Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Uháňajúc za
kolónou, čo plynový pedál na podlahe stíhal, som vybehol na horizont kopca. Na
korbe som mal naložené dve desiatky bažantov určených na vystriedanie
jazdiacich nováčikov. Pribrzdenie pred vrcholom, aby som si mohol podradiť pre bezpečné klesanie ma velmi
rýchlo uviedlo do obrazu. Na ceste je lad a poriadne sa šmýka! Zastavil
som teda na kopci a zvažoval situáciu. Kolónu som mal pred očami ako na
dlani. Tiahla sa cez tri kopce a pod sebou, dolu prudkým klesaním do
údolia, som mal už len dva UAZy.
Keď to prešli
vetriesky a UAZy, mal by som to zvládnuť aj s Tatrou. Tatra nezná
bratra a tak som opatrne na malej dvojke začal zdolávať klesanie. Napriek
tomu, že som mal zaradený iba nízky prevodový stupeň, auto sa akosi rýchlo
začalo sunúť dolu kopcom a čím ďalej - tým rýchlejšie. Najskôr som si
myslel, že mi vyskočila rýchlosť a tak som pribrzdil a chcel som ju
zaradiť späť.
Noha na brzde
a idúce auto postavilo do pozoru všetky moje zmysly. Zdesenie, zrýchlený
tep a v hrdle mi narástla tenisová lopička o velkosti baskedbalovej
lopty.
„Čo včul?
Čo včul!
Kúrvanoha!
Čo včul?“
-v panike
kričal som si sám pre seba. Noha na brzde a auto sa šmýka ako na lyžiach. Čumák
Tatry sa začal v dôsledku šmyku stáčať do protismeru, tak som pustil
brzdu. Niekolko tonový kolos sa rozbehol ešte viac, ale aspoň som zrovnal smer.
Panika!
Panika! Panika! Vyskočiť z auta a nechať ho skotúlať dolu zrázom? Ako
sa to dozvedia bažanti na korbe, že majú vyskákať von? Nijako, rozmlátia sa ako
vajcia. Panika! Panika! Panika! Ešte aj tá sa zrýchlovala. Závity v hlave
závitujú o tristopäťsto. Ruka na klaksón? Bude to stačiť? Pochopia autá
predo mnou, že majú uskakovať? Posledná možnosť! Zatiahnuť ručnú brzdu, ruku na
klaksón, krútiť volantom, blikať svetlami a k tomu brzdiť ušami.
Tatra sa krútila na ceste sem a tam ako chvost Varana komodského.
Ruky mi tancovali po volante, že som si ich skoro do uzla zakrútil. Zatiahnuť
ručnú brzdu, točiť volantom, trúbiť, blikať, včas ručnú brzdu povoliť, trúbiť,
blikať a zase ručná brzda. Kolom dokola a do toho všetkého
v šialenom tempe šliapať na brzdový pedál, až pokial som nezastavil
v protilahlom kopci. Ešteže oba UAZy včas spozorovali tancujúcu Tatru
a uhli z cesty. Ďalší šťastný prúser za nami, odfúkol som si.
Na počiatku mi
hlavou blysla aj rozprávka o tom, ako je v podobnej situácii, keď sa
na snehu auto aj so zaradenou rýchlosťou šmýka dolu kopcom, najlepšie šliapnuť
na brzdu, zablokovať tým všetky kolesá, zaradiť spiatočku a pridať plyn,
pričom kolesá krútiace sa do protismeru auto zastavia. Pravdupovediac, na to
som nenašiel ani odvahu ani gule. Toto sme si v autoparku načierno
vyskúšať nemohli, ale naše tajné Žhavé kolečká s ilegálnou školou šmyku sa
mi teraz náramne hodili.
Táto príhoda
mala za následok ďalšiu výhodu pre Tatra klub. Keď sme uvážili, že sa šmýka
a bolo by nebezpečné s Tatrami jazdiť vo výcviku, tak sme mali oklep
a ležali sme na izbe, pokial ostatní inštruktori na UAZoch
a vetrieskách kmitali po cestách a nad chybami nováčikov im praskali
nervy a navierali krčné žily.
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára