Rodinná špecialita

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Víkendové služby v kuchyni to bola iná šálka kávičky a zábavka z iného súdku, úplne ako z iného sveta. Všetky víkendy, teda hlavne nedele, kedy bolo všeobecné volno a každý si mohol robiť čo len chcel, som ja neborák trávil v kuchyni. Sprvu to bol slušný záhul, lebo šak bažant a spurný, to sa musí krotiť. Tak si na mne každý skúšal svoje mazácke umenie. Od dozorného kuchyne, cez kuchárov, až po službu konajúcich vojakov na prasečáku - zariadenie, kde sa začínal aj končil kolobeh potravy. Vojakov kŕmili prasatami, čo žrali zbytky z prasačích pochúťok, ktoré vojaci nedojedli a tak stále dookola.

Čo mohli, robili mi ešte ťažším. Napríklad mi trošičku poriadne vyfučali pneumatiky na vozíku, ktorým sa vozili odpadky z kuchyne. Odpadky sa zlievali do velkých, zhruba päťdesiat litrových nádob z draplavého plastu neurčitej farby, ktorý mi oškieral kožu na rukách a trhal hnedé, už aj tak značne poflakované montérky.

Bežne tie nádoby nakladali na vozík dvaja kuchynskí mukli, ale ja som ich musel nakladať sám. Sem tam niečo na mňa aj vyšprtlo a tak smrdel som, ako ogrcaná latrína po poriadnom žúre. Na vozík sa zmestilo zo šesť týchto nádob a potom ho ťahali a tlačili dvaja až štyria bažanti. Samozrejme, že na nabombovaných pneumatikách, aby im to išlo lahko.  No, mne pneumatiky sfučali na hniličku a chtiac-nechtiac som vozík musel na prasečák ťahať sám.

Kopec tam nebol až tak velký, aby sa to nedalo zvládnuť, ale moje tempo dopravy odpadkového expresu zodpovedalo ťažnej sile jedného degeša a stavu pneumatík. Po rovine som sa tváril, že to ani nezvládnem a viac som stál ako ťahal. V kopčeku som to sem-tam spustil naspäť pod kopček a začal som znova a znova som to spustil na začiatok, až pokial ma to neomrzelo.

Občas mi prišiel pomôcť kamarát Janči a to sme sa tvárili obaja, že vozík je ešte ťažší ako obvykle. Osadenstvo kuchyne sa na tom hrozne zabávalo, len zrejme im ušiel zmysel toho celého divadielka. Čím dlhšie mi to s vozíkom na prasečák trvalo, tým menej času som im poskytol na ďalšie zábavky s mojím bažantím osudom.

            Časom si ale na mňa zvykli, najmä keď videli, že mi moje postavenie bažantieho prúserára  žily netrhá a kludne bez problémov to zvládam aj fyzicky aj psychicky. Nakoniec však prišla moja velká chvíla.

Na prasečáku boli zabité  nejaké tie svine a previezli ich do kuchyne na spracovanie. Krupón, velká časť kože na chrbáte prasaťa, ktorý sa zo zabitého kusu odstraňoval dlhým tenkým, riadne ostrým nožom, sa musel odovzávať orgánom republiky, bez slaniny a bez poškodenia.

Celé detstvo som trávil s bratrancami na dedine u mojej tetky - otcovej sestry, kde otec chodil často pomáhať, lebo bratrancom zomrel otec a tetka zostala s piatimi deťmi sama. Chodili sme tam tak často, že bratranci volali môjho otca otíc a bol im skutočne výborným otcom, ako mne.

Otec bol neskutočný týpek. Samá sranda a zábava, napriek tomu, že celý život tvrdo pracoval. S ním nikdy nebolo smutno. Všetky vnúčatá ho milovali a hovorili mu deduško. Nikdy nebol  zlý a najradšej by sa celý rozdal. Najviac ma prekvapil, keď on, nevzdelaný dedinčan, ktorý mal iba päť tried obecnej školy povedal vetu, ktorú si budem pamätať do konca svojich dní.

„Deti nepatria do roboty, deti sa majú hrať“ –toto hovoril vždy, keď s mamou sa s láskou starali o hrozno vinohradu. Túto prácu obidvaja milovali.

 S bratrancami, ktorým nám spolu robil otca, sme pásli spolu kozy a pri tom fajčili ušúlané cigarety, kradli sme ďatelinu pre zajace a nadžgávali kŕmne kačice, kŕmili prasce a pomáhali pri zabíjačkách, zabíjali sme zajace a sťahovali ich z kože, sliepkam odtínali hlavy a šklbali ich od peria, moržovali kukuricu a krájali burgyňu, nabíjali piliňáky a kúrili s nimi, kálali drevo a nosili uhlie do šporheltu, chytali potkany a strielali ich vzduchovkou, pomáhali na poli a celé dni miešali slivky pri výrobe lekváru, vozili sa na velkých bicykloch pod štanglou a bez vodičáku jazdili na pinčloch a keď sa podarilo, aj na väčších motorkách. Z dedinského života som kadečo pochytil a vedel som - okrem iného­ - aj kosu nabrúsiť aj krupón stiahnuť.

            V kuchyni sa žiaden z kuchárov nemal k dielu a tak som navrhol dohodu, že ja krupóny posťahujem, ale zato dostanem panenku z jedného prasaťa. Zobral som teda do ruky nôž a pustil sa do roboty. Po tolkých sviniach ma riadne boleli všetky prsty aj celé ruky, ale víťazná cena za odmenu stála za to. Z panenky som urobil niekolko porcií rodinnej špeciality.

Mäso som nakrájal na hrubšie kúsky, na mäsiarskom kláte rozklepal na riadne fláky a nasolil. Na rozpálenej bravčovej masti som ich krátko osmahol z jednej aj druhej strany a pri tom viackrát obrátil. Pri poslednom obrátení som ich potrel Kremžskou horčicou a tak ešte posmažil a nakoniec zalial rozšlahaným vajíčkom so štipkou soli. Nechal som to na jemnom plameni pomaly dopiecť, až kým sa z vajíčka nestala nádherná žltá palacinka, do ktorej bolo mäsko zapečené. Jój! Podávané s mäkkým chlebíkom, voňavým, ako keď sa mama usmeje  a teplým, ako keď ťa otec pohladí, je to pochúťka par excellence, silne súperiaca o prvenstvo s knedlou s vajíčkami a broskyňovým kompótom a tu v tej chlapovýchovni silno pripomínala domov.

            Pohostil som svojich kamarátov jedlom, ktoré občas pripravoval môj otec, keď sme boli slamenými vdovcami, ako hovorieval stavu, keď mama nebola doma a ktoré teraz ja pripravujem svojim synom, keď sa výnimočne všetci pohromade stretneme.

Medzi kamarátmi zaujal čestné miesto Janči, ktorý si to ako jediný naozaj aj zaslúžil a nádherná nedela za nami. Odvtedy som mal v kuchyni dusno už len od dozorného kuchyne, kuchári už mi dali pokoj.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com