Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Posledné
dejstvo tohto príbehu sa udialo v roku dvetisícjedenástom. Cestou na jazde po
západných a južných Čechách, tešiac sa na krásy juhu Čiech, plných
rybníčků a vesniček, ako malovaných Jozefom Ladom, som sa zastavil aj na
Šumave.
Jazdil som
kade-tade a zo všetkých síl som sa snažil spomenúť si na cesty
a cestičky, kadial som kedysi jazdil. No márne. Tridsať rokov zmien
a zabúdania sa podpísali na obrazy v mojej pamäti vryté a tak som sa
musel spýtať na cestu nielen do Volar, ale v samotných Volaroch som sa
musel spýtať, kde sú kasárne.
Už neboli.
Teda boli, ale nefunkčné a rozpadnuté. Zanedbaná zrúcanina bez vstupnej
brány, volne prístupný, kedysi tak prísne strážený a utajovaný priestor. Ani
socha v životnej velkosti vojaka „Slintoša“ tu nestála.
Tá by tu ale určite
jedného dňa stáť mala!
Vošiel som dnu
a prejazdil po všetkých zákutiach kasární. Aj do autoparku som si šiel dať
jedno Žhavé kolečko. Odfotil som si svoju mašinu pod oknami zdevastovanej
Kádrovky a na znak úcty k svojim kamarátom, som si zapálil cigaretku.
Ale už nie takú, ako sme fajčili vtedy, ale imperialistickú. V duchu som
ju podával rad radom každému jednému do ruky, ktorú som si s nimi aj
potriasol a každého jedného som objal a ako Brežnev Husáka pobúchal po
chrbáte.
Zatočil som sa
dva – trikrát na strede buzeráku a bolo. Hotovo! Dovidenia, dopočutia,
KOZYčókolom. Pridal som riadne plyn, aby Screamin Eagle výfuky môjho
Harley-Davidson riadne zaburácali na pozdrav všetkým kamarátom Kádrovákom
a zmizol som ako gáfor, ako Mike Rourke v záverečnej scéne filmu Harley Davidson a Marlboro Man, ibaže za sebou som nemal dlhonohú krásku, ale nepremokavý
bágel, lebo už začalo jemne poprchať, aby mi začalo neskôr pre šťastie pršať na
mojej ceste domov - do Bratislavy, kde to všetko pôvodne začalo.
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára