komunisti električkové trate úzkorozchodné.

V každom meste je rozchod kolajníc električiek širokorozchodne bezpečný, len u nás ho zmenili na úzkorozchodný a dodnes sa stáva, že električka občas z trate vyskočí.  Úzky rozchod tratí zvolili preto, aby sa nedal napojiť na ten Viedenský a aby péesáci nemali prácu so zadržiavaním unesených električiek pri pokusoch o útek zo socialistického blahobytu. Preto sa aj dlhé roky u nás rozprával vtip.

Zadychčaný terorista vbehne do električky, priloží k vodičovej hlave zbraň a zakričí: „Na Viedeň!“

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Tvoj život za môj

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Aby sme my, mladí péesácki bažanti nemali dojem, že strážna služba na zámočku bola v podstate len sranda, povedali nám jeden príbeh, ktorý sa stal pred rokom - či dva predtým, ako sme narukovali.

Možno z takého istého špaku, na ktorom bolo napísané „gdo zemrel je simulant“ zbadal strážny, ako sa niekto poneviera v blízkosti cvičnej pohraničnej roty, ktorá bola mimo areál kasární. Cvičná pohraničná rota, bola funkčná kópia skutočnej pohraničnej roty, kde bolo všetko to, čo má na takej rote byť a čo robí pohraničnú rotu, pohraničnou rotou a vyzeralo to tam ako na skutočnej hranici.

Boli tam cedule Pozor hraničné pásmo, bola tam signálna stena - plot z ostnatého drátu, boli tam špaky - strážne veže, podobné tým z koncentrákov a gulagov a iné technické zabezpečenia ostrahy štátnych hraníc.

Zbadajúc narušitela priestoru cvičnej roty, vyslal velitel stráže hliadku k dotyčnému narušitelovi, mysliac si, že je to zase nejaký nacenganý opilec, ktorý nevie trafiť domov a treba ho len jemne usmerniť, aby našiel správnu cestu. Hliadka teda k nemu pešmo vyštartovala ako blesk. Nikoho z nich ani len na chvílu nenapadlo, že idú v ústrety nebezpečiu. Veď prečo aj, veď tu sa ozajstní narušitelia nevyskytujú, veď je to cvičná rota.

            Chyba lávky. Nacenganý opilec bol v skutočnosti armádny vojak, zbeh s ostro nabitým samopalom. Utiekol zo strážnej služby a chcel zmiznúť za hranice. Naraziac na cvičnú pohraničnú rotu si myslel, že je už len kúsok od hraníc. Tu zrazu bežia k nemu dvaja pohraničiari, tak začal strielať. Pohraničiari palbu opätovali a armádny zbeh sa vzdal. Stál s rukami nad hlavou a čakal, kým ho prídu zadržať. Keď už bola hliadka dostatočne blízko, tak blízko, že si bol istý zásahom, zodvihol samopal, ktorý nechal ležať pri svojich nohách a s výkrikom:

„Tvoj život, za mój“ -začal znovu strielať.

Po hustej prestrelke a zneškodnení zbeha si velitel hliadky všimol, že jeho druh zostal ležať na zemi. Jeho zelená uniforma bola celá krvavočervená. Bola zafarbená od  krvi, vytekajúcej z tepny prestrelenej nohy. Utekal čo mu plúca stačili, ako o život, lebo o život naozaj šlo, aby postrelenému pohraničiarovi pomohol. No všetko bolo márne, mladý pohraničiarsky nováčik skonal.

To bolo prvé varovanie, jedno z mnohých, ktoré nad nami počas vojny vztýčilo ukazovák, ako varovanie, že neustále lieta nad nami zubatá a s kosou striehne na naše chyby a nevydarené žarty. A nikomu z nás sa nechcelo umierať, každý chcel žiť.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Šesťstotrojka

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Jeden z dôstojníkov vypátral, že som vyučený automechanik a absolvoval som výučbu v špecializovanej opravovni pre osobné vozidlá Tatra. Osobné tatrovky boli papalášske vozidlá komunistickej strany a iných potentátov. Všetky boli čiernej farby s vysokým leskom, samý chróm a luxus, v iných našich autách nevídaný. Výkonný mnohoválec do „V“ dával šialený výkon v porovnaní so štvorvalcovými škodovečkami, žigulíkmi a moskvičákmi s obsahom nula celé nič a výkonom jedného unaveného koňa, ktoré si mohlo dovoliť ostatné obyvatelstvo, ak vôbec malo to šťastie, že dostali povolenie na nákup automobilu, alebo ho niekde splašili na inzerát. No prosto jasno, čierne tatrovky boli vládcami ciest.

Pátranie onoho dôstojníka nebolo len tak samoúčelné. Vlastnil totiž jedno také auto. Čas od času si mohli stranícky spolahlivé kádre nejakú tú jazdenku Tatry kúpiť do osobného vlastníctva a tak sa stalo, že jedna Šesťstotrojka sa dostala do dôstojníkových rúk.

Keďže autíčko bolo ojazdené, potrebovalo zavše nejaký ten odborný zásah. Preto si súdruh dôstojník zmyslel, že mu budem jeho tatrovečku v osobnom volne udržiavať v chode. Najlepšie cez volnú nedelu, kedy bol prístup do vojenských dielní menej kontrolovaný a dali sa tam robiť rôzne čérnoty. Potreboval vtedy vymeniť spojku, čo za normálnych okolností nie je až taká veda.

Keď som prišiel k autu, motor bol už vonku. Spojkový kôš a lamela boli namontované, len za nič na svete im nešiel naspäť nasadiť motor. Spýtal som sa nešťastníka či vystredili lamelu, ako a čím to robili. Z jeho pohladu mi bolo jasné, že k ničomu takému nedošlo, lebo na otázku či použili vystreďovaciu hriadel prekvapene zodvihol obočie. Ihneď mi bolo jasné, že žiadni velkí odborníci sa okolo toho auta nemotajú a mne sa nechcelo svoj volný čas tráviť špinavý pod autom. To sa radšej vrátim k svojim nedelným službám v kuchyni, lebo tam som sa aspoň najedol a napil do sýtosti.

            S týmto presvedčením som sa chytil do práce. Zobral som imbusový klúč, nasadil naň ocelovú trubku, vložil som to do hlavice skrutky a začal ťahať. Nešťastník si ani len nevšimol že netočím dolava, že skrutku neodťahujem, ale doprava. Po chvíli to zachrúmalo a následne ruplo a bolo to. Kalená skrutka zostala zalomená v spojkovom tanieri a tak som sa vrátil k službám v kuchyni, ktoré som vyfasoval za strážnu službu.

            Čo sa týkalo áut, tak som nikdy nepochopil jednu vec. Ako je možné, že aj komunisti aj kapitalisti využili ludský um i prácu, minuli materiál i energiu a na jednom konci výrobnej linky vypadol Trabant a na druhom Mercedes.

                        Toto mi nikdy nešlo do gebule.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Americká zátačka

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Náš nadpráporčík stál s vodičom pohotovostného UAZu v križovatke na kopčeku za námestím, keď zrazu začuli, ako spoza kopca kvičí Tatra. Hukot a rev na plné točky vytočeného motora dávali tušiť, že približujúce sa auto má riadne naložené, že šofér mu dáva riadne za krk, že Tatra dostáva řádný kapky.

„Kuhrva, kuhrva, vojáku,

sjeďte to kousek níž.

Tohle jedou lesáci

a je lepší se jim vyhnout.“

Zišli teda kúsok ďalej, lebo stáli hneď vedla, do cesty vytŕčajúcej, budovy požiarnej zbrojnice. To sa už dolu kopcom valila Tatra modrej farby. Nebola to však preťažená lesácka súprava s naloženým drevom rútiaca sa dolu k námestiu. Bola to modrá vyklápačka z práporu, ktorou sa vyvážali smeti z kasární. S nemým údivom sa nadpráporčík pozeral, ako vodič nezvládol myšičku okolo zbrojnice a hodný kus z jej rohu odhryzol.

            Rozbitá Tatra a rozbúraná požiarna zbrojnica neboli jedinou súčasťou dane za dusno pre staré kusy, ktoré nám dôstojníci za zhodenú korbu vetriesky narobili. Súčasťou bolo aj viacero búračiek a mimoriadnych udalostí na pohraničných rotách a cestách Sušickej brigády, ktoré spôsobili neskúsení a zle vycvičení noví vodiči.

Cestou do Prachatíc na ceste plnej zákrut, bola jedna obzvlášť zákerná. Mala aj svoje meno, volala sa Americká. Cez Druhú svetovú vojnu tu havarovali a zahynuli americkí vojaci, ktorí tento kus západných Čiech oslobodili. Na túto cestu sa vybral náš nadpráporčík, aby preskúšal či je nováčik schopný prevziať po starej páke, odchádzajúcej do civilu, šoférovanie štábnej tisícdvestotrojky.

To že dvanásťstotrojka do kopca skoro zdochla, lebo bažant sa bál preraďovať rýchlosti, nebolo až takým počinom, aby to nadpráporčíka vyviedlo z miery. Veď mal rád pomalú a opatrnú jazdu. No keď bez zaradenej rýchlosti dolu kopcom preleteli Americkou zákrutou na troch kolesách, to už upútalo jeho pozornosť. Tolkokrát si spotenú brigadírku neutieral za celý život, hoci si ju utieral neustále.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Tristovka

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Keby inkvizítor z Hlavnej správy videl, ako sa u nás s úpenlivosťou dodržiavajú všetky mazácke tradície z prvej republiky, tak by jeho na Moskovskej univerzite školená hlávka skolabovala. Keby ten videl pamätnú tristovku, keď po riadne priťatej finálovke okrem bažantieho peria, lietali aj samotní bažanti ...

Na Kádrovke bolo zvykom tristovku vyplácať vojenskou ocelovou štokrdlou – stoličkou, ktorú mal každý vojak pri posteli. Tristovka sa tradične vytĺkala na izbe číslo sedem, kde bývali vojaci od vodičov.

Toto naozaj nie je z mojej hlavy, ale z Ozzyho, lebo ten si ešte aj po tridsiatich rokoch pamätá aj čísla našich áut. Kde by som si ja pamätal číslo cimry! Keď ma napadlo spísať mená všetkých Kádrovákov, na ktorých si pamätáme, Ozzy z fleku vysypal stovky mien. Ten si dodnes pamätá, kto, kde slúžil a jeho zaradenie aj jeho prezývku. Ozzy bol vždy starý ďábel.

Tristovka! Bola to udalosť v živote vojaka, keď sa z bažanta ošklbe všetko perie a strašne dlhý, miliónový klofák mu zmizne a stane sa mazákom.

Zasvecovací rituál prebiehal tak, že zdatný staromazácky kus sa rozkročmo postavil na dve postele stojace vedla seba, pričom každú nohu mal na jednej z nich a do rúk uchopil ocelovú stoličku. Mladý ešte bažant s ohnutým chrbátom a vystrčeným zadkom zacúval medzi staromazákove nohy, kde dostal do vystrčenej prdele takú šupu so stoličkou, že až zuby cvakali. Ak sa nedržal pevne oboma rukami ocelových postelí, poskočil riadny kus dopredu.

Po tejto šupe z bažanta opadlo jeho operenie aj s klofákom a stal sa mazákom. Tým pádom mohol beztrestne nosiť záložku na saku uniformy a mohol si dať gumičky do nohavíc, aby mu držali na kanadách, mohol si ohnutím rúčky lyžice urobiť báger a mohol si vytvarovať brigadírku, mohol fajčiť na izbe a mohol ležať na posteli v kanadách,  nemusel už robiť rajóny a ani žiadnu inú robotu za nikoho iného. Toto všetko mohol robiť beztrestne. Žiaden starý kus ho už za to nemohol zosekať.

Dôstojníci roty to samozrejme akože netolerovali, no tiež ako ktorí. Väčšina z nich dobre vedela, aké blahodarné účinky má normálna mazácka  vojna, ktorá nemala nič spoločné s ponižovaním a mučením mladých vojakov. Veď tým pádom mali omnoho menej práce s výchovou nováčikov, lebo všetko a dokonale ich to naučili staré kusy a všetko fungovalo bez ich práce a námahy.

Výkonný práporčík sa síce snažil byť kamarát, však bol v našom veku a rád sa s nami pozabával, ale bol to aj furťák, čo sa prejavilo, keď pri vyplácaní tristovky, na izbe číslo sedem, do nej vtrhol a s krikom, že zabránil mazáckym praktikám utekal potom s teplým bonzom na štáb.

Tesne pred tým, ako náš rotný vpálil na izbu, aby ako vravel zabránil vyplácaniu tristovky, zacúval nie príliš telesne disponovaný, dalo by sa povedať, že skôr naopak, vetchý, ešte stále mladý, operený bažant medzi mohutné stehniská mazáckeho cvalíka, ktorý na izbe šoférov strašidelnou petelicou zbavoval bažantov peria a klofákov. Horko-ťažko pohromade držiaci mlaďas ohol svoj bažantí chrbát a s vytrčeným prďášom sa poriadne, oboma rukami, z celej sily chytil ocelových rámov postelí.

Bol posledný a tak mazáčisko jeden streštilý, v úlohe exekútora, si to chcel naposledy poriadne užiť. Mal ešte hodne sily, ale musel dávať aj pozor, aby zo zábavičky nebol prúser. Stačilo len málo a mohol niekomu nalomiť kostrč, alebo povyšovaný bažant mohol doletieť až k protilahlej strane izby a tam si namlátiť držku práve zbavenú milionárskeho klofáka.

Držal sa bažant z celých síl, ako Rusi v Československu. Zažmúril oči a pripravený na ten velký okamih povýšenia, oddane čakal na ranu. Zaťal zuby a cez ne dal signálom najavo, že je pripravený na velkú životnú zmenu. Šuuu... zasvišťala stolička vzduchom a pac. Dopadla na bažantovu prdelku, taký bol ščúply, že ani prdel nemal. Rana ako z tarasnice mlasla o nastavenú zadnicu do ticha izby, ale bažant ani necekol, veď to by už bola jaká hanba, keby od bolesti zreval.

Hóoodne to mazáčisko neodhadol a vôbec nedal zahálať svojim svalnatým rukám. Vybičovaný k poslednej finálnej tristovke naozaj poriadne mladému pritabačil. Ten sa postelí neudržal a ohnutý v páse izbou prešprintoval k stene na opačnej strane. Ešteže okno bolo otvorené, lebo inak by bol samá jazva. V predklone narazil na parapetu okna, cez ktoré sa kotrmelcom prevalil von z izby pred rotu. Po dopade na trávu pod oknom urobil ešte zo dva kotrmelce a skončil na asfalte v polovine cesty medzi Kádrovkou a štábom.

Letiaci bažant nebol nikto iný, ako najslávnejší z nás, vojak „Slintoš,“ a už len za toto by si pred tou kádrovkou zaslúžil tú sochu v životnej velkosti.

Presne v tomto momente, keď mladý bažant doletel až pred štáb, vrazil náš rotný do izby a okamžite odhadol rozsah prúseru. Rozbehol sa teda na štáb a za čerstva podal teplý bonz jeho náčelníkovi, ktorý  po rozsiahlom vyšetrovaní takmer potrestal potrestaného. Chcel celý prúser hodiť na plecia mladému frajtrovi, ktorý jednu tú strašnú šupu so stoličku schytal, lebo vraj ako poddôstojník nezabránil mazáckemu rituálu. Šikovnému frajtrovi „Oktánovi“ sa však z hroziaceho prúseru podarilo úspešne vykorčulavať a s hrdosťou začal nosiť svoju mazácku záložku.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Šumava

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Pokial vojaci z roty s lopatami zhadzovali niekolkotonový náklad uhlia z auta, vyškriabal som sa na vŕšok nad rotou. Chystal som sa ulavil si na tele. Pamätajúc však, ako sa kamošovi na čundri tesne minúc jeho mužskú pýchu do prďáša zahryzla vretenica,  opatrne som sa predieral k výhodnému postaveniu. A tu zrazu za horizontom, otvorila sa nebeská scenéria ako z rozprávky. Naskytol sa mi úchvatný rozhlad ako z Olympu. Taký výhlad, že mi až dych zastavovalo a srdce stískalo. Úžasný kus Šumavy, nádherný kus Země České. Už viem, prečo majú takú peknú hymnu.

V mieste bokom od lesa, kde priesek otvoril krajinu hneď pod temenom obrovského skaliska, na vŕšku ktorého viac viselo, ako stálo, niekolko pokrivených borovíc  sa objavilo úzke údolie. Jeho úbočie porastené trávou plné húštin, kríkov čučoriedok, malinísk a skál, po ktorých sa plazili korene stromov, sa ťahalo dolu k riečke, kde stála zrúcanina mlynu, ku ktorej viedol drevený most.

Na druhom brehu, hneď na kraji zrázu, ktorý sa prudko zvažoval do okolo riečky sa tiahnuceho údolia, sa rozprestierala nádherná lúka, na ktorej sa pásli kravy. Ich zvonce a spiežovce bolo počuť až ku mne. Za ich pastvinou sa dovysoka tiahol tmavý les strácajúci sa v záplave slnka.

Obrázok ako z alpskej reklamy bol tak dokonalý, že ak by spoza stromu vyšla fialová krava s nápisom Milka, určite by som nebol prekvapený a jednu si od nej vypýtal.

Za riečkou sa údolíčko rozširovalo na široké, rozlahlé údolie, sem a tam posiate mladými smrčkami, ktoré sa ním do dialky dvíhali do riadne hustého lesa, rozprestierajúceho sa na mnohých vŕškoch a kopcoch. Tam niekde v dialke, bola Čiara deliaca dva svety.

Z jedného konca na druhý sa celým údolím vinula cesta prechádzajúca hustými lesmi, po ktorej som prišiel. Na jednej strane obchádzajúc holý kopec, akoby vychádzala zo skaly, lízla velkú rozsadlinu a niekde približne v strede údolia pretínala cez kamenný most riečku. Tu sa v prudkej zákrute skrútila k malému jazierku, okolo ktorého sa obtočila popri čupiacej smrečine a zmizla v hustom poraste ihličnatých velikánov smerom k nekonečnej slati.

To všetko sa v nedohladnej dialke stretávalo s blankytne modrou oblohou, sem-tam posiatou bielymi mrakmi všemožných divotvorných tvarov. Úplne v dialke v hmlovom opare, ako keď sa po daždi vyparuje les, sa vypínal velký masív vrchov, kopcov a hôr týčiaci sa na horizonte. Viac, ako vidieť, ho bolo skôr cítiť, ako sa za hmlovinou vypína do výšok a len s ťažkosťami sa dali rozoznať jeho vrcholky.

Predo mnou ležal prírodný obraz údolia ako z Tretiakovskej galérie a ja, ako som stál, hneď som si sadol. Ten úchvatný pohlad ma usadil. Nepadol som však na prdel ako podťatý, ako by sa mohlo zdať, ale pekne pomaličky, potichúčky som si opatrne sadol do trávy, aby som ten výhlad neodplašil, alebo aby som sa nezobudil na píšťalku dozorného na Kádrovke.

Za chrbátom, tichúčko hučiac šumom, spievala hora a v pokoji a klude mi pri nohách ležalo samé nebo, nebeský raj. Nadpozemský klud a mier ma akosi rozcitlivel a do duše privial smútok.  Zacnelo sa mi, až mi srdce zovrelo ako v železnej pästi a myšlienky sa mi rozkotúlali po všetkých kamarátoch, frajerkách a do domova k rodičom.

Obrázok ako z Winnetoua. Už mi k tomu obrazu chýbal iba soudtrack, tá čarovná melódia z filmu, keď kamera v Poklade na Striebornom jazere švenkuje po nádhernej scenérii juhoslovanskej prérie.

„Táarárá

tíirárá

tíiráará

tiráraráa.“

Melódia sa mi pomaly vrývala do hlavy a ja som z tej nádhery stratil pojem o čase. Dal som si do úst steblo, ktoré som práve odtrhol z hustého koberca trávy a špárajúc si ním zuby som si podvedome začal tú melódiu cez ne pískať a čakal, kým mi vyložia auto, som pofačieval a čumel na tú nádheru. Pripomenulo mi to úvodné slová filmu, ktoré som si ako dieťa odriekaval namiesto modlitby.

Tak tady jsou, legendární postavy našeho mládí, Old Shatterhand  a Winnetou. Bílý muž, jenž přešel velikou louži, aby na divokém západě našel svou novou vlast a vykonal činy, aby mu přinesla nekonečnou slávu a poslední náčelník Apačů, na kterého už doléhá stín tragiky jeho národa, ale který bez váhání nasazuje život, máli se dopomoci právu k vítězství. Toš vydejme se na pouť nekonečnými dálavami amerických prérijí, hlubokými údolími i po vrcholcích vysokých pohoří a prožijme s nima veliká dobrodružství a nemilosrdné boje za čest a slávu.

Sediac tu a s hlbokými nádychmi a mierne zaklonenou hlavou, som sa snažil dýchať tak hlboko, ako to len šlo, aby ma to nerozplakalo a hladiac na túto, pre mňa západnú divočinu, som si uvedomil? - alebo prial? - že aj ja som ako oni. Tiež som z východu prešiel kus zeme, aby som na západe na dva roky našiel svoj nový domov, kde som mal vykonať hrdinské činy a bez váhania nasadiť svoj život pri strážení republiky a kde som bojoval o svoju česť a dôstojnosť.

„Ešteže som šofér“ –pomyslel som si a tú krásu Šumavy som si mohol takto za krásnych dní vychutnávať a v zimnej slote ma pred ňou chránila kabína mojej milovanej Tatry. Lebo čupieť tu niekde celé noci v službe pod stromom za fujavice - no neviem, neviem a ešte raz neviem.

Mnohí chlapci z pohraničných rôt ju nevolali inak ako Hačava, nebo jí říkali Zkurvená Šumava. Ani sa im nedivím, keď v dlhých službách s ladovo studenou kosou, držiac ju v skrehnutých rukách, museli za akéhokolvek počasia, v lejaku a búrkach, v neskutočných mrakoch komárov, v snehu a mraze strážiť ostnaté dráty republiky. Padajúci únavou a uzimení,  spotení po kilometroch brodenia, sa v hlbokom snehu a celí premočení, trasúc sa klendrou, museli hliadkovať.

Môj úchvatný výhlad na ten neskutočne nádherne krásny prírodný úkaz narúšali iba vysoké konštrukcie strážnych veží stojacich nad plotom z ostnatého drôtu, po ktorom sa v nádhernej krajine chrbátmi vrchov a ich údoliami vlnito tiahla široká škaredá jazva.

Tá ohyzdná jazva mi pripomínala, že i keď je relatívny klud, že hneď kúsok za touto nádherou stoja iní chlapci, v iných uniformách, s inými zbraňami. Že sú tak, ako my pripravení, na písknutie svojich papalášov, pustiť sa do nás tak isto, ako my do nich.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Strelby

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Vojak „Slintoš,“ pravidelne exceloval aj na strelbách. Je zázrak, že na jeho malú postavu  dokázali pozháňať oblečenie a výstroj. No na helmu, na tú zrejme nejako pozabudli. Padala mu až na oči, tak, že nemohol nič vidieť a nie to, ešte aj strielať.

 „K střelbě připravit.

Dva kroky vpřed.

Zalehnout.

Krátkymi dávkami na jednotlivé cíle PAL!“

Vojak „Slintoš,“ obtiahol samopal a spustil palbu.

Tŕŕŕ.  ...  Tŕŕŕ.

Gulky sa začali zarývať necelé tri metre pred neho. Kamene, kusy zeme a asfaltu lietali vzduchom. On ale pokračoval ďalej.

Tŕŕŕ. ... Tŕŕŕ

Helma by mu padla až na nos, keby sa nebola zastavila o samopal, uzáver ktorého zúrivo narážal do jeho blembáku. Odfrkujúca zem, vytvorila oblak nepreniknutelného prachu, ale vojak „Slintoš“ pokračoval neochvejne ďalej.

Tŕŕŕ. ... Tŕŕŕ ... Tŕŕŕ

V tom už k nemu doskočil veliet roty, kopol ho do helmy a snažil sa mu vytrhnúť samopal z ruky. Vojak „Slintoš,“ však svoju zbraň nehodlal len tak vydať zo svojich rúk, ako naši predkovia v Tridsiatomôsmom a tak ďalšia dávka prefičala ponad naše a dôstojnícke hlavy.

Tŕŕŕŕŕŕŕ

Všetci sme živí a zdraví, hotový zázrak. Ďalší prúser so šťastným koncom za nami. „Aspoň budeme mať doma o čom rozprávať.“ –pomyslel som si.

 Pri všetkých tých volovinách nás vtedy ani len nenapadlo, že zubatá s kosou lieta neustále nad nami a čaká a striehne a vyčkáva...

Jednému strelcovi to takmer spočítala, lebo po strelbách so slepými nábojmi zabudol odstrániť zo samopalu nadstavec, ktorý strelbu so slepými nábojmi  umožňoval a pri ostrých strelbách mu vylomený záver samopalu urobil šíber na hlave.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Stratený Poliak

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Podobná tragikomickosmutnoveselá príhoda, ktorú počul ktosi rozprávať, ako si to vypočul niekto, čo to počul od jedeného z počutia toho druhého a ten to mal od tretieho, vypočuté štvrtým od piateho, ktorému to rozprával šiesty, že to počul jeho brat niekoho čítať, ako to niekde počul ten,  čo to napísal, že hovoril, že to má od niekoho, ktorý to videl tiež napísané tým, čo to počul od niekoho ako mu to rozprával, že to počul od  šumavských permoníkov rozprávať, ako o tom víly kecaly skřetům a pak to trolové vykecali bludičkám, které to pak  rozkecali po celým lese, kde to slyšel jeden péesák povídat druhého od třetího a stalo sa to asi takto.

Odohralo sa to vraj v dávnejších dobách, keď jeden Poliak sa rozhodol, že cez naše kopečky lahšie zmizne do Nemecka. Teda do toho „zlého“ Nemecka. Určite to nemal nijako moc dobre vykoumané a nevedel asi nič o ostnatých plotoch a iných „zábavných atrakciách“ na Čiare, keď si myslel, že iba tak prejde. Čiara - tak sa nazývala štátna hranica, lebo v skutočnosti to bola iba pomyselná čiara medzi dvomi štátmi a v našom prípade dokonca medzi dvomi svetmi, akoby sme dnes mali hranice medzi ufónmi a dinosaurami, tak boli tie naše dva svety odlišné.

Poliak sa niekolko dní motal dookola v hraničnom pásme, až v hustých šumavských lesoch poblúdil a nevedel už ani, ktorým smerom má stáť a nie to ešte ísť. Mal šťastie, že sa neutopil v jedenom z mnohých močiarov nekonečných šumavských slatín. So silami bol úplne na krajíčku a na konci svojho putovania od hladu ledva ležal, lebo chodiť už nevládal.

Možno by bol niekde aj dodýchal, ak by ho celého natešeného nenašli pohraničiari. Na rote by im zjedol aj niekolkodňovú menáž, keby ho od jedla neboli odtrhli kontráši, ktorí si vzápätí poň prišli. Odvtedy potom určite už dlhšiu dobu takú dobrú stravu nemal.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com