Ďakujem

Úryvky z knihy Strážili sme republiku

„Instrukroři a velitelé družstev už vypadají jako nějací vlčáci.

Myslí si, že když jdou za pár týdnů do civilu

-pri slove za pár sme sa všetci supráci pousmiali.

mohou vypadat jak vandráci.

Do tří dnů budou všichni ostříháni.“

-padla nám všetkým sánka. Vyhlásenie náčelníka štábu pred celým nastúpeným práporom sa nedalo brať na lahkú váhu. Náčelník štábu bol dôstojník, pred ktorým mali všetci vojaci velký rešpekt. Nikto síce nevedel presne prečo, ale mal. Presne podla definície o nepoznanom nebezpečenstve, ktoré je ovela horšie ako to poznané.

Blížil sa nám koniec vojny a tak si už každý šporil čo najdlhšie vlasy do civilu. Civilné poplachy boli takmer každodenným koloritom. Keď zaznela píšťalka dozorného roty a k tomu zaznel povel

„Civilní poplach“

-každý suprák ležérnym tempom antiutekal do svojej skrinky, antibleskovo si obliekol civilné oblečenie, ktoré si nechal poslať z domu a mal pripravené na ten úžasný deň, kedy naposledy prejde hlavnou bránou smerom z vnútra von a odkráča do zabudnutia všetkých spolubojovníkov, do vytúženého civilu.

V civilnom šate sme sa potom promenádovali po rote a dávali jasne najavo, že už to máme naozaj Zapár. K tomu patrilo aj nosenie dlhších vlasov, ako mali ostaní spolubojovníci, ktorí to ešte mali za milión. Preto každý suprák snažil sa vyhýbať holičovi na sto honov, ako to len šlo.

Naše plány na založenie dobrého základu pre civilné háro však skrížilo výročie vzniku Pohraničnej stráže. K tomuto výročiu chystali súdruhovia velkú parádu priamo v Prahe. Nacvičovala sa prehliadka vojsk Ministerstva vnútra a na tieto nácviky sme navážali vojakov, ktorí sa tej udalosti mali zúčastniť. Pri jazdách do Sušíc, kde nácvik prebiehal, si niektorý z dôstojníkov brigády všimol, že vodiči z Volar majú podla neho nejako moc dlhé vlasy a tak prišlo ono nariadenie náčelníka štábu.

Vo Volaroch sme sa o svoj zovňajšok museli starať sami. Žiadne hromadné strihania. Kto mal dlhé vlasy, vybral sa do mesta k civilnému holičovi a tam sa dal ostrihať, podpísal sa do zoznamu a bolo, alebo mu účet preplatil výkonný práporčík.

            Tak sme sa teda volky-nevolky vybrali po skupinkách do mesta k holičovi, lebo radšej mať krátke vlasy, ako už tak dlhú vojnu mať predĺženú ešte o pár dní väzenia s nadsluhovaním. V prvej skupinke idúcej do mesta k holičovi, bol okrem mňa aj Degeš. Degeš bol blonďák z Bratislavy a keby v kasárňach vo Volaroch vedeli, čo už dávno vedia v kasárňach v Planej u Mariánských Lázní, tak by nikdy nedopustili, aby spolu slúžili dvaja šintri z Bratislavy. Prvý do kresla zasadol Degeš a dal sa fešne ostrihať, ako sme vravievali, dostratena. Čiže od krku až po temeno hlavy na ježka, presne ako sovietsky Stachanovec. Pozeral som na to, ako zneuctili supráka, čo to má Zapár a hovorím Degešovi:

„To ako ty, to radšej dohola.“

-bum a bolo to. Slová padli a nedali sa už vziať späť.

„Dáme?“

-otázkou odpovedá Degeš, lebo zjavne sa mu tento streštilý nápad zapáčil.

„Dajme!“

-zaklincoval som rozhodnutie.

Do večera sme boli ostrihaní dohola skoro všetci staré kusy vo výcviku, inštruktori aj velitelia družstiev. Teda všetci, až na dvoch. Známy bonzák čatár „Vyvalín“ a jeden štramák, ak si dobre pamätám, kdesi od Brezna, ktorý bol niekde mimo kasární a o našich aktivitách nevedel. Toho sme potom po krátkom prehováraní ostrihali dohola svojpomocne my. Bol posledný z trojice Slovákov, ktorí sme boli medzi všetkými inštruktormi.

Chudáčisko jeden, nariekal nielen kvôli tupému ručno-mechanickému strojčeku, s ktorým sme mu tie bloňďavé vlasy viac šklbali ako strihali, ale hlavne preto, že sa mal hneď po návrate domov z vojny ženiť s tehotnou frajerkou. Že takto bude na svadobných fotkách vyzerať ako basista prepustený z väzenia, a nie ako vojak vracajúci sa z vojny. Vtedy nebolo v móde nosiť vlasy na ježka, ani holú hlavu. Tento zvyk k nám priniesli až po Nežnej revolúcii ruskí banditi spolu s módou šušťákových teplákových súprav.

            Naša radosť a srandovanie s holými hlavami netrvala však dlho. Ostrihanie dohola bolo u nás na Volarskom prápore považované za hanobenie pohraničnej stráže a niečo okolo päťdesiat holohlavých pohraničiarov nezostalo bez povšimnutia a chýr sa rútil ako splašený kôň. Inštruktori krátkodobého vodičského kurzu boli už aj tak známe čísla a ešte toto k tomu bolo ako červený gongolec na zelenom barete škótskych výsadkárov. Podla nášho vzoru sa strihali dohola aj na iných rotách práporu a aj Kádrovku zasiahla táto vlna nadšenia.

„ P O Z O R!“

-zaznel povel na prápornom nástupe, kde na buzeráku boli v jednom šíku vyrovnaní všetci vojaci z kasární.

„Vojáci! Nazdar!“

 „Zdar, soudruhu majore!“

-zaburácal hromový pozdrav hrdiel celého výcviku bažantích spojárov, psovodov, vodičov a iných mladých budúcich špecialistov, ako z jedného hrdla aj s hrdlami ich velitelov a inštruktorov, spolu  s revom roty Kádrovákov, velitelskej roty a iných zložiek práporu.

„Instruktoři a velitelé družstev,

 na můj povel vystoupit!“

-zavelil náčelník štábu a my sme napochodovali pred celý ten ansábl.

„Instruktoři a velitelé družstev,

na můj povel, dva kroky vpřed“

-pritiahol si nás bližšie k tribúne, na ktorej stálo takmer celé velitelstvo práporu, aby nás lepšie videl a vychutnal si ten pocit víťazstva nad mazákmi – starými psami.

„Instruktoři a velitelé družstev!

Na můj povel!

Čepice sejmout!“

-v ten moment sa už nikto nesmial, ani nezabával. Stromoradie holých hláv náčelníka štábu priviedlo do stavu extáze. Veď toto bolo ešte omnoho horšie ako vlasatí chlpáči.

„Kdo to byl?

Kdo tohle zpískal?

To si bude pamatovat až do konce svého života!

Tohleto je provokace proti sjezdu naší Komunistické strany“.

Chudák vtedy ešte netušil, že naše životy o pár rokov po Osemdesiatomdeviatom, naberú iný, ako socialistický smer. To by sa asi nebol zriekol svojho syna, ktorý bol aktivistom a vodcom Charty 77 vo Volaroch.

Dvojitá brada poriadne velkého laloku, ktorý sa náčelníkovi štábu tiahol od zátylku až k hrtanu a visel mu od brady až k hrudníku, sa triasla v základoch a začala otriasať mojím neotrasitelným zmyslom pre humor. Jeho lalok začal naberať na farebnosti od jemne rúžovej cez fialovú, až sčervenel ako zástava rudoarmejcov vo filme „Ako sa kalila ocel“. V tom momente začal som sa odparovaním vyparovať a stávať sa neviditelným, až som sa premenil na úplne priehladného a dúfal som, že ma nikto nevidí.

            Fúuha! Do prďáša by sa mi nevošla ani zmenšenina zastrúhaného chlpu. Síce sme to celé spískali spolu s Degešom, ale v konečnom dôsledku som sa za to cítil zodpovedný ja. Chodili sme od roty k rote v celom výcviku a všetkým, presviedčajúc ich, aby sa pridali, ukazovali svoje holé hlavy.

Niekde už boli dobrovolní holohlavci a niekde bolo treba trochu zatlačiť na pílu, ale to už bolo teraz jedno. Lepilo mi ako nikdy v živote. Tajne som dúfal, že v tej kucapace, čo okolo strihania bola, nikto nevedel, kto to vlastne začal a že ak aj áno, že nikto to neprezradí.

„Hele četaři „Vyvalíne,“

vy jste takovej slušnej člověk,

vy nám to zjistíte“

-túto vetu započul zástupca velitela vodičov na chodbe z úst náčelníka štábu, keď sa vracal večer do svojej kancelárie. Určite to nebolo raz, čo podobná veta na štábe zaznela. Velenie teda do terénu vyslalo svojho osvedčeného koňa, člena komunistickej strany, čatára „Vyvalína“, ktorý chodil, zňúral, špáral sa a vyzvedal, no nedozvedel sa nič.

Týmto opakovane v duchu po tisíci raz ďakujem svojim spoluholohlavcom za dva roky slobody, ktoré náčelník štábu sluboval odsedieť vinníkovi.

            ĎAKUJEM!

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com