Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
„Akože poplach?
Čo je to za volovinu,
vyhlasovať ho tu v hoteli.
To asi nebude len tak,
to bude niečo výnimočné.
Jedine, že by si niekto robil gule.“
-hovorím
svojej frajerke pri lúčení na izbe. Z hotela sme vybiehali, každý
oblečený, kolko stihol a futášovali do kasární. Všade vysvietené ako na
mehmehme - výraz pre Manhattan jedného armádneho dôstojníka z Vojenského
umeleckého súboru v Bratislave. Napadaný sneh ešte viac zvýrazňoval
rozsvietené kasárne. Všade rýchle pohyby do maskáčov oblečených vojakov a na
buzeráku sa už radili autá do dlhej
kolóny.
Nikto nám
nevedel povedať, čo presne sa deje, iba tolko sme sa dozvedeli, že je ostrý
bojový poplach. Dokonca ani húkačka poplachu, ktorá zakaždým hrozivo kvákala do
hlbokej noci nevydala ani hlásku. O to hrozivejšie to všetko vyzeralo,
lebo keď sa u péesákov kričí, nejde o nič dôležité, ale keď je ticho,
dejú sa vážne veci. Plnú polnú som mal zbalenú, ako inak za sedadlom v aute.
Helmu, lopatku, vojenský bágel a všetky tie armaďácke somariny, ktoré sme
u péesákov nikdy nepotrebovali, boli zrazu najdôležitejšia vec na svete.
Bleskovo si
obliecť zateplené maskáče, rýchlo do zbrojárky zobrať si samopal a náboje,
utekať ako o život do autoparku, nakopnúť auto a pristaviť ho na
buzerák. Kasárne boli plné všetkých dôstojníkov, čo len existovali a možno
nejakí vstali aj z mŕtvych, lebo tolko som ich pokope nikdy nevidel.
Žiaden z nich zrazu nevyžadoval zdravenie a z výrazu ich tvárí
bolo každému vojakovi jasné, že toto je naozaj! Že srandy bokom.
Pretože som
bol mlaďas, síce už nie bažant, ale stále nikto i keď slobodník, jazdil som na
UAZe. UAZ bol vojenský terénny automobil, dnes ludovo volaný džíp
s plachtou namiesto strechy, určený na prevoz pohraničných hliadok, alebo
ako aj v mojom prípade prevoz dôstojníkov, štábnych krýs - ako sme ich
volali. Bol som pridelený ako vodič k
velitelovi práporu a tak moje vozidlo stálo ako prvé v kolóne.
Velitelom
práporu bol v tom čase major, čo bola u Pohraničnej stráže už značne vysoká
hodnosť. Úplne najvyššou šaržou bol plukovník, nakolko u péesákov neboli
generáli, ale ani plukovníkov som za vojnu vela nevidel. Mali sme iba jedného,
jediného generála, ktorého výložky som mal tú česť raz vidieť, ale to by som
ich radšej nikdy nevidel, ako sa vtedy ukázalo.
Všetko som to
teda stihol najrýchlejšie, ako som vládal a UAZ určený pre velitela
páráporu som zaparkoval na svoje miesto v čele kolóny. Kolóna naložených
a vyzbrojených áut sa klukato vlnila po celom buzeráku a točila po
celých kasárňach. Všetkých nás - šoférov ubytovali v barakoch, ktoré sa
inak používali len počas výcviku nováčikov. Na posteli žiadne prestieradlá
a dokonca sme mohli spať v spacákoch, čo bolo inak pod trestom
zakázané.
Neustále,
celých dvadsaťštyri hodín sme boli oblečení v maskáčoch. Kanady buď len
rozšnurované, alebo dole z nôh. Ponožky stále natiahnuté, opasok so sumkou
plnou ostrých nábojov prevesený cez postel, hneď vedla samopalu, čiapka na
stolíku a jedinou našou činnosťou bolo spať, alebo sa len tak celý deň
povalovať.
Na druhý deň, po
rušnej noci, keď sme nakladali autá a zostavovali celú kolónu, niekedy
okolo obeda, ma volali na bránu, že návšteva. Natiahol som si kanady, zapol
opasok s nábojmi, samopal cez plece
a davaj na bránu. Tam stála frajerka, ktorú som včera zanechal v hoteli,
značne vystrašená. Tá keď ma zbadala, začala hneď usmoklene mrnčať
a že už tam čaká od rána a mňa nikde.
Akonáhle sa
rozchýrilo, že na bráne čaká pekná cica, boli si ju všetci obzrieť. Až keď si
ju do chuti poobzerali, dali vedieť aj mne, že mám návštevu. Keby som nebol
mlaďas, nikto by si to nedovolil. Cica-mica bola v skutku krásna. Snedá
tvárička, menšia ako moja ruka, z ktorej vykukovali velké čierne oči
s mihalnicami dlhými ako páví chvost, ledva vytŕčala z bielej
kožušinovej baranice a velkého goliera bieleho kožucha, ktorý ju zakrýval
až po šmrncovné čierne čižmičky. Radost pohledět, ani sa im nečudujem, že
všetci boli z nej úplne paf. Veď to bola čistokrvná Maďarka. Dokonca
krajšia ako opis Země zasnoubené v Československej hymne.
„Ako si to oblečený? Prečo máš so sebou samopal?“
„Je pohotovosť.“
„Jaká pohotovosť a prečo?“
„A čo ja vím.“
„Nebude to kvôli Polsku?“
„Prečo Polsku?“
„Sú tam nejaké nepokoje, ludia štrajkujú.“
„Štrajkujú? Šak je tam socializmus a štrajkuje sa proti
kapitalistom.“
„Nejaké nepokoje. Niečo, že tam hrozí prevrat.“
Už bolo jasné
prečo máme taký oraz a všetci furťáci majú bobky. Furťáci - tak sme volali
vojakov z povolania, lebo oni nikdy nepôjdu do civilu, zostávajú na furt.
Volali sme ich ešte aj kadejako inak. Lampasáci, gumáci, gumy, zelené hlavy,
vždy podla toho, ako nás ktorí naštval. Docvaklo mi, prečo máme zrazu taký
oklep a iba sa celý deň válame. Polsko sa búri proti socializmu.
Takto sa
začali naše prvé Velké prázdniny. Niekolko týždňov sme len polihovali
a spali. Žiadne rozcvičky, žiadne nástupy, žiadne školenia, prosto len
oraz, oklep, leháro, jedlo a spánok. Hotové medové týždne. Jediná starosť
počas celej pohotovosti, bolo mať vždy pripravené auto a byť pripravený vyraziť
k polským hraniciam, brániť socializmus.
Mali sme
tak poskytnúť Polsku zradnú bratskú pomoc, ako oni poskytli
v Šesťdesiatomôsmom nám.
Celá kolóna
plne vzbrojených péesákov, bola na písknutie straníckych orgánov pripravená
kedykolvek vyraziť k polským hraniciam a obsadiť československo-polské pohraničie.
Mali sme sa tak stať súčasťou novodobej červenej hordy vojsk Varšavskej
zmluvy, ktorá mala potlačiť občianske nepokoje, inak velmi spokojných
socialisticky nažívajúcich Poliakov. Pražská jar zasiala svoje ideály,
ktoré v Polsku vyklíčili do hnutia Slodidarnošč. To sa už Berlísky
múr aj ostnaté dráty okolo našej republiky začínali pomaly, ale isto
rozpadávať, no my sme o ničom nevedeli. Komunisti si dávali velký pozor,
čo svojim ozbrojeným občanom prezradia a tak sme len čakali, nevediac
vlastne, na čo čakáme, lebo nikto nám nepovedal pravdu o Polsku.
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára