Spomienky

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Po vojne som mnohokrát zúročil majstrovstvo získané na Šumave, bez ktorého by som mnohé situácie na cestách i necestách životom nezvládol a som vďačný svojmu osudu, že mi tieto skúsenosti nadelil a keď už som ich musel získať, že to bolo práve tam. Takisto mnohokrát som spomínal na príbehy, ktoré sme tam zažívali a dával som ich v spoločnosti k dobru na pobavenie.

Rád. Velmi rád! Spomínam na Jančiho Leška od Košíc, s ktorým sme bojovali o dôstojnosť na poddôstojníckej škole v zámočku, na Jozefa „Pepino“ Tesaře zo západu Čiech a Petra „Ozzyho“ Cibulce z Moravy, s ktorými sme válčili na Šumave. Na príhody s ostanými chlapcami v mojom veku, ktorí už navždy v mojich spomienkach zostanú, tými mladíkmi, pričom ja som už dávno šedivý brach. Moje spomienky na vojenčinu pritom neprekrylo ani tridsať rokov v šoubiznise do prasknutia nabitých zážitkami, ktoré budú možno ďalším rozprávaním.

Spomienky, ako som rukoval a nespoznal sa v zrkadle i na pach cigariet zmiešaný s vôňou chleba. Ako sme klusali po zámočku, kam mi zavolala frajerka a ako som dostal prvú basu. Ako vonia čerstvo napastovaná drevená podlaha, ako páchne kuchynský odpad na prasečáku a ako chutí prvé vojenské priatelstvo.

Neprekryli ich ani neskutočné príbehy z turné po Vietname a Laose, kde po prílete na letisko v Hanoji, nás miestni pohraničiari privítali s Kalašnikom v rukách, keď som prvýkrát v živote so slzami šťastia v očiach jedol žabacie stehniská, velké ako ruka, a na konci ktorých nám miestny minister kultúry dal vyznamenia a stal som sa čestným občanom Saigonu.

Vtedy, v poddôstojníckej škole, keď som s vyplazeným jazykom ledva lapal dych na nekonečnom zámockom schodisku, kde na nás mladých, vystrašených bažantov kričievali, že nás čaká poriadny Saigon, vtedy som ani len netušil, aké prekrásne mesto to je.

            Spomienky, ako sme škrábali zemiaky. Ako som so samopalom k smrti vystrašil českých turistov a ako sme čakali, kedy vyrazíme na Poliakov. Na neskutočné kúsky kádrovákov, losovanie rajónov a spitých kamarátov na vychádzkach. Na služby v autoparku, keď som zemíral od zimy a v spánku mi spadol samopal. Na premietanie Mazáckeho filmu a Mazácku uspávanku.

Neprekryli ani neuveritelné príbehy z vystúpení po celom Rusku, keď sme prežili strastiplnú cestu vlakom krížom cez Sibír, lebo sme si na ňu nezobrali nič na jedenie a pitie. Keď vtedy cestou vyhorel  reštauračný vozeň a my sme niekolko dní nič, okrem milodarov, nejedli. Keď sme cestou do zakázaných miest na Sibíri, videli jeden z gulagov, v ktorom väznili Brežnevovho zaťa.

Spomienky, ako som sa prvýkrát v živote so svojím otcom opil v hoteli Bobík. Na zimu ako v ruskom filme, až zamŕzali šušne v nose. Na nezastreleného medveďa a ako náčelníkovi kontrášov zjedli psa. Na zblúdilú gulku blízko hlavy. Na zbabraný Silvester doma a perfektný Silvester na Šumave. Na Vianoce plné hojnosti v pionierskej klubovni. Na dovolenku v civilnom šate. Na politické školenie v zámočku s americkým ďáblom a nekonečne zábavné politické školenia mužstva s politrukom Kádrovky, ktorý nám nikdy nepovedal, že nemeckí nacisti a ruskí komunisti boli velkí kamaráti a že v Polsku mali spoločnú prehliadku po tom, čo spoločne Poliakov dobili.

Neprekryl ani zážitok z filmu, ktorý som o tom videl v Moskve za Gorbačova v časoch perestrojky, keď u nás signálka ešte stále signalizovala, kto je u nás pánom.

Neprekryl ich ani zážitok z prvého koncertu západnej skupiny, ktorý som kedy v živote videl - tiež v Moskve. Keď sme v prvom rade s vytreštenými očami sledovali, ako cez celú megašportovú halu letí postel a búra múr, zatial nie ten Berlínsky, ale iba na pódiu, kde Fink Floyd predvádzali svoju SHOW. Nikdy by som si na tých politických školeniach nebol pomyslel, že v Rusku sa budem cítiť slobodnejšie ako doma v Československu.

Spomienky, na prvú Jazdu smrti a nočné cesty zasneženou Šumavou. Na naháňačky s autami a Tatra klub Tirákov z Hannoveru. Na školy šmyku v autoparku a kĺzačky na cestách. Na odtrhnutú korbu vetriesky a tajné opravy v dielňach. Na jazdy do romanticky krásnych miest a mestečiek juho-západných Čiech. Na čundre v baraku vo výcviku a ako som v Tatre dôstojníkov zimou mučil.

Neprekrylo ani to, že som stál na pódiu vedla Chucka Berryho,  človeka ktorý vymyslel Rock´n´Roll, ani to, ako som na skúške kapely Paula McCartnyho, člena mojej najmilšej skupiny Beatles, stál pod pódiom v celej aréne sám a hrali akoby len pre mňa.

Spomienky na rázneho velitela Kádrovky, majora „Mazáka“, na velitela práporu s podupanou čapicou, na večne podťatého politruka, na nášho nervného nadpráporčíka a nášho mladého rotného, na vychcaného majora „Kouru“ a najzelenejšieho majora „Pacičku“, na ukričaného náčelníka štábu i na salámistu náčelníka tylu a iných. Spomienky, na vzburu proti velitelovi a vojenskú prokuratúru, na nebezpečného náčelníka kontrarozviedky, ktorému som povedal, za kolko to mám.

Neprekrylo ani to, že som stál vedla Pápeža a sedel v jeho kresle. Ani to, že som sedel spolu s Lemmy Kilmisterom z najpekelnejšej rokenrolovej kapely Motorhead. Ani to, že som narvaný ako Tatranská strela na rukách nosil speváčku skupiny Nightwish, Tarju Turunen, a naše spoločné video o tom má na Youtube desaťtisíce priaznivcov.

Spomienky, ako som za pomoci svojich vojnových priatelov, presne ako v pesničke mojej milovanej kapely „With a little help from my friends“,  vyrobil svoju elektrickú gitaru, ktorú dodnes mám. Ako sme s kapelou hrávali za tekutý honorár, ako som spiklenecky počúval zakázané rádio a na izbe sme si púšťali Bulharské gramoplatne.

Neprekryli ani stovky a stovky koncertov. Ba ani ten pamätný v Pražskom Paláci kultúry, keď som sám, samojediný Slovák sedel medzi nejednou tisícovkou českých bratov a manažér kapely prišiel k mikrofónu a hovorí „Češi vstaňte, Tublatanka prichádza!“ Ani príhoda, ako som zrúkol na amerického prezidenta, aby som si s ním mohol ruku podať.

Nič! Nič! Nič!

Nič neprekryje spomienky na opašťok môj vybíjaný, na najmenšiu brigadírku na svete a výzor štricáka, na prúser s holými hlavami, na bielu vreckovku na hlave a vytrhnutú bránu, na desiatnika Pekla a prezývku Vlku, na odchod domov, do civilu, ku kamarátom, k otcovi  a mame, ktorá vo mne až do konca svojho života nenašla toho synáčika, ktorý na vojnu odišiel a vrátil sa jej niekto úplne iný.

Na to sa nezabúda!

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com