Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Aby sme my,
mladí péesácki bažanti nemali dojem, že strážna služba na zámočku bola
v podstate len sranda, povedali nám jeden príbeh, ktorý sa stal pred rokom
- či dva predtým, ako sme narukovali.
Možno
z takého istého špaku, na ktorom bolo napísané „gdo zemrel je simulant“
zbadal strážny, ako sa niekto poneviera v blízkosti cvičnej pohraničnej
roty, ktorá bola mimo areál kasární. Cvičná pohraničná rota, bola funkčná kópia
skutočnej pohraničnej roty, kde bolo všetko to, čo má na takej rote byť
a čo robí pohraničnú rotu, pohraničnou rotou a vyzeralo to tam ako na
skutočnej hranici.
Boli tam
cedule Pozor hraničné pásmo, bola tam signálna stena - plot z ostnatého
drátu, boli tam špaky - strážne veže, podobné tým z koncentrákov a gulagov
a iné technické zabezpečenia ostrahy štátnych hraníc.
Zbadajúc
narušitela priestoru cvičnej roty, vyslal velitel stráže hliadku
k dotyčnému narušitelovi, mysliac si, že je to zase nejaký nacenganý
opilec, ktorý nevie trafiť domov a treba ho len jemne usmerniť, aby našiel
správnu cestu. Hliadka teda k nemu pešmo vyštartovala ako blesk. Nikoho
z nich ani len na chvílu nenapadlo, že idú v ústrety nebezpečiu. Veď
prečo aj, veď tu sa ozajstní narušitelia nevyskytujú, veď je to cvičná rota.
Chyba
lávky. Nacenganý opilec bol v skutočnosti armádny vojak, zbeh s
ostro nabitým samopalom. Utiekol zo strážnej služby a chcel zmiznúť
za hranice. Naraziac na cvičnú pohraničnú rotu si myslel, že je už len kúsok od
hraníc. Tu zrazu bežia k nemu dvaja pohraničiari, tak začal
strielať. Pohraničiari palbu opätovali a armádny zbeh sa vzdal.
Stál s rukami nad hlavou a čakal, kým ho prídu zadržať. Keď už
bola hliadka dostatočne blízko, tak blízko, že si bol istý zásahom, zodvihol samopal,
ktorý nechal ležať pri svojich nohách a s výkrikom:
„Tvoj život, za mój“ -začal znovu strielať.
Po hustej
prestrelke a zneškodnení zbeha si velitel hliadky všimol, že jeho druh
zostal ležať na zemi. Jeho zelená uniforma bola celá krvavočervená. Bola
zafarbená od krvi, vytekajúcej
z tepny prestrelenej nohy. Utekal čo mu plúca stačili, ako o život,
lebo o život naozaj šlo, aby postrelenému pohraničiarovi pomohol. No
všetko bolo márne, mladý pohraničiarsky nováčik skonal.
To bolo prvé
varovanie, jedno z mnohých, ktoré nad nami počas vojny vztýčilo ukazovák,
ako varovanie, že neustále lieta nad nami zubatá a s kosou striehne na
naše chyby a nevydarené žarty. A nikomu z nás sa nechcelo
umierať, každý chcel žiť.
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára