Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Podobná
tragikomickosmutnoveselá príhoda, ktorú počul ktosi rozprávať, ako si to
vypočul niekto, čo to počul od jedeného z počutia toho druhého a ten
to mal od tretieho, vypočuté štvrtým od piateho, ktorému to rozprával šiesty,
že to počul jeho brat niekoho čítať, ako to niekde počul ten, čo to napísal, že hovoril, že to má od
niekoho, ktorý to videl tiež napísané tým, čo to počul od niekoho ako mu to
rozprával, že to počul od šumavských
permoníkov rozprávať, ako o tom víly kecaly skřetům
a pak to trolové vykecali bludičkám, které to pak rozkecali po celým lese, kde to slyšel jeden
péesák povídat druhého od třetího a stalo sa to asi takto.
Odohralo sa to
vraj v dávnejších dobách, keď jeden Poliak sa rozhodol, že cez naše
kopečky lahšie zmizne do Nemecka. Teda do toho „zlého“ Nemecka. Určite to nemal
nijako moc dobre vykoumané a nevedel asi nič o ostnatých plotoch
a iných „zábavných atrakciách“ na Čiare, keď si myslel, že iba tak prejde.
Čiara - tak sa nazývala štátna hranica, lebo v skutočnosti to bola iba
pomyselná čiara medzi dvomi štátmi a v našom prípade dokonca medzi
dvomi svetmi, akoby sme dnes mali hranice medzi ufónmi a dinosaurami, tak
boli tie naše dva svety odlišné.
Poliak sa
niekolko dní motal dookola v hraničnom pásme, až v hustých šumavských
lesoch poblúdil a nevedel už ani, ktorým smerom má stáť a nie to ešte
ísť. Mal šťastie, že sa neutopil v jedenom z mnohých močiarov
nekonečných šumavských slatín. So silami bol úplne na krajíčku a na konci
svojho putovania od hladu ledva ležal, lebo chodiť už nevládal.
Možno by bol
niekde aj dodýchal, ak by ho celého natešeného nenašli pohraničiari. Na rote by
im zjedol aj niekolkodňovú menáž, keby ho od jedla neboli odtrhli kontráši,
ktorí si vzápätí poň prišli. Odvtedy potom určite už dlhšiu dobu takú dobrú
stravu nemal.
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára