Úryvky z knihy Strážili sme republiku
Keď bol
kapitán „Politruk“, moc neschopný vykonať akt školenia, zastupoval ho kapitán
„Až-až.“ To nebola až-až taká prča až prča, lebo pokial si pamätám, on nepil.
Bol to hrdina Druhej svetovej vojny, z Prvého armádneho zboru, v ktorom
bojoval s generálom Svobodom už od Buzuluku. Aspoň sa tak povrávalo. Zrejme
v dôsledku nejakej traumy z bojov mal vo zvyku opakovať slová
a tak jeho príkazy mali svojský spôsob podania, lebo hovorieval.
„Hej vojak až vojak,
čo to tu stvárate až stvárate,
neviete sa poriadne až poriadne
chovať až chovať? Ja vám dám až až!“
Keď už
to mal niekto Zamálo a mal s ním dobré vzťahy a nebál sa, mohol
si dovoliť odpovedať:
„Vykonám až vykonám“
Dvadsať liet necelých s vlčákom na golieri
S úsmevom na perách fajčíme jak dospelí
S opaskom pod pupkom, nabitú kosou svoju
Pri drátoch ostnatých, ja strážim vlasť moju
Láska zavri sa do izbičky, láska vojna je bez pusičky
S tebou sa milujem, keď v noci sa robím
Láska semä máš na blúzičke,
láska nelíhaj na tváričke
Tam ťa uložím, až domov sa vrátim
Pár zbytkov z kuchyni do tašky na patróny
Milostné dopisy ja nemám chuť na matróny
Nieje čas na hranie, za chvílu tu už končím
Ja sa vám na dráty na vždy už tu vymočím
Láska zavri sa do izbičky, láska vojna je bez pusičky
S tebou sa milujem, keď v noci sa robím
Láska semä máš na blúzičke,
láska nelíhaj na tváričke
Tam ťa uložím až domov sa vrátim
ĽAVÁ DVA !
Láska zavri sa do izbičky, láska vojna je bez pusičky
S tebou sa milujem, keď v noci sa robím
Láska semä máš na blúzičke,
láska nelíhaj na tváričke
Tam ťa urobím, až domov sa vrátim
Sedíme za
Kádrovkou s gitarami v rukách a silno odhodlane kolom
- dokola v pochodovom rytme vyspevujeme túto, pre interpretáciu v
péesáckych kasárňach, prerobenú pesničku Karla Kryla. Upravil som si ju, aby ju
náhodou nejaký dôstojník nespoznal a ja som neputoval pred prokurátora.
Občas sme ju síce preložili aj
inou čundráckou odrhovačkou, ale podstatnú časť večerného repertoáru tvorila
práve táto. Akurát sme boli v jej druhom refréne, keď tu zrazu
z čista-jasna, so žltými šnúrami dozorného dôstojníka práporu, zastane si
pred nás kapitán „Až-až.“ Hrklo vo mne, ako keď sa pohýna vlak, až mi
v hrdle vyschlo od strachu a do spevu mi zrazu už akosi vôbec nijako nebolo.
„Chlapci až chlapci!
Čo to tu spievate až
spievate?“
„Kúuurvanoha to sme dobrí degeši!
Mohli sme my radšej ísť hulákať to niekam do autoparku, tam by nás nikto nebol
počul a nikdy by nás tam nikto nevymákol. Teraz si to obsereme, lebo tento
starý Svobodovec z Buzuluku nebude mať pochopenie pre protištátne, prísne
zatrhnuté, emigrantské songy.“
-prebleslo mi hlavou, uvedomujúc
si závažnosť situácie a v duchu som si už lepil výhovorky a
oblbovačky.
„Čo takú smutnú až
smutnú,
pochodovú až pochodovú, junáci?
Nejakú veselú až
veselú,
ludovú až ludovú,
nepoznáte?“
-od radosti som mu zahral, akú si
len zmyslel, lebo hodnú chvílu u nás pobudol a hulákal s nami večerom
do, za volarskú horu, zapadajúceho slnka miznúceho za ďalším dňom, ktorý nám
ubudol na ceste bližšie ku slobode.
„Zapadá sluníčko za volarskú horu,
další den v prdeli, chvala
Pánubohu .....“
-som si v duchu
odriekal našu posvätnú uspávanku pozerajúc na tú nádheru hrajúcu všetkými
farbami odohrávajúcu sa každovečerne nad Pahorkom a v mysli som sa už
cítil doma.
Len môj návrat domov, návrat
strateného syna, sa mojej mame akosi nepozdával. Vravela, že sa jej vráti
niekto úplne iný, ako koho vychovala. Tak neviem či sa z nás stali
naozajstne skutoční muži, alebo niečo iné, lebo presne čo mala na mysli, som sa
už nikdy nedozvedel. Nikdy! Až do svojej smrti, mi to nechcela prezradiť.
Nakoniec
sme s kapitánom skončili s jeho zrejme oblúbenou kolovrátkovou pesničkou.
„Ja chaču tibja, dévočka majachaču tibja,
dévočka majachaču tibia,
dévočka majachaču tibia,
dévočka maja ....“
-ešteže nepoznal tú našu
kolovrátkovú „Kerá nemá frajíra“, čo sme na čundroch spievali donemlátom,
donekonečna kolom - dokola, až do vytriezvenia.
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára