Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Mimoriadne
udalosti neboli vecou verejnou. Aj medzi sebou sme sa o nich zhovárali
opatrne. Najzaujímavejšie boli tie, čo so sebou priviezli vodiči
z pohraničných rôt, ktorí jazdili do dielní na servis a opravy. Vypočuli
sme si príhody, ako hneď v prvý deň služby na Čiare jeden záložák strelil
jeleňa, aby si na rote vylepšili jedálny lístok. Urobil tak v presvedčení, že
u péesákov sa od čias jeho základnej vojenskej služby nič nezmenilo
a občas si zapolovať v hraničnom pásme nie je ničím nedovoleným. No
vypočuli sme si aj príbehy, ktoré nekončili zábavne.
Šumava! To sú
husté lesy vysokých stromov strašidelnejších ako tie v rozprávke
o soli nad zlato. Rozsiahle močariská, slate a
rašeliništia s nahlas bublajúcim povrchom od unikajúcich plynov.
Hlboké jazerá s čierno tmavou hladinou zrkadliacou oblohu krajšie ako
benátske zrkadlo. Pramenia tu viaceré rieky spolu s matkou českých riek,
Vltavou, ktorá je tak, ako celá Šumava opradená povesťami a bájami. Možno aj
prvé verše Československej hymny mali znieť „Bory šumí po Šumavě.“
No!
V službe u pohraničiarov sa táto tajomná, neprestupná krása stávala
nepriatelskou, spriaznenou so všetkými démonmi v našich mysliach
z príhod o pohraničí, keď tu život nebol bezpečný a často
visel len na vlásku. Vznikali tu mnohé, neskutočné a neuveritelné príhody,
ale aj úplne obyčajné o skutočných luďoch a mladých chlapcoch
v uniforme, ktorí ešte pred pol rokom sedeli pri mamičkinej sukni
a mnohí nikdy v živote poriadny les ani len nevideli.
Jeden zrejme
taký zostal sám v hroznom, nekonečnom lese, hustom ako prales, plnom
močarísk a slatí aj hmly, nepriehladnej ako mliečne sklo, a s vysokými
stromami, prehýbajúcimi sa pod nárazmi skuvíňajúco silného vetra, ktorý hučal
ako strašidelný. S hlbokým dunením, presvišťovaným vysokými tónmi šumenia a
kvílením, narážaním vetví o vetvy, lámaním konárov, praskaním a búchaním.
K tomu obavy, strach a úzkosť mladého neskúseného chlapca v uniforme.
Z mysle
sa vynárajú všetci záškodníci a agenti z príbehov pohraničia,
sprevádzaní nepriatelmi štátu z politickej výchovy a filmov, ktoré
nám premietali, aby v nás udržiavali ostražitosť a bojovného ducha.
S nervami na krajíčku, napätý ako tetiva luku, len vystreliť, pripravený správne
zareagovať vo vyhrotenej situácii, hladel, skúmal, pozoroval
a s maximálnym vypätím sa snažil prehliadnuť tú zahmlenú tmu, aby ich
zbadal skôr, ako oni zbadajú jeho.
Hladal ich
všetkých dokopy, ktorí určite spolu držiac sa za ruky, pôjdu jeho úsekom a
k tomu všetkému ešte únava z buzerácie dôstojníkov a šikany
mazákov, ktorá mu ani v osobnom volne nedávala vela odpočinku. To všetko
sa zrejme podpísalo pod tragickú udalosť, ktorá nastala.
Unavený,
sediac na mäkkom machu si oprel ruku o hlaveň nabitého a odisteného
samopalu, ktorý mal opretý o zem a od strachu kŕčovito zvieral v rukách.
Na opretú ruku si položil hlavu, aby si aspoň na chvílu odpočinul. Stačilo už
len malé zakolísanie v mikrospánku a ruka padajúc zavadí
o spúšť. Prestrelená ruka by nebol až taký problém, s tým sa dá ešte
krívať, ale s hlavou prestrelenou durchom-durch, na nebeskú bránu
zaklopal.
Možno si pred
usnutím v duchu spieval svoju oblúbenú pesničku Boba Dylana.
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára