Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Neviem, kolko
je pravdy na všetkých tých často neskutočných príbehoch, ktoré sa rozprávali
a kolké z nich sa skutočne aj stali, no pri jednej mimoriadke
som sa primotal.
Ostrý poplach
vyzeral úplne inak ako cvičný, keď nás
dôstojníci buzerovali za každú somarinu. Pri ostrom poplachu išlo hlavne
o rýchlosť. Nezáležalo na tom, ako je kto dogabaný, či má zašnurované
kanady a či má na sebe všetko oblečené ako sa patrí. Či má pod uniformou
trenky s tričkom, alebo pyžamo, alebo či má v zime pod maskáčmi teplé
vložky. Hlavne, aby mal so sebou zbraň a opasok so zavesenou sumkou
s nábojmi, aj keď niektorí vyzerali ako Paulusova armáda pochodujúca
Moskvou. Ostrý poplach to už nebola hra na vojakov, ale vážna vec, pri ktorej
nikto vopred nevedel, čo sa z toho vykluje a ako to dopadne.
Situácia,
ako nás o nej informovali, bola taká, že hneď kúsok za Volarmi v lese
je narušitel, ktorý v reštauračnom zariadení zobral za rukojemníkov ženu
s dieťaťom a so zbraňou v ruke sa vyhrážal prechodom
štátnej hranice. Fešáčisko jeden spitý, vrátil sa z väzenia a prišiel
dohovárať svojej družke.
Žene
s dieťaťom sa neskôr od opilca podarilo utiecť, ale on od svojich zámerov
aj tak neustúpil a naďalej chcel zdrhnúť cez hranice.
Na akciu
vyberali iba dobrovolníkov, ktorí sa sami hlásili k zásahu. Preto, že so
svojou Tatrou som držal poplachovú pohotovosť ihneď som všetkých, potom, ako mi
naskákali na korbu auta, rozviezol okolo okraja lesa, kde sa údajne narušitel
skrýval. V kabíne auta sa so mnou viezol aj náčelník štábu,
ktorý riadil výsadok zásahovej jednotky a zrejme aj celú operáciu.
Akonáhle
zostala korba prázdna, rozbehol sa do lesa za ním. Zbraň som však nemal, lebo
som sa za dobrovolníka nehlásil. Dnes by som sa na to zvysoka vykašlal, ale
vtedy ma hnal neskutočný adrenalín a napichaný som bol, ako nevesta
cez svadobný deň.
Po krátkom
behu sme dorazili na kraj lesa, kde začínala rozlahlá čistina. V
jej strede bol výmol ako od granátu a na jeho okraji stál mladý,
listnatý strom. Zalahli sme k zemi a chvílu vyčkávali, lebo odniekial
sa ozvali výstrely.
Nič sa však
nedialo a už sme sa aj chystali zodvihnúť a pokračovať ďalej
v pátraní, ale v tom sa z výmolu uprostred čistiny vztýčila
postava chlapa. Pri boku držal zbraň ukradnutú z vylomenej
polovníckej chaty, ktorú noc predtým vykradol a opakovane vystrelil ako nejaký
kovboj, hezky vod boku, že by mu aj Steve McQueen, alebo aj hociktorý iný zo
Siedmych statočných závidel.
V tom
začala rachotačka jako u Verdunu. Každý, kto mal zbraň, pálil čo mu
zásobník stačil, aspoň tak sa mi to vtedy zdalo. Strelba nás teda znovu
pritĺkla k zemi a len sme čakali, čo bude. Zadychčaný náčelník štábu,
ledva lapajúci dych, držal v ruke svoj samopal Škorpión a pýtal sa ma
či má strielať. Samozrejme, že má strielať a keď nechce, nech to dá mne do
ruky. Vzrušene som vyhŕkol na neho.
Krik
a rev sa začal ozývať z čistiny, lebo niektorý z péesákov
kovboja trafil. Strelba ustala, ale chlap sa znova potácajúc postavil.
Zrejme to bol presne tak isto ako ja, milovník westernov a hral sa na
nejakého desperáda a to ešte nebol v móde ani Tarantino
s Banderasom.
To sme už s majorom klačali
a učupení striehli na moment, kedy vyraziť. Nechápem, čo som vlastne od
toho čakal. Nemal som v rukách žiadnu zbraň a pochybujem, že by sa
ozbrojený narušitel vzdal, ak by som na neho vyplazil jazyk a zakýval mu
ušami, čo mi však dodnes výborne ide. Teraz je mi to všetko jasné, ale vtedy?
Vtedy som bol pripravený utekať s holými rukami až k nemu
a rozkopať mu prdel.
Cowboy opět
stál s nabitým kvérem u boku. Medzičasom vo výmole nabil svoju zbraň
a zas vystrelil. V ten moment mi niekde pri pravom uchu niečo zvonivo
zasvišťalo. Začalo totiž nové kolo prestrelky a z celého lesa okolo
čistiny znela strelba. Preto ťažko povedať odkial priletela zablúdená včelička
a odrazila sa od stromu kúsok odo mňa.
Pištolník
padol ako gate a začal znovu revať od bolesti a s náčelníkom štábu
sme sa do utíchnutej palby rozbehli smerom k nemu. Nad hlavami sa nám už
vznášal vrtulník, ktorý priletel až z Prahy. Z jeho útrob sa na lane
spustili dvaja maníci v civile priamo do výmolu. Keď som k nemu, ako
prvý z péesákov pribehol, jeden z civilov už zbieral zo zeme brokovnicu,
ktorú vykopol desperádovi z rúk a druhý na ňom sedel, aby ho spútal.
Traja
pohraničiari a jeden narušitel mali opäť šťastie v príbehu so
šťastným koncom, nad ktorým lietala zubatá s kosou SA päťdesiatosem. Dvaja
úspešní strelci, ktorí presnou muškou narušitela spacifikovali a dostali
opušťáky, si svoj podiel šťastia vybrali dnes, lebo ich nesúdia za
vraždu. Narušitel si svoj podiel šťastia vybral hneď tam, v podobe troch
tak šťastne čistých priestrelov, bez roztrieštených kostí, že už za krátky
čas bol fit pre súdny proces. Tretí pohraničiar, som si svoj podiel šťastia
vybral v odrazenej gulke, ktorá sa zatúlala necelých pätnásť centimetrov
od mojej hlavy.
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára