Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Na svoju prvú,
naozajstnú, samostatnú jazdu ako hrdého vodiča Pohraničnej stráže, nikdy
nezabudnem. Vyfasoval som jazdu z Volar na velitelstvo brigády do Sušíc,
do Sušice ako hovorili starí Šumáci. Mal
som odviesť nášho nadpráporčíka a ešte dvoch dôstojníkov na školenie. Aby
sme do Sušíc dorazili včas, odchod bol naplánovaný na velmi skorú rannú hodinu.
Pristavil som teda auto pred rotu a čakal na pasažierov.
Ako tak sedím
v naštartovanom aute a čakám, začalo mi od stále pribúdajúcej
vlhkosti z vnútornej strany zamŕzať predné sklo. Vtedy som však netušil,
od čoho to prekliate sklo mrzne. Konečne pristúpili aj ostatní pasažieri, major
„Tylák“ i major „Pacička“ a pohli sme sa k cielu. Pristúpením ďalších
osôb ale začalo predné sklo zamŕzať ešte viac. Čím viac sklo auta zamŕzalo, tým
som menej videl na cestu predo mnou.
Pokial som bol
na nočnej ceste iba sám, ako tak som niečo videl. Podarilo sa mi nechtami
urobiť malý priezor, taký ako z tanku a ten som prácne udržiaval
v priehladnom stave. No keď premávka pomaly hustla a protiidúce autá
osvetlili predné sklo môjho auta, nevidel som ani prd ani trt.
Do tejto nervy
drásajúcej situácie ešte náš nadpráporčík, držiac sa oboma rukami predného
madla na prístrojovej doske, každú pol sekundu reval.
„Pomalu vojáku!
Pomalu!“
Už aj tak sme
išli ledva krokom, lebo som skutočne nič nevidel a pred nami dobrá stovka
kilometrov, čo som vtedy ale chvalaosudu nevedel. Nevedel som ani kadial ideme.
Nevedel som nič o kopcoch, roklinách, zrázoch, prudkých zákrutách
a strašidelných stúpaniach a ešte strašidelnejších klesaniach
a to všetko na ceste úzkej ako vo filmoch o bojoch so Sudetskými
Nemcami.
Keď som na
spiatočnej ceste, počas nádherne slnečného dňa videl to všetko kadial som šiel,
od strachu sa mi stiahol žalúdok a ruky aj kolená sa mi triasli, ale nie
od zimy. Nechápal som, odkial sa vzalo tolko zákrut, kopcov a prudkých
zrázov, kolko ich bolo na tejto úzkej cestičke. To u nás v Bratislave
som také nikdy nič nevidel. A zima! Zima tu bola taká, ako vo filme
o úteku zo Sibíri. A snehu! Snehu tu bolo miestami až nad hlavu, že
nebolo vidieť ani strechy áut v zákrutách. Ani toto sme v Bratislave
nikdy nemali.
Pred nami je
teda ešte hodný kus Jazdy smrti, ktorá nebola, že rýchlo a zbesilo, ale
zbesilo pomaly, s nováčikom za volantom, ktorý to evidentne nezvláda
a kričiacim velitelom vozidla, ktorému sa dnes už ani trošku nedivím.
Prežil tolké roky v službe a každoročne zažíval zbierku takých
expertov, akým som bol i ja, ktorí nemali ani potuchy o jazdení na
snehu a lade. Ktorí netušili, že UAZ má žalúzie pred chladičom, ktoré
stačí potiahnutím za páku pod prístrojovou doskou zatiahnuť, aby chladič menej
chladil a kúrenie stíhalo. Ktorí netušili, že ak nestačia ani žalúzie,
použije sa dečka na chladič. Nič, nič, nič! Netušil som nič o tom všetkom
a ani nás to nikto v tých všetkých špeciálnych vojenských kurzoch a
školách nenaučil. No! Boli sme vycvičení ako lusk! Lepšie ako Stoprvá
výsadková, alebo Easy Company zo seriálu Bratstvo neohrozených.
Do
východu slnka sme sa pomaly predierali nocou k cielu. Keď vyšlo slniečko
a oprelo sa o predné
sklo, lady povolili a už som aj poriadne na cestu videl. Uvolnila sa
i nálada v aute a tak som si od majora „Tyláka“ vypočul jednu zo
starých polovníckych príhod. Všetci
dôstojníci v našich kasárňach boli zrejme aj polovníci a tak takýchto
príhod mali na každú cestu habadej.
Na
Šumavu chodili často polovať polovníci z prehnitého kapitalistického
Nemecka a je len samozrejmé, že platili nepriatelskými valutami, ktoré sa
vždy hodili na nákupy v Tuzexe. Polovnícke združenie malo jedného výborného,
dlhoročného nemeckého klienta, ktorý chodil na Šumavu pravidelne polovať. Už
mal v zbierke všetky trofeje, aké si len zo šumavskej fauny zmyslel,
ale zatúžil po medveďovi. Márne mu polovníci vysvetlovali, že na Šumave medvede
nežijú, ale on stále len tu svoju. Medveďa, medveďa a medveďa.
Polovníci
teda, s vidinou tučného zárobku, zohnali starého vyslúžilého medveďa
z cirkusu, ktorý už bol na utratenie. Ubytovali ho v maringotke
neďaleko krmelca, kam mu každodenne prichystali žrádlo. Pravidelne ho,
približne v ten istý čas, vypustili a dali sa mu tam nažrať. Keď už
bol medveď naučený na dochádzku ku krmelcu, pozvali Nemca na polovačku. Usadili
ho na miesto, odkial bol výborný výhlad s informáciou, že denne sem
dochádza starý medveď utíšiť svoj hlad.
V osudný
deň, teda ako vždy, vypustili polovníci medveďa a ten sa vydal na cestu, ku
svojmu žrádlu. Idúc ku svojej každodennej porcii, naďabil cestou na lesné
robotníčky, ktoré klábosiac lesným chodníkom tlačili svoje bicykle. Tie, keď
zbadali medveďa, odhodili bicykle, vzali nohy na ramená a utekali
kade lahšie. Medveď zbadajúc bicykle ihneď si spomenul na svoje staré cirkusové
číslo. Vysadol na jeden z nich, aby sa ku krmníku doviezol. A
bolo po kšefte!
Medveď má krátke nohy
a nikdy sa nemôže voziť na ludskom bicykli, ale napriek tomu som miloval
tie ich povídačky z polovačiek, ktoré boli rovnako tak neskutočné, ako
boli naše príhody z vojny neuveritelné. Pri nich by aj zrkadlo Alenky
z ríše divov prasklo od údivu, Guliver by neveril a Barón Prášil by
navždy prestal trepať.
Po návrate z
Jazdy smrti, poučený zážitkami, som niekde našiel velký kus oranžovej umelej
hmoty. Z nej som potom vyrezal predný panel cez celú mriežku chladiča
môjho UAZu, aby mi nebola až taká zima a kúrenie stíhalo rozmrazovať
predné sklo. Moja rebelsky oranžová ozdoba na zelenom pohraničiarskom UAZe
vydržala iba do prvej jazdy na brigádu do Sušíc. Tu mi bola znárodnená
a nahradená štandardnou vojenskou khaki dečkou, no čo už, zostal mi aspoň
môj opašťok vybíjaný.
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára