Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Preto, že som
sa v civile vykašlal na zväzarmovský vodičský preukaz na nákladné autá,
jazdil som na začiatku péešky vo výcviku iba na UAZoch a GAZoch. Keď už
velitel našej čaty mal toho akurát plné
zuby zaumienil si, že ma osobne naučí jazdiť na tom strašne velkom, hrkotajúcom
obrovi, akým sa mi Praga V3S - vetrieskou volaná, zdal. Nasadol som teda do kabíny vysoko nad zemou
roztrasenej a rozpálenej vetriesky.
Šaltrpáka sa
mykavo kyvotala od nepravidelných otáčok motora a sem tam ma riadne švacla
do nohy. Tú mi aj cez izolačnú deku pálilo sálavé teplo motora, lebo ak som
chcel pridávať plyn, musel som ju mať o ňu opretú. Sparťanský volant sa triasol
ako osika, ešte viac ako ja a po dlhšej jazde boli ruky vytrasené, ako
baníkove po šichte so zbíjačkou. Spojkový pedál tvrdý ako by mu dali Yohynbín -
preparát na erekciu a do čaju zabudli pridať brómu a brzdový pedál
jak by smet, ten bol jeho bratom.
Chopil som sa
volantu, stlačil spojkový pedál a zaradil som jednotku. Zaradil... No
chcel som zaradiť, ale akosi zovšade sa ozývalo samé škŕkanie a chrčanie.
Pustil som spojku a riadne som pridal plyn, pri pokuse znova zaradiť.
Počul som to tak robiť iných vodičov, ktorí jazdu na vetrieske zvládali.
Podarilo sa.... Podarilo sa mi vyrobiť ešte väčší šramot, ako predtým.
Teoreticky som vedel niečo o medziplyne a dvojitom vyšlapovaní
spojky, ale v praxi to bolo niečo iné. Synchronizácia mojich rúk, nôh s
velitelskou bedňou na krku, bola na úrovni šoférskeho zárodku.
Po viacerých
pokusoch sme sa predsa len z buzeráku pri zámočku pohli. Bolo to síce
prískokmi vpred, ale išli sme. Neviem, akým zázrakom sme prešli murovanou
bránou, tak aby sme minuli oba rohy starodávneho muriva bez ujmy a už sme
sa valili na cestu prvej triedy, ktorá prechádzala hneď popred zámockú bránu.
Už
hodnú chvílu sme sa po nej rútili šialenou rýchlosťou so stále zaradeným prvým
rýchlostným stupňom. Nadišiel čas preradenia na dvojku, ako mi prikázal
velitel. Čo sa týkalo mňa, bol som spokojný aj s jednotkou.
„Šialená rýchlosť, šialená cesta,
šialená mašina, hrkoce jak besná,
rútime sa jak šialení a ja mám zrýchliť.
Na dvojku! Čo by ten nechcel! Ma
poser!“
-žundral som
si sám pre seba. Ešteže do obrátok vytočený motor reval tak, že velitel by to
nepočul ani keby som kričal.
Pojal
som sa teda preraďovať. Stlačil som spojkový pedál a snažil som sa,
vytreštene pozerajúc von pred vozidlo, našmátrať radiacu páku. Nebola však
nikde v kabíne, teda aspoň som ju nikde nemohol nájsť. Sklonil som preto
hlavu a začal som sa rozhliadať, kde to vlastne zastrčená je. Nájduc
šaltrpáku som sa pokúsil zaradiť dvojku a so stále sklopeným pohladom
stále sklonenej hlavy som stále kontroloval správnosť smeru pohybovania pákou.
To
už vydesený velitel, za strašného šramorachotenia prevodovky, ležal cez celú
kabínu na motore a siapal sa mi po volante. Rútili sme sa protismerom
v ústrety nádherne pomalovanému kamiónu zahraničnej značky, smerom priamo
do rodinnému domu. Strhol mi volat, lebo na brzdu nedosiahol a len
tak-tak sme sa vyhli búračke, skončiac v priekope pred domom.
Mierne
potlčený velitel si potom sám sadol za volant a doviezol mňa nepotlčeného,
keďže on mi bol airbagom, naspäť do kasární. Vyhnal ma z kabíny vetriesky
a ešte velmi dlho rozdýchaval svoj nerozvážny pokus o moje vycvičenie
za špičkového vodiča Pohraničnej stráže.
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára