Priatelia, kamaráti.
Všetkým nám a hlavne naším deťom, každý nový rok šťastný, bez samopalov a ostnatých drátov.
Príjemné sviatky a šťastie prajem.
Nič na svete nieje dôležitejšie, ako byť šťastný. Ak raz budú všetci šťastní, nebude zloby nikde na svete.
Translate
23. 12. 2013
11. 12. 2013
CODA
Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
„Stalo sa to v minulom
storočí a dokonca až v minulom tisícročí, ale bolo to skutočne takto“
-povedal čarovný deduško na konci rozprávania a ako v
závere rozprávky „Mrazík“ zavrel okenice čarovného okna. Do čiernej malej
bodky miznúceho obrazu zazneli už len jeho posledné slová.
„Na konci bol zvonec
a odzvonil konec tejto krásnej rozprávky. Dobrú noc deti a sladké
sny, bez samopalov a ostnatých drátov“!
Informácie na mail adrese:
K O N E C
Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Posledné
dejstvo tohto príbehu sa udialo v roku dvetisícjedenástom. Cestou na jazde po
západných a južných Čechách, tešiac sa na krásy juhu Čiech, plných
rybníčků a vesniček, ako malovaných Jozefom Ladom, som sa zastavil aj na
Šumave.
Jazdil som
kade-tade a zo všetkých síl som sa snažil spomenúť si na cesty
a cestičky, kadial som kedysi jazdil. No márne. Tridsať rokov zmien
a zabúdania sa podpísali na obrazy v mojej pamäti vryté a tak som sa
musel spýtať na cestu nielen do Volar, ale v samotných Volaroch som sa
musel spýtať, kde sú kasárne.
Už neboli.
Teda boli, ale nefunkčné a rozpadnuté. Zanedbaná zrúcanina bez vstupnej
brány, volne prístupný, kedysi tak prísne strážený a utajovaný priestor. Ani
socha v životnej velkosti vojaka „Slintoša“ tu nestála.
Tá by tu ale určite
jedného dňa stáť mala!
Vošiel som dnu
a prejazdil po všetkých zákutiach kasární. Aj do autoparku som si šiel dať
jedno Žhavé kolečko. Odfotil som si svoju mašinu pod oknami zdevastovanej
Kádrovky a na znak úcty k svojim kamarátom, som si zapálil cigaretku.
Ale už nie takú, ako sme fajčili vtedy, ale imperialistickú. V duchu som
ju podával rad radom každému jednému do ruky, ktorú som si s nimi aj
potriasol a každého jedného som objal a ako Brežnev Husáka pobúchal po
chrbáte.
Zatočil som sa
dva – trikrát na strede buzeráku a bolo. Hotovo! Dovidenia, dopočutia,
KOZYčókolom. Pridal som riadne plyn, aby Screamin Eagle výfuky môjho
Harley-Davidson riadne zaburácali na pozdrav všetkým kamarátom Kádrovákom
a zmizol som ako gáfor, ako Mike Rourke v záverečnej scéne filmu Harley Davidson a Marlboro Man, ibaže za sebou som nemal dlhonohú krásku, ale nepremokavý
bágel, lebo už začalo jemne poprchať, aby mi začalo neskôr pre šťastie pršať na
mojej ceste domov - do Bratislavy, kde to všetko pôvodne začalo.
Informácie na mail adrese:
Ženisti
Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Potom som niekde kdesi kútikom
oka zahliadol známu tvár. Z pohraničnej roty prišiel jeden vodič, ktorého
som spoznal, keď sme vo výcviku vodičov robili inštruktorov. Na rotu ženistov
priviezol svojho velitela a tak som mal aspoň na chvílu spoločnosť.
Zakecali sme sa a tak lietali srandičky za srandičkami a už sme sa aj
so ženistami zabávali spolu. Konečne sa lady prelomili a už aj
v Sušiciach som si našiel ostrovček bezpečia, skupinku vojakov, malý
mikrosvet, v ktorom som mohol preplávať, ako so záchranným kolesom
v tom mori dôstojníkov.
Ženistom velil
starý vyslúžilec, ktorý ešte s generálom Svobodom u Dukly spolu
fajčili ruské dutinky. Starý brach mal svojský tik, ktorý ho premohol zakaždým,
keď ho zachvátil emočný výbuch. Vtedy bleskurýchlo vytiahol služobný kvér
a začal bez varovania strielať smerom, odkial prichádzal podnet
k jeho záchvatu.
Ženisti
u Pohraničnej stráže stavali tie ploty, ktoré našich občanov chránili pred
nimi samými. Boli to tie ploty z ostnatého drátu, podobné tým
z koncentrákov a gulagov, ktoré sme my bdelo strážili, zrejme aby ich
západní imperialisti neukradli. Ani sa nedivím, veď tolko ocele, čo sa na to
minulo, muselo stáť skutočný mailand.
Že prečo potom
Škodovky mali také tenké plechy. Ale nech, veď náš národ si zaslúžil poriadnu
ochranu, aj keby nemal čo do huby, akože aj nemal. Signálky, tak sa volali tie
ostnaté ploty, tak sa slangovo hovorilo sigálnym stenám. Aj názov stena
namiesto plot bol psychologického charakteru, aby každému, kto bude pokúšať
svoj osud s útekom, bolo ihneď jasné, že Neprojdou!
Pri ich stavbe
sa najskôr musela vyrúbať v lese trasa kadial signálka povedie. Po
vyrúbaných stromoch zostávajú v zemi pne s koreňmi, ktoré ženisti
odstraňovali a odvážali preč. Odstraňovali ich výbušninou, ktorú uložili
pod korene pňa a po jej odpálení sa korene aj s pahýlom porúčali. Ak
sa použil správny počet výbušniny a uložil sa na správne miesto, zásielka
sa vzdušnou čiarou premiestnila na vopred požadované miesto.
Ak sa ale
mazáci chceli pobaviť a zároveň bažantov vytrestať, nedali mladým správne
informácie a korene pňov lietali po širokom okolí. Toto vidiac, major
„Ženista“, neváhal a okamžite vytiahol svoju zbraň z puzdra a
v momente po každom, ktorého videl, strielal hlava-nehlava, aby tým
vyjadril svoj nesúhlas s tým, čo sa deje. Každý, kto túto scénku videl
prvýkrát musel zákonite pustiť do gatí a som len rád, že som to nezažil
osobne. Asi by som sa posral a zavŕtal do zeme, blato-neblato, sneh-nesneh.
Nikto z prvodivákov nemohol tušiť, že major „Ženista“, vediac o svojej
úchylke, nabíjal už len slepými nábojmi. No! Podla mňa ani starodiváci si nikdy
nemohli byť istí, či nezačnú lietať olovené včeličky.
Informácie na mail adrese:
Žaba
Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
„Farkáaš ... telefóon!“
„Telefon? Ja?“
-pomyslel som si, že to zase bude nejaký prúser. V hlave som si premietal
všetky, na ktorých som sa za posledné obdobie podielal a odhadoval som,
ktorý z nich môže byť tak velký, aby ma niekto volal priamo až
k dozornému roty. Nikto, nikdy, nikoho nevolal k telefónu na stolíku
dozorného roty a teraz, zrazu z ničoho nič, mňa a ešte menom.
„Ma poser, to
zas bude kucapaca“ -hlavou sa mi preháňali všetky možné varianty trestov, ktorými
sa ma snažili primäť k poslušnosti a zraziť hrebienok z hlavy
a už som z nich vyberal tie najhoršie. Dobre vystrašený som pristúpil
k dozornému roty a zobral som si sluchátko telefónu. Opatrne, ako
keby to bola žeravá žehlička, som si ho priložil k uchu
a s obavou som sa predstavil.
„Vojak Farkaš.“
„Ahoj Tibor.“
„Prepáčte, ale nerozumel som.“
„Ahoj Tibor, vieš kto volá?“
„Prepáčte, zle počujem a neviem, neviem kto volá.“
„To som ja, ty ma nespoznávaš.“
„Kto ja, zle je rozumieť.“
„Ja som, Sonia, už vieš?“
„Sonia?“
„Aká Sonia?“
„No Sonia, ty ich máš viac?“
-už som
pochopil a stvrdol ako štolverka. V ten moment som si spomenul na
všetky hodiny politického školenia, na všetkých agentov, špiónov a nepriatelov
vlasti a už som sa videl vo väznici na Borech v Plzni, kde komunisti
zatvárali všetkých neúspešných zdrhačov za hranice a všetkých ich
neúspešných lapačov z hranice a k tomu aj ich dobre zle
nevydarených kolegov. Ten vláčne medový
hlas, ktorý mi po dlhom čase opäť hladil ucho, bola moja frajerka.
„Nabúra sa tu
do supertajného telefónneho vedenia ministerstva vnútra a pokojne si
zavolá na rotu pohraničnej stráže v poddôstojníckej škole“ -premýšlal som
nad tým, čo sa to tu vlastne deje.
„Som úplne
v prdeli,“ -pomyslel som si.
„Čo blbneš?
Ako si sa sem dovolala?
Vieš, čo všetko si tým spôsobila?“
-zajakával som
sa do telefónu a snažil som sa hovoriť tak potichu, že ani ja som sám seba
nepočul čo to vlastne hovorím.
„Ja blbnem?
To ty si nejaký divný.
Volám z posádkového velitelstva v Bratislave.“
„Čo? Jak si sa tam dostala?“
„No vieš, ako si minule spomínal, že ťa tam mučia a máš toho
všetkého už plné zuby.
Bála som sa, že si niečo urobíš,
ako kamoškin frajer, čo sa u výsadkárov obesil.
Tak som donútila tatka, aby sa pohol a vybavil ti prevelenie sem,
do Bratislavy.“
Sonia - Žabou
volaná, bola dievčina z jednej z partií, s ktorými som pred
vojnou trávil volný čas a už dlhšiu dobu sme spolu chodili. Žabou ju
volali preto, lebo nosila na krku zlatú retiazku a zlatý prívesok žaby. Lenže
žaba na tom prívesku bola vysoká tak zo pätnásť centimetrov a tomu
zodpovedala aj hrúbka reťaze.
Blondýnečka
s velkými, modrými očami, modrej krvi, vybraného správania, spisovnej
reči, no prosto exkluzívny predstavitel, mne neznámeho, šlachtického rodu,
z ktorého pochádzala celá família. Jej otec vlastnil na socialistickú dobu
neskutočné fáro, novučičký americký Ford Taurus, a bol papalášom, mne
bližšie nešpecifikovaného druhu.
Bývali síce
v obyčajnom byte, ale hneď po vstupe do jeho útrob bolo jasné, že sa
človek nachádza v inom svete. Ťažký vyrezávaný nábytok v neobarokovom
štýle, krištál, porcelán, strieborný servis a všade na zemi perzské
koberce. Aj lacné víno z litrových fliaš prelievali do špeciálnych,
umelecky okovaných karáf a pili ho z ručne brúsených pohárov.
Prosto svet,
do ktorého som ja rocker nepatril, ani nezapadol a ani som sa v ňom
necítil vo svojej koži. Jej rodina velmi ťažko niesla výber nového miláčika ich
jedinej dcéry. Nikdy ma neprijali za svojho, trpko znášali vzťah svojej
milovanej dcéry, ale nikdy mi to nedali otvorene najavo. Iba raz. Prvýkrát, keď
ma zbadali. Rodičia, aj stará mama sedeli na protest v kuchyni, zatial, čo
ma Sonia v izbe obsluhovala. Zmyslela si, že ich prekvapí a predstaví ma celej
svojej famílii, len tak, bez varovania.
Vyumýval som
sa, aj som si nechty vyčistil, vlásky umyl i učesal a obliekol som sa
najslušnejšie ako som mohol. Ešte aj topánky som si naboxoval. Zazvonil
som pri dverách a Žaba, ktorá ma už čakala ma navigovala k vešiaku.
Začal som si dávať dolu plášť, keď tu odzadu pristúpil ku mne jej otec
a začal mi s plášťom pomáhať.
„Ahoj Simonka.
Vitaj u nás.
Dlho sme ťa nevideli.
Akože sa mávaš?“
Jej otca silno
zmiatli moje na chrbát splývajúce tmavé vlasy a pomýlil si ma so Simonou,
ktorá sa so Soniou kamarátila už od škôlky. Prekvapene som sa otočil, lebo ja
som bol v presvedčení, že táto návšteva je vopred dohodnutá, všetko je
prediskutované a žiadne prekvapenia nehrozia.
V tom jej
otec celý scepenel a zmeravené stáli pri kuchynských dverách aj jej babka
s mamou. Moja zarastená tvár im jasne dala najavo, že nie som žiadna
Simonka, ale akýsi vlasatý chlpáč. Soniu si zavolali na šuškaný rozhovor do
kuchyne a ja som zostal stáť ako tvrdé „Y“ na chodbe sám.
Keby tí
vedeli, že raz, keď neboli doma sme si celý víkend užívali v ich ťažkej
vyrezávanej posteli z orechového dreva v obrovských príjemne jemných
perinách. Hrali sme hru, kto skôr bude mať toho dosť, alebo kto skôr nebude
vládať a tak sme do toho bušili celý víkend. Prášili a spali
a spali a prášili, až nás to na konci oboch riadne bolelo, ale nikto
nechcel kapitulovať a tak sme trpeli ako vojnové kone - degeši.
„Tak to je
šleha!“ -pomyslel som si s telefónom v ruke stojac u stolčeku
dozorného roty. „Až nato, že to tu určite niekto odpočúva.“ -zvažoval som, čo
všetko spôsobia informácie o mojom mučení. Žaba si mohla zvoliť
diskrétnejší kanál na komunikáciu o takýchto záležitostiach. Netušil som,
kto všetko nás počúva a už vôbec nie, kto všetko sa o tomto
telefonáte dozvie, tak som začal zahmlievať.
„Neblázni, to som nemyslel vážne.
Tu je všetko v porádku.
Už som si tu zvykol a nemám potrebu to nijako meniť.“
„Kúrvanoha!
Nemohla to so mnou prebrať iným spôsobom? Ako rád by som sa šupol do
Bratislavy...“ -hlavou sa mi prebleskovali myšlienky ako šialené. Nevedel som,
ako z toho von. Ako jej naznačiť, že všetko, čo som jej hovoril je
skutočne tak, len sa nedá tu a teraz o tom hovoriť.
„To je škoda, lebo teraz je tu pri mne človek, čo to môže v okamihu
vybaviť.
Zajtra odchádza na dlhý čas do zahraničia a tak, ak to nebude
dnes, už to nepôjde.“
„No to je fasa!“
-hlava mi pracuje na všetky obrátky, ktoré mi po vojenskom gumovaní ešte
zostali. Takáto šanca a ja teraz neviem, čo s tým. Poviem jej, že áno
a náhodou to nevyjde, zažijem tu také peklo, že až! Alebo ma prevelia
k armáde. K nejakým posraným delostrelcom, alebo ešte lepšie
k tankistom.
Na druhej
strane tu nebolo až tak zle. Na rozdiel od mojich spolužiakov zo strednej
školy, od ktorých som dostával tak úžasné rady a ktorí u armaďákov
zažívali skutočné peklo, tu u péesákov to bolo ako v pionierskom tábore.
Dnes by človek povedal, ako v skaute. V celku dobrá strava, žiadne
presuny v atombordeloch a maskách, žiadne stanovanie na snehu
v mrazoch a žiadne polné kuchyne s jedlom, ktoré by dobrovolne
nejedol ani pes.
My sme jedli
ako ludia, z tanierov a nie z ešusov. Nás bolo v kasárňach
zopár stoviek a nie niekolko tisícok. Keď to tak vojak – bývalý človek,
zobral kolom dokola, tak porovnanie vojenskej služby u armády
a u péesákov vychádzalo jednoznačne v prospech Pohraničnej
stráže. Toto všetko mi prebleslo hlavou a tak prišlo velmi ťažké
rozhodnutie.
Zostanem tu!
Vtedy som ani
len netušil o nejakom VUSe - Vojenskom Umeleckom Súbore, v ktorom
slúžili rôzni umelci, od hercov až po spevákov, s ktorými som po vojne
tridsať rokov brázdil vody šoubiznisu. Netušil som, že v Bratislave má VUS
svoje kasárne, kde som mohol svoju vojnu doklepať, v takmer civilnom
režime.
„Fakt Sonia, ďakujem za ochotu,
ale mne je tu dobre a rád
zostanem tu.“
V telefóne
to cvaklo a bolo. Spojenie prerušené, rozhodnutie nemenné. Hotovo, koniec,
zostávam.
Informácie na mail adrese:
Zlomený volant
Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
V autoparku
bolo MMM - Mŕtve Mŕtvo Motorové, ale my sme kmitali ako namydlené fretky. Ani
jedno auto nešlo naštartovať. Jediná mašina, ktorú sa podarilo naštartovať bol
traktor, ktorý parkoval vo vykurovanej garáži a na jeho naštartovanie
sa nemusel použiť ani štartovací vozík. To už ale do práce v kasárňach
začali prichádzať prví dôstojníci a chýr o prúseri sa šíril
rýchlosťou šumavskej víchrice.
S nakopnutým
traktorom sa rozťahovali vozidlá v takom poradí, v akom boli potrebné
pre život kasární a pre čo najlepšie ututlanie prúseru. Preto môj UAZ
prišiel na rad hneď po kuchynskej vetrieske, lebo som jazdil s UAZom pre
velitela práporu.
Bol som vtedy
ešte mlaďas, bez skúseností a schopností v hodnosti slobodníka. Po
absolvovaní poddôstojníckej školy v letnom turnuse a celoživotným
pobytom v relatívne teplej Bratislave, je nad mráz jasnejšie, že moje
skúsenosti s tuhou šumavskou zimou boli na úrovni hodne pod bodom mrazu.
Sedel som už
v aute a čakal, kým mi pripnú ťažné lano. Zapol som zapalovanie,
zaradil rýchlosť a chytil volant a poriadne ho stisol, lebo UAZ sa už
pohol dopredu a traktor ho nekompromisne ťahal do prvej zákruty oválu
autoparku. Chcel som si preložiť ruky na
volante, aby sa mi lepšie točilo do zákruty, ale zrazu mi nešlo volant
pustiť. Za ten krátky čas mi holé ruky na ňom primrzli a tak som ich musel
od volantu s bolesťami odtrhnúť, pričom som si vytrhol velké kusy kože z dlaní.
V tom strese som si dal dolu rukavice, lebo šoférovať v palčákoch sa
mi zdalo nad moje umenie.
Druhý
údes nasledoval hneď vzápätí. Volantom by nepohlo ani tristo hrmených, ani sto
volov a nieto ešte jeden za volantom. Zákruta sa nazadržatelne blíži,
traktor ide v štýle nevidím, neslyším, ale jedu. Klaksón, na ktorý som v panike
tlačil ako o život, nevydal do mrazivého rána ani ťuk a tak som sa
vrútil do zákruty bez možnosti akokolvek zasahovať do riadenia auta. Strach
v očiach, panika a hystéria a čo ja viem, čo ešte všetko mi
dodalo zvieraciu silu a prásk. Bakelit v strede volantu povolil
a rozlámal sa, no volant sa ani nepohol. To som už ale ťahaný traktorom
prešiel prvú zákrutu a pokračoval v Jazde smrti tri. UAZ skákal a
trhal sa, búril sa a spurnil. Všetky kolesá sa mu začali točiť, až po neviem ktorom kolečku a nakopli
sme ho až za hodnú chvílu.
Niekedy
v tom čase už do autoparku dorazil náš velitel, major „Koura“, poriadne
rozzúrený vzniknutým stavom, ale zároveň značne vystrašený, nakolko to bol
hlavne jeho prúser, ako velitela vodičov. Aby vzniknutý prúser čo najrýchlejšie
zmizol z povrchu kasárenského, chytil sa major aktivity a poďme ho do
práce.
Z autodielne
nechal priniesť rozžeravenú letlampu - ohrievač na tekuté palivo, ktorou náš
nadpráporčík so slovami:
„Když ten olej nahřejem,
není možný, abychom to nenastartovali“
-nahrieval
namiesto olejovej vane motora vetriesky jej predný diferenciál. Nikto sa však
nesmial, nikto na to nenašiel v tom obrovskom prúseri odvahu. Každý sa
snažil prispieť radami a skúsenosťami, ako čo najrýchlejšie rozbehať
všetky autá. Nepomáhali ani zakázané štartovacie éterové bombičky. Nepomáhalo
ani „Čtení Rudého práva“, keď sa do sania vetriesiek vkladali zapálené noviny,
aby motor nasával teplý vzduch a lahšie naštartoval. Na štartovacej kluke
vetriesky viseli štyria bažanti a motorom ani nepohli, tak horkýže slíže
dávať jej čítať noviny.
Nepomáhalo
takmer nič, až do východu zubatého slniečka a poklesu mrazu na prevádzkovú
teplotu zo Šumavského pekla na Šumavskú hačavicu, lebo aj keď sa auto podarilo
naštartovať, boli oleje v diferenciáloch aj prevodovkách a všetky mazivá
tak stuhnuté, že sa auto len s problémami rozhýbalo. Autá po naštartovaní
a pokuse o jazdu vyzerali, ako keď je v nemocničnom parku vychádzka
geriatrického oddelenia.
Celá táto situácia mala však aj pozitíva, ktoré
sme tú zimu počas Polskej pohotovosti
hodne používali. Niektorý zo suprákov vykoumal, že ak sa na Tatre naštartuje
bufík, dajú sa tak prepojiť hadice vedúce teplý vzduch, že nebudú
vykurovať kabínu, ale cez sacie potrubie budú zohrievať motor a tým
umožnia jeho naštartovanie aj v krutej zime.
Druhá finta sa
týkala čistenia bufíku. Čerpadlo prívodu paliva sa nechalo zapnuté
a žhavenie bufíku sa zaplo o niečo neskôr. Nahromadené palivo chytilo
naraz a okolie Tatry bolo zahalené do mračna sadzí nasiaknutých naftou,
lebo mohutný výbuch vyčistil nielen spalovací priestor bufíku, ale
aj výfuk.
Informácie na mail adrese:
Zlaté časy
Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
NAŠE Zlaté
časy na Kádrovke končili a už sme boli naozaj super staré kusy, ktorí to mali
tak zamálo, že by sme to boli vydržali aj s bodákom v prdeli. Preto
sme do diania života v kasárňach vôbec nezasahovali. Tejto aktivity sa už
dávno vehementne a s chuťou ujali mazáci. My supráci sme sa zmenili na
pozorovatelov a úplne strašne sme sa na všetkom zabávali. Dívali sme sa,
ako sa veci vyvíjajú úplne iným smerom, ako za nás k obrazu nových pánov kasární - mazákov, ktorí sa už
čoskoro stanú suprákmi - najväčšími zamálistami v kasárňach a na
rozdiel od ostatných zamilionáristov to nebudú mať ZAMILION.
Výborným
zdrojom zábavy bol velký šmudla. Večne špinavo-ufúlaný, celý dogabano-umouněný
mladý vodič jazdiaci na zásobovacej kuchynskej vetrieske. Do kabíny auta si pri
nastupovaní za niekolko dní nanosil
tolko snehu, že mu zamŕzal plynový pedál. Namiesto toho, aby odpratal sneh
z podlahy, problém vyriešil silno svojským spôsobom. Každé ráno zbehol do
Káteesky a z kachlí na lopatke vybral žeravé uhlíky. Tie potom šupol
pod plynový pedál, aby sa lad roztopil a pedál povolil. A jelo se dál! Kopu
snehu vymenil za kopu popola v kabíne, ktorú celé týždne neupratoval.
„No a co? Močák na to!
Na to sere Bílý Tesák!“
-s radosťou hovorieval
tieto naše oblúbené prúpovídky, ktoré sme velmi často používali, keď sme veci
robili jenom jako a né doopravdy.
Keď sa tento
šmudla, „Lopez“, sme ho tuším volali, s vetrieskou pohol, začal sa z podvozku
ozývať zvonivo-rachotiaci zvuk. Čím rýchlejšie išiel - tým hlasitejšie sa zvuk
ozýval. Či šiel dozadu alebo dopredu, všetko jedno. Keď zastal, na volnobeh
motora bolo ticho, nič nerinčalo. Dlho mazáci s bažantami premýšlali,
čímže to je.
Na vnútornom
kolese dvojmontáže prvej zadnej nápravy mal defekt. Jazdil na ňom tak dlho, až
montážna obruč držiaca pneumatiku na ráfiku vyskočila z drážky
a začala vydávať ten neznámy zvuk. Nebolo jednoduché prísť na pôvod zvuku
ani pre nás, staré kusy, lebo nikoho z nás nenapadlo, že mladý nebude
kontrolovať tlak v pneumatikách a jeho mazák zase nebude kontrolovať jeho.
Ale to už začínali časy iné a my odchádzame do zabudnutia - na smetisko
Kádrováckych dejín.
Ale asi na nás
tak rýchlo zase nezabudli. Keď som sa tu s cicou na ceste k Pepovi,
do jeho romantickej kúrie, v ktorej chovali barany a býčkov, zastavil
pozrieť ako sa tu mávajú, tak „Lopez“ po tom, čo som to len vyslovil, okamžite
futášoval do kuchyne a doniesol nám omastené chleby s cibulou
a čaj. Nebolo to však preto, že by sa ma akože supráka ešte bál, ale
z vďačnosti a rešpektu.
Informácie na mail adrese:
Zámoček
Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Automobilová
poddôstojnícka škola bola umiestnená v starom zámočku s prilahlou
záhradou. Zámoček bol nádherný. Grandiózna stavba. Na pohlad pôsobil velmi
sympaticky a človeka hneď napadlo, že by bolo úchvatné prežiť v ňom
kus života. V strede hranatá veža so štyrmi stranami, vysoká asi ako
päťposchodový panelák. Z lavej aj z pravej strany veže vychádzali dve
mohutné krídla, smerom dopredu mierne zovreté do „V“. Vo veži viedlo schodisko
s atypicky vysokými schodmi, ktoré náš velitel používal ako mučiaci
nástroj.
Vždy na záver
rozcvičky vytvoril dve súťažné družstvá, z ktorých víťazi vysadli na
plecia porazených a tí ich museli v behu vyniesť na tretie poschodie
zámočku, čo bolo zhruba štvrté poschodie paneláku. Samozrejme, že sme si to
začali ulahčovať a víťazi zoskočili z pliec a sami vybehli hore.
Po čase však
na to velitel prišiel a tak rozmiestňoval na trase kontrolné hliadky
z velitelov družstiev. Keď niekoho nachytali ako oklepáva – nerobí to čo
má, čiže nenesie víťaza na pleciach, garde sa otočilo a na plecia
vyskočil porazený. Každý si potom rozmyslel zoskočiť z pliec porazeného,
aby mu ulahčil jeho osud, lebo mu hrozilo, že ten osud ponesie na svojich
pleciach on sám.
Pred zámočkom
stálo stromoradie z vysokých, listnatých stromov, ktoré určite ešte
pamätalo Františka Jozefa a možno aj Jána Husa. Vysadené boli do velkého
polkruhu ohraničeného kamennými obrubníkmi. V medzikruží obrubníkov sa
pokúšala rásť tráva a vo vnútornom kruhu bol vysypaný kameň. Jemný bielo-šedý
štrk. Tu sme sedávali v osobnom volne a pofajčievajúc nenávistne
hladeli na krásny zámoček.
Plochy
stien mali kazetové obloženie z tmavého masívu a podlahy zámočku boli vystlané
parketami z kvalitného dubového dreva. Voňalo to tam históriou a kvalitou
starých čias, keď majstri ešte svojím
menom ručili za výsledky svojej práce.
Aj na
podlahách učební sa podpísali majstri, ktorí tam na parkety nalepili linoleum,
ale to už bolo v iných časoch, keď slovo majster bolo skôr nadávkou, ako
uznanie kvality remeselníka.
Opojenie
z úžasných parkiet ma prešlo hneď, akonáhle som ich mal prvýkrát leštiť.
Na podlahu sa ručne kefami nanieslo leštidlo, podobné tomu, s ktorým sa
leštili topánky a potom sa parkety vyleštili. Lahšie sa to povie ako
urobí, lebo leštiacim nástrojom bolo zariadenie menom Kombajn.
Drevená bedňa,
zhruba pol metra krát pol metra, vysoká tiež asi pol metra, z ktorej pod
uhlom vytŕčala rúčka, ako na lopate. Na spodu tejto bedni boli kruhové kartáče,
aké sa používali na velkých, ťažkých, priemyselných elektrických leštičkách.
Vytŕčajúca rúčka však dávala tušiť, že pohonom tohto zariadenia nebude
elektrina. Veď to ani kábel nemalo.
V
jej útrobách boli nahádzané rôzne predmety, od kameňov, až po ocelové
súčiastky banských rýpadiel. Jednoducho povedané, čím ťažšie - tým lepšie, lebo
po napastovaní podlahy sa Kombajn uchopil do rúk a poďme ho heglovať
s ním po podlahe, až pokial sa leštidlo, hrubo a dôkladne nanesené na
podlahu, nevotrelo do parkiet a parkety nezažiarili leskom podláh
parížskeho Louvre.
Prešibanosť
dôstojníkov vyšperkovaná „dobromyselnosťou“ poddôstojníkov dala vzniknúť
neprekonatelnému systému na dosiahnutie vysokého lesku parkiet a ich
zakonzervovania. Parkety nikdy neleštili tí istí vojaci, ktorí nanášali
leštidlo. Ak sa veleniu zdalo, že parkety sú nedokonalo vyleštené, garde sa
otočilo a leštiči sa zmenili na nanášačov a nanášači na
leštičov. Tí potom do odtrhnutia rúk mykslovali Kombajnom hore a dole,
doprava a dolava, až kým nebola odpískaná večierka a všetci museli
ísť spať, aby nabrali nových síl na cestu k stvoreniu vojaka
socialistickej vlasti a strážcu republiky.
Z dôvodu
možnej rýchlej výmeny za leštičov, nanášači naniesli hodne nadštandardné
množstvo leštidla, čo spôsobovalo mazákom nekonečný pocit blaženosti
a vyčarovávalo im úsmevy na tvárach v očakávaní dobrej zábavy.
Netreba sa im ani diviť, veď kvalitnej a dobrej zábavy na pozeranie bolo
ako šafranu. V televízii bol film raz týždenne - iba v sobotu večer
a počas týždňa to bola akosi bieda a tak zábavička s bažantami bola v celku
na mieste.
Informácie na mail adrese:
Vychádzky
Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Vychádzky
kádrovákov, boli tiež nie nezanedbatelnou udalosťou v živote pokludnej
lesáckej osady Volary. Väčšina vojakov navštevovala rôzne pamätné
reštauračno-krčmové zariadenia, v ktorých sa za nevelký peniaz dostali
dobezseba – stavu, keď ani netušili, že sú na vojne. Neraz sa vracali
s rozdrapenými košelami, pod rozgajdanou uniformou, ťahajúc za sebou po
zemi vychádzkové plášte. Čiapky nosili šiltom dozadu, na ktorých mali
plápolajúce kravaty imitujúce stuhy, lebo chceli vyzerať ako fešáci z Dunajskej
pohraničnej stráže.
Jedného zo
svojich nevládnych súpitníkov raz dovliekli s rukami na pleciach, ako na súsoší
ranených Bulharských partizánov, až po bránu kasární. Tu ho položili chrbátom
na zem a ťahali za nohy popod okná strážnice dozorného dôstojníka útvaru,
aby ho ten nenachytal v stave opitej bezvládnosti. Vliekli ho snehom tak,
že mal nielen bielu dederónovú košelu, sako a plášť plné špinavého snehu,
ale aj riadne doškriabaný chrbát. Ale to bolelo až zajtra. Dnes je vychádzka!
Informácie na mail adrese:
Glanc numero
Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Najvrcholnejším
číslom, ktorého som bol kedy na Kádrovke
účastný, bolo, keď velitel práporu strhal, za nejaký hrdinský čin, frčky
jednému frajtrovi a potom vzápätí, v záchvate hnevu, strhal majorské
výložky aj sám sebe, podupal si čiapku a v tichosti odišiel preč.
Číslo
s podupaním čiapky, bolo jeho prejavom nevôle a nesúhlasu
k udalostiam, ktoré prežíval, no nie každému z práporu bolo dopriate
vidieť to na vlastné oči.
Informácie na mail adrese:
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)