Úryvky z knihy Strážili sme republiku
Chystajúc sa
na prelomové zmeny v mojom vojenskom živote, tešil som sa, že na
poddôstojníckej škole sa veci zmenia k lepšiemu. Radoval som sa, že
opúšťam neustávajúce revanie velitelov, ich svojvôlu a neustálu buzeráciu
v tomto už aj tak neznesitelne dlho trvajúcom krátkodobom vodičskom kurze.
Jasal som, že
opúšťam neustále zrýchlené tempo zrýchlených presunov z budovy, kde sme
boli ubytovaní, do budovy s učebňami a odtial zrýchleným presunom do
jedálne, kde sme sa po úmornom čakaní v nekonečnom rade k okienku, z
ktorého nám vydali neskutočné porcie, konečne dostali k jedlu.
Skutočne
neskutočné sa mi zdali tie malé porcie v pomere k výkonu stíhačky, ktorou
som sa stal, aby som všetko stíhal. Ešte sme sa ani poriadne k jedlu
neusadili, po hladaní volného miesta
v dlhých radoch stolov, ešte sme ani poriadne nezaborili lyžicu do kaše,
keď zaznela píšťalka a povel k okamžitému, rýchlemu opusteniu
jedálne. Rýchlo sme tú neskutočnú porciu, ešte za zrýchleného presunu k okienku
na odovzdávanie zbytkov dojedali a čo sme nestačili dojesť, nastrkali sme
si aj so zásobou suchého chleba do vreciek uniformy.
Tí, čo sme
fajčili, aj napriek problémom, ktoré nám to pri rýchlych presunoch spôsobovalo,
sme sa von presúvali ešte rýchlejšie. Chceli sme si pred nástupom do útvaru,
pred zrýchleným presunom naspäť do učební, ešte rýchlo aspoň trochu pofajčiť.
Ťahali sme rýchlo ako vývevy, ale z cigariet neubudlo ani polovica
a už zaznel povel k nástupu. Tak sme nedofajčené cigarety rýchlo típli
a špaky si rýchlo vložili do vreciek, aby sme ich mohli zas niekedy medzi
zrýchlenými presunmi rýchlo dofajčiť.
Pach
nedofajčených cigariet zmiešaný s vôňou chleba je aróma, na ktorú sa nedá
zabudnúť! Splynúca so zápachom potu z prepoteného prádla, ktoré sme si
mohli meniť až raz týždenne sa stala neskutočným parfémom vznikajúcich skutočne
zocelených mužov. Lebo, ako hovorieval kamarát Mravec:
„Od smradu, ešte nik neumrel, ale kolkí, už pomrzli.“ - tak som si
z toho nič nerobil, aj keď mi plieseň na nohách „kvitla“ ako Plesnivec.
Zoradili sme
sa do pochodového útvaru a v jednom rytme, dupajúc ťažkými kanadami
o asfalt kasárenskej cesty, obutými na opuchnutých nohách, večnými
rýchlymi presunmi uťahaných tiel mladých polomŕtvol a začali sme na povel
spievať. Spievali sme cestou k získaniu ďalších vedomostí nových strážcov
republiky tú našu - slovenskú. Lebo po večne sa opakujúcich českých, revolučne
vojenských piesňach som si ako jediný Slováčisko v čate vydupal, že aspoň
raz za deň budeme spievať aj v mojej rodnej reči. Tak sme spustili tú, ktorú
som ich naučil na hodine politického školenia. Jednu z mála ludových, čo
som poznal.
„Keď, mi prišla karta, narukovať,
dal som si, muziku, došikovať,
páni muzikanti, zahrajte mi, čardáš,
prvého októbra, rukovať mám.
Páni muzikanti, zahrajte mi, čardáš,
prvého októbra, rukovať mám“
Po
velkom úspechu tej našej, sa českí bratia s velkou radosťou naučili aj
druhú z môjho obmedzeného repertoáru slovenských ludových.
„Dobrý večer, vám, pani krčmárka,
či tu nebola, moja frajárka, moja frajárka?
Bola tu bola, tam v kúte stála,
tancovať chcela, ale sa bála, ale sa bála.
Porúbal by som, s ostrú sekerku,
kto by tancoval, s mojú frajárku, s mojú frajárku.“
-táto naša - Jánošícka sa im
veľľmo páčiľľa.
Protiváhou
k radosti, že sa zbavím večného revu a rýchlo-rýchleho zrýchleného
života, boli obavy z nepoznaného, čo ma čaká v nových kasárňach.
Obavy, aby ešte aj zbytky dôstojnosti, ktoré vo mne zostali sa
v poddôstojníckej škole nezmenili na poddôstojnosť.
Obavy,
neistota a strach! To ma už základná vojenská služba začínala dostávať
naplno do svojich drápov a zovierať do klieští, aj keď pred nástupom do
služieb „Krále Rakoviny“ mi bolo jasné, že pesničky Karla Kryla, ktoré sme
s radosťou odrhovávali na čundroch, si tam radšej spievať asi nebudem. No pesničku
z našich mládežníckych žúrov
„Najsamfasa mám sa,
keď sa usmievam sa“
-som si v duchu spieval
často.
MŇA NEDOSTANÚ !
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára