Enderáci

Úryvky z knihy Strážili sme republiku

Pohraničný poplach! Siréna kváka do jasného dňa. Zrejme nejde o cvičný poplach, tie bývajú najmä v noci, aby sme neboli zbytočne prespatí. Po nástupe na buzerák dôstojníci dôkladne kontrolujú výstroj a výzbroj. Nedostatočne teplo oblečených jedincov posielajú sa doobliekať a kontrolujú aj čutory s vodou. To bude asi niečo vážnejšie. Oboznámenie so situáciou, rozdelenie do dvojčlenných hliadok, vytýčenie úloh a už sme skákali na korby pristavených nákladných áut.

            Stále som bol mladý slobodník, iba o niečo viac ako pol roka na vojne a tak som mal ešte sviežo v pamäti vryté všetky príhody, ktorými nás kŕmili na politických a pohraničných školeniach. Takmer všade som videl narušitelov hranice a môj stupeň vyvalenosti, čo bola kombinácia strachu, nevedomosti a neskúsenosti, bol tak značný, že spod péesáckej brigadírky sa mi sypal prášok vyvalínu.

Na nástupe sme sa dozvedeli, že ideme vykrývať pohraničné pásmo smerom do vnútrozemia. Dôvodom tohto opatrenia boli občania NDR, ktorí sa údajne už niekolko dní motajú v pohraničnom pásme s úmyslom prekročiť štátnu hranicu.

NDR - Nemecká Demokratická Republika, bola tá „dobrá“ časť po vojne rozdeleného Nemecka, v ktorej sa ako u nás, v Československu, budoval socializmus. Jej občania chcejúci opustiť „blahobyt“ socializmu a utiecť na západ, teda do tej „zlej“ časti Nemecka, kde ešte od vojny zostala Americká armáda a zúril kapitalizmus, volili radšej útek cez Československé a Maďarské hranice.

Najjednoduchší útek - cez Juhosláviu, čo bolo spoločenstvo národov Srbska, Chorvátska, Čiernej Hory, Slovinska, Macedónska, Bosny a Hercegoviny, nebol tak nebezpečný a nešlo pri ňom o život. Dalo sa tam dokonca počas odlivu pešo prejsť po mori do Talianska. No na dovolenku do Juhoslovanskej krajiny socialistickej bol treba iný, ako bežný pas a tolko povolení a papierovania, ako do západných krajín, čo sa málokomu podarilo vybaviť.

 Enderáci nevolili útek cez naše hranice z lásky k českému pivu a knedlíkom, ale z pragmatických dôvodov. Naše hranice neboli chránené až takým brutálnym spôsobom, ako hranice NDR. U nás pri prechode hraníc, síce tiež hrozila strelba, ale u nich to nebol zďaleka najhorší spôsob smrti alebo zranenia.

Na hraniciach NDR s NSR - Nemeckou Spolkovou Republikou, mali enderácki súdruhovia rôzne iné formy a spôsoby zabíjania prchajúcich občanov. Hovorilo sa o viacerých druhoch mín v celých mínových poliach husto rozosiatych po hranici, elektrických plotoch s vysokým napätím, svorkách besných psov cvičených na zabíjanie. Možno áno - možno nie a možno niečo iné. Výsledok bol ale taký, že enderáci chodili k nám na „útekovú turistiku.“

V Československu sa kedysi tiež používali mínové polia a psie svorky na chytanie narušitelov, ale za nás to už zrejme nebolo. Za nás už musel byť služobný pes neustále na vodítku, aby nedochádzalo k pohryzeniu a zraneniu osôb. Teda hlavne osôb z kapitalistického Nemecka. Stávalo sa, že pohraničiarske psy napadli počas služby občanov NSR, ktorí nemali takú výhodu ako naši občania, aby by ich pred napadnutím psom inej štátnej príslušnosti, chránil z ich strany hranice ostnatý plot.

Tých enderákov, ktorí sa v ten deň, keď nám pískli poplach, motali v hraničnom pásme, bolo údajne šesť. Rozviezli nás kvôli nim po neznámom lese, nikto z nás nevedel, kde sa nachádza ani približne, nieto ešte presne. To, aby sme sami neutiekli do Nemecka.

            Hliadky nerozmiestňovali na dohlad ako bežne, ale iba na dôležitých bodoch. Mňa a ešte jedného vojaka, kuchára maďarskej národnosti, usadili do lesnej rozsadliny s výhladom na križovatku dvoch lesných ciest, ktoré sa smerom od hranice pri nás stretávali a od nás  pokračovali už ako jedna cesta ďalej do vnútrozemia.

Ležali sme tam v družnej debate zhruba niečo vyše pol dňa. Počas rozhovoru sme si vyjasnili či na narušitelov strielať alebo nestrielať. Keďže som bol velitel hliadky a tým pádom zodpovedný za prípadný prúser v našom sektore, bol som jednoznačne za hustú palbu. Maďarský kuchár mal však na vec úplne odlišný názor.

Ako tak ležíme, po jednej z ciest sa k nám blížila skupinka šiestich osôb. Aj maďarský kuchár, aj ja sme si zrátali, že hat je šesť a tak títo šiesti musia byť tí naši enderáci, ktorých hladáme.

Ja, ako velitel hliadky som mal zísť dole k prichádzajúcim osobám, pozdraviť, predstaviť sa a požiadať ich o osobné doklady. To všetko malo prebehnúť so zaisteným samopalom na pleci. Druhý člen hliadky mal z úkrytu moju činnosť pozorovať a byť pripravený v prípade potreby zasiahnuť, aby sme nedopadli ako tá hliadka zo zámočku, keď jeden z nich zomrel. Preto hovorím môjmu druhovi v zbrani, aby zalahol za strom, obtiahol samopal, odistil a pri najmenšom náznaku nebezpečenstva okamžite strielal.

Nepamätám sa už, či nám bolo povedané, že narušitelia sú ozbrojení, alebo nie, no ja som bol vyvalený, ako keby so sebou mali tank a k tomu ešte ťahali aj delo. Kuchár však o strielaní nechcel ani len počuť.

Obtiahol som teda samopal, prehodil si ho cez rameno k boku, odistil a  ukazovák položil na spúšť. Takto pripravený vykosiť celú armádu enderákov, aj keď to bolo protizákonné, som sa vydal v ústrety k šiestim nešťastníkom.

„Radšej živý sedeť, ako mŕtvy ležať... né“ –povedal som si sám pre seba jedno zo svojich vlastných životných porekadiel.

 „Dobrý deň, Pohraničná stráž, slobodník Farkaš.“

-prehovoril som, smerom k prekvapeným a značne rozrušeným narušitelom.

„Žiadam predložiť osobné doklady.“

Keď začali skladať z pliec ruksaky, zrejme v snahe vydolovať v nich doklady, som sa zlakol zasa ja.

„Pekne po jednom a pomaly. Žiadne rýchle pohyby.“

Bol som prekvapený, ako mi tí Nemci dobre rozumejú. Prvý z narušitelov vytiahol opatrne doklady a držal ich v ruke.

„Pomaly položte doklady na zem a päť krokov dozadu“.

Zohol som sa pre doklady, stále pozorujúc narušitelov, pripravený okamžite strielať. Aké bolo moje prekvapenie, keď som vo vystretej ruke držal červený občiansky preukaz Československej Socialistickej Republiky.

„Vy ste Češi?“

„Jó, to jsme.“

-prehovorili prvýkrát.

„Čo robíte tu, v hraničnom pásme?“

„My nevíme, že jsme v hraničním pásmu.“

Nastalo dlhé vysvetlovanie, na záver ktorého som sklopil hlaveň samopalu k zemi, skontroloval doklady aj ostatným turistom a po kontrole ich prepustil ďalej cestou do vnútrozemia. Neviem, kto z nás bol vystrašenejší viac, či ja, alebo zatúlaní českí turisti. Možnože, keby som nemal taký prázdny žalúdok, lebo okrem vody sme nič celý deň nemali, aj by som si šprtol na plátno, lebo nechýbalo vela a bol by som tých šiestich nešťastníkov jednou dávkou vykosil.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com