Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Oficiálne
sme okrem počúvania erárneho rádia v politickovýchovnej miestnosti mali
dovolené počúvať aj erárne platne na rádiogramofóne. Magnetofón nie!
Magnetofóny boli prísne zakázané. Na pásku magnetofónu sa totiž dalo nahrať
čokolvek. Čokolvek, čo by mohlo ohroziť našu politickú výchovu a nedalo by
sa pri kontrole, len tak pohladom, kontrolovať, čo je na páskach nahrané.
Zato platne to bolo niečo iné. Každá
platňa mala etiketu, z ktorej bolo jasné, kde bola vyrobená, aj čo je
na nej nahrané a tak sa platne dali pri každej sobotňajšej kontrole velmi
rýchlo a účinne kontrolovať.
Po dlhej, niekolko týždňovej, stále
sa opakujúcej, dotieravej diskusii s velitelom a politrukom, som
dospel do štádia, že som mohol na rote mať aj vlastné platne. Podmienky boli
jasne stanovené. Platne môžu byť len zo štátov Varšavskej zmluvy, čiže zo
štátov, v ktorých tak ako u nás, prebiehalo budovanie šťastnej
budúcnosti socializmu.
Čo sa týka budovania šťastnej
budúcnosti socializmu, bola sranda, že stále dookola nám slubovali komunisti
šťastnú budúcnosť napriek tomu, že nedokázali vyriešiť ani našu nešťastnú
prítomnosť a najviac ma bavili ich transparenty o tom, ako vrhajú
všetky sily za splnenie záverov ich zjazdov. Len som nikdy nechápal, odkial
zobrali sily na splnenie záverov nového zjazdu KSČ, keď už všetky sily minuli
pri vrhaní sa do splnenia záverov zjazdu predošlého.
Pri riešení otázky technologického
postupu, ako dostať moju civilnú zbierku kapitalisticky nepriatelských rockových
gramoplatní do socialisticky vojenských péesáckych kasární, ma napadol aj
variant, že by sa na originálne zahraničné platne nalepila etiketa
z ludoviek a dychoviek, ale kapitalistická rocková platňa stála pol
mesačného platu socialistického lekára a takto znehodnotená by sa už
nedala predať na čiernom trhu ďalej. Kapitalistický časopis Metal Hammer sa
predával za polmesačný plat socialistického robotníka a to bez stredového
posteru - štvorstránkového plagátu, lebo ten sa predával za takú istú cenu samostatne.
Na koncerty kapitalistických
rockových skupín sme museli chodievať do Budapešti, lebo u nás v
Československu sa nič také diať nesmelo. V Maďarsku bol komunizmus mierne
uvolnenejší, veď sa s nimi aj v Päťdesiatomšiestom poriadne porátali
a dali Rusom aj komunistom jasne najavo, čo si o nich Maďari myslia.
U nás bolo najväčším odvazom
enderácky televízny program „Ein kessel buntes,“ v ktorom občas vystúpili
umelci zo západu a bolo vidieť polonahé tanečnice. Tu občas vystúpil aj
herec a všeumelec Dean Reed zvaný Červený Elvis, ktorý snáď ako jediný na
svete emigroval zo západu na východ a z rodných Spojených štátov sa
presťahoval do NDR.
Keď po jednom koncerte
z Budapešti pašoval môj východoslovenský brat zo Sniny výtlačok Metal
Hammeru, ktorý bol pre komunistov tak nebezpečný, že bol zakázaný, tak sa celý
vystrašený potil ako keby pašoval vrece heroínu.
Nechápal som postoj predstavitelov
socialistického proletariátu k predstavitelom kapitalistického
proletariátu, veď všetci rockeri pochádzali z proletárskych vrstiev. Možno
to bolo v dôsledku záverov zjazdu Kominterny - tretej internacionály,
ktorá dospela k názoru, že proletariát na západe stratil v dôsledku
blahobytu svoju revolučnosť. Zato revolučnosti v socialistickom
proletariáte bolo habadej, lebo nám chýbal ten blahobyt, v dôsledku
ktorého by sme ju boli bývali stratili.
V kasárňach som teda mohol mať
len gramoplatne socialistické a svoje civilné kapitalistické som musel
nechať doma a čakať, kým sa vrátim z vojny a zase si ich na plné
pecky pustím. Môj hudobný diapazón sa tým zrazu rozšíril o nahrávky
českých, polských, maďarských a dokonca enderáckych rockových skupín.
Dovtedy bolo nemyslitelné, aby som
JA s rozhladom hejslováka počúval nejakých Maďarov a dnes je jedna
z mojich velmi oblúbených skupín - skupina Lokomotiv GT. Ich dvojalbum
Loksi, ktorý som si kúpil na vojne, stále vlastním a s údivom už
tridsať rokov počúvam, lebo je neuveritelné, ako tá nahrávka dodnes moderne
znie.
Doporučujem vypočuť, ale po
sediačky, aby ste napadli z nôh na prdel, moji synovia milí. Však dvaja
z vás máte aj maďarskú krv a tej reči, na rozdiel odo mňa aj rozumiete.
V tom niekto priniesol
z domu informáciu, že jedno z Bulharských vydavatelstiev vydalo LP
platne z nahrávkami Deep Purple a Led Zeppelin. Ty brďo! To bola vec!
Okamžite boli všetci vodiči zaúkolovaní, že pri každej jazde bude ich jedinou
a súčasne najväčšou povinnosťou pátrať, hladať, stopovať, objaviť
a hlavne zakúpiť najhladanejšie platne v PS – Pohraničná Stráž.
Od
tých čias v nedelu, keď všetci dôstojníci boli doma so svojimi rodinami
a v kasárňach vládli staré kusy, diali sa na našej izbe časté
rockotéky. Bulharské LP platne síce zneli ako z ampliónu, ale to nám vtedy
bolo šumafuk. Aby Deep Purple mohli zahrať svoj „Fireball“, leteli naši mladí,
ako horiaca gula, do politickovýchovnej miestnosti priniesť ukoristené
gramorádio. A keď Led Zeppelin zahrali „Stairway to heaven“, stúpali sme
schodami do nie jedného, ale do siedmeho neba.
Ležiac
s vyloženými nohami, pofajčievajúc, sme sa oddávali spomienkam na
civil, v ktorom sme si užívali rockové koncerty a dedinské rockové
zábavy. Spomienkam, ako sme na ramenách nosili kazetové magnetofóny vypeckované
tak, že reproduktory nehrali, ale chrčali. Ako keď si Noddy Holder, spevák
skupiny Slade, pri živom koncerte grgol do mikrofónu, išli sme sa za tou
nahrávkou potrhať.
Bol som
ochotný cestovať stovky kilometrov od Bratislavy, aby som ju získal. Kdeže You
Tube a Facebook. To sú šunty! Za naších čias sme si to užili se vším všudy
direkt drive on line. Pri nahrávaní z kazeťáku na kazeťák sme
pofajčili, pokecali a pekne vyprášili nejakú tu kamarátovu sestru, alebo
jej kamošku.
To bolo ON LINE!
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára