Generál

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Vrcholom tohto obdobia bolo, keď  zástupca velitela vodičov niekde vo vojenských predpisoch vyštrachal paragraf, v ktorom sa písalo, že vodič vozidla si môže počas jazdy urobiť také pohodlie, aby mu nič nebránilo vo vedení vozidla.

Neboli by sme to my - vodiči z Kádrovky, ak by sme si ten paragraf nevysvetlili po svojom. Zašlo to až tak ďaleko, že som v horúčavách jazdil vyzlečený do bieleho tielka a na hlave som mal bielu vreckovku  zauzlovanú v rohoch tak, že tvorila podivnú čiapku, aby mi pot do očí z čela nestekal.

Dnes mi nie je jasné prečo som tento ohoz nedoviedol až do absurdnej dokonalosti a nejazdil som k tomu iba v trenkách a potil som sa v erárnych gatiach.

Bez problémov som takto upravený jazdil po šumavských krkahájoch bez toho, že by som nejako obzvlášť výrazne pútal pozornosť. Šumavské cesty poznali ovela väčších exoztov jazdiacich v lesáckych Tatrách a jeden degeš v Tatre vojenskej sa medzi nimi úplne v pohode stratil. Po návrate do kasární som sa vždy doobliekal do predpisového oblečenia, dotankoval som auto, aj som ho umyl, ak bolo treba a ďalší jeden krásny deň služby za nami na ceste do civilu.

Idem si vo svojej milovanej Tatre odniekial - niekam, už nepamätám odkial - kam, oblečený ako zvyčajne. V bielom tielku na hlave bielu vreckovku a na očiach rokenrolové okuliare. V ústach zapálená cigaretka a tranzistorák zasunutý v špeciálnom stojane, aby nepadal počas jazdy v zákrutách vyhráva príjemnú muzičku. „EASY RIDER“ khaki special. Keď tu zrazu oproti mne kolóna čiernych naleštených limuzín. To sa v šumavských končinách nevídalo nikdy a tak prechádzajúce autá nadmerne upútali moju pozornosť. Aj som sa z okna vyklonil, aby som si tú parádu lepšie poobzeral.

Hemženie medzi pasažiermi ma nenechávalo na pochybách o záujme, ktorý som v nich vyvolal. Rýchle krky otáčali úžasne prekvapenými hlavami, ktoré sedeli na pleciach s výložkami lemovanými zlatou stuhou a minimálne troma zlatými hviezdami. Ich zvedavosť bola taká velká, až im k oknám tváre pritláčala a nosy mali rozpleštené na nich ako malé deti, ktoré od zvedavosti by aj okno pretlačili.

Kolóna prešla popri mne a ja som si ďalej užíval jazdu, ale po chvíli počujem neutíchajúce trúbenie.

„Asi niekomu vadí pomaly idúca Tatra v kopcoch“ -pomyslel som si a pohlad do spätného zrkadla mi prezradil, že nedočkavec nielen trúbi, ale aj bliká, akoby morzeovkou vyhlasoval vojnu.

Ubral som plyn, utiahol sa čo najviac doprava k priekope a zapol som pravý blinker, aby som dal vodičovi najavo, že môže bezpečne predbiehať. Ale.., keď už predbiehajúce čierne fáro, neskutočne velká limuzína bola na mojej úrovni, som pochopil, že moja bezstarostná jazda práve zrejme skončila.

Na jej zadnom sedadle som zazrel generálske výložky a keďže péesáci mali iba jedného jediného generála, toho úplne najsamvyššieho velitela, bol som zvedavý už iba, či poznávacia značka čierneho tátoša začína písmenom „B“ mi oznamujúc, že auto patrí k Pohraničnej stráži. Béčko ako vyšité a z okna kývajúca ruka divo mávajúc mi dáva znemenie, aby som zastavil.

Panika, stres, vyvalenosť, meravenie údov, sťaženie dýchania a všetkými inými možnými príznakmi mi moje podvedomie dávalo na vedomie, že sa neblíži prúser, ale že sa blíži pohroma. Teraz čo? Čo rýchlo? Čo skôr? A za jazdy! Obliecť sa do uniformy? Vyvetrať dym z cigarety? Schovať tranzistorové rádio? Najradšej by som zmizol ako ranná hmla za slnečného dňa a vyparil sa ako para z lokomotívy, keď si odfúkla na stanici vo filme Vtedy na západe, no toto sa dialo teraz tu na východe a určite ma žiadnych Sedem statočných nepríde zachrániť.

To už ale velká čierna naleštená líma stála krížom cez môj jazdný pruh a postava s troma olemovanými hviezdami na pleciach ráznym krokom merala cestu k mojej, už stojacej Tatre.

Predtým som ešte stihol zavrieť okno a zaistiť dvere proti otvoreniu, no zbytočne. Dôstojník sa nesnažil otvoriť dvere môjho auta a ani nekričal, ako som predpokladal, že bude. Postavil sa ku dverám, rázne na ne zaklopal a zostal stáť ako výkričník na konci vety oznamujúcej mi rozsudok o poprave, ktorej exekúciu sa práve chystal vykonať. S obavami som pozrel cez okno, aby som zhodnotil či zomriem hneď už teraz v kabíne, alebo až potom vonku, keď vystúpim. Nedalo sa. Plukovník sa mi nesnažil pozerať do očí a tak už ma zabiť pohladom ešte skôr, ako ma vonku ústami rozmetá na márne kúsky, roztrhá v rukách, rozkúše v zuboch, požuje, vypluje a zadupe pod asfalt. Stál a meravo hladel rovno pred seba, niekam do stredu dverí Tatry.

Onen paragraf dovolujúci vodičovi urobiť si pohodlie vravel aj to, že pri opustení vozidla musí však vodič byť už riadne ustrojený. Preto najrýchlejšie ako som vedel, som si obliekol košelu, zapol na nej všetky gombíky, zastrčil ju do nohavíc, na krk nasadil kravatu, obliekol sako a taktiež ho pozapínal. Opasok som si zapol presne medzi tretí a štvrtý gombík saka, nasadil som si brigadírku a vystúpil z auta.

            Pravú pažu som zodvihol na pozdrav k hlave presne tak, aby mi prostredník ruky smeroval ku gombíku na strane čiapky. Podal som ukážkové hlásenie ako vystrihnuté z vojenských príručiek.

Civil už som mal na dosah, jeho vôňa mi prelietala popod nos každou zmenou vánku a každou zákrutou som mu bol stále bližšie a bližšie. Ale teraz...? Teraz sa začal vzďalovať mílovými krokmi a bol tým ďalej - čím dlhšie trvalo ticho, ktoré plukovník naťahoval, až mi šla hlava prasknúť.

„Co má znamenat vaše ústroj?....

.... Poddůstojníku“

-prehovoril dôstojník pomaly pokojným, ale dôrazným hlasom. Keďže sa ani nenamáhal si z mojich výložiek prečítať moju hodnosť a použil slovo poddôstojník, bolo mi hneď jasné, ktorá bije.

„Podla vojenských predpisov...

a nariadenia...

a paragrafu...

a odseku....

a state...“

-vzduchom lietali ustanovenia vojenskej vyhlášky, ktorou som vysvetlil dôvody môjho oblečenia. Nastalo hlboké ticho, počas ktorého som niekolkokrát opakovane zomrel bez toho, aby som vstal z mŕtvych. Dôstojník po krátkom čase dumania zasalutoval a odišiel. Čierne fáro zmizlo z dohladu, ale moje čierno čierne myšlienky nie. Nie a nie odísť preč.

Stále som musel myslieť na to, čo sa práve stalo, čo sa práve odohralo pred mojimi očami, čomu som neveril, že sa v skutočnosti odohralo, o čom som bol presvedčený, že to bol iba zlý sen, neskutočná mora, ktorá odletí a mňa píšťalka dozorného roty prebudí do šťastného dňa bez generálskych výložiek.

Neustále som si neveriacky pretieral oči a vôbec sa mi ani trochu nechcelo vracať sa do kasární. Tušil som, čo bude nasledovať. Motkal som sa cestou na prápor, čo najpomalšie ako sa to len dalo.

            Večer nič, nikto ma nezháňa. Ráno budíček a tiež nič. Nikto sa o mňa nezaujíma... „Asi si to šetria na nejaké velké predstavenie“ -myslel som si. Ranný nástup a na ňom prítomnosť náčelníka štábu a velitela práporu dávali tušiť, že budeme svedkami nevídaného. Tak aj bolo! Predstavenie mohlo začať.

            Velitel práporu si išiel rukou nohavicu odtrhnúť od rozčúlenia a to som už vedel, že to bude riadne dusné peklo, čo sa chytá nad mojou hlavou preletieť. Tento jeho poznávací tik nastal vždy, keď bol nadmieru rozčúlený a pri tom nervovom vypätí mu strašne trhalo rukou, ktorú sa snažil držaním si nohavíc brzdiť, aby mu nevyskočila z pántu. Keď si k tomu ale ešte strhol brigadírku a hodil ju o zem, aby ju celú podupal, to bol už koniec, konečná, hotovo, dovidenia ... dopočutia ... KOZYčókolom !!!

V to ráno to s ním hádzalo ale poriadne a do farby rubínu rozžeravená dvojitá brada laloku náčelníka štábu, akoby požičaná od najväčšieho moriaka v kŕdli plne zabraného do pytačiek, na mňa všetkými neverbálnymi jazykmi neskutočnou silou z naplno rozdrapených úst kričali - Utekaj, zmizni, vypar sa, lebo ti je beda!

Na bráne v chodbe Dekávy - služobne dozorného dôstojníka útvaru, boli velké zarámované fotografie všetkých dôležitých osôb, ktoré sme mali poznať, aby keď ich stretneme, sme vedeli, s kým máme tú česť a zbytočne ich nebrzdili v rozlete.

V predchádzajúci deň, keď som ja stretol generálske výložky aj napriek vystaveným podobizniam velitela brigády a velitela Pohraničnej stráže, ich mladý dozorný na bráne nespoznal. Nevpustil ich do kasární bez zdržania ako mal. Pri vjazde kolóny na prápor od nich žiadal, aby sa preukázali.

Museli mu všetci do jedného odovzdať služobné preukazy, ktoré on odniesol ku kontrole dozornému dôstojníkovi útvaru. Čo nasledovalo potom, čo vyjavený dozorný dôstojník práporu bleskom vyletel zo svojej strážnice, aby služobné preukazy nahnevaným najvyšším velitelom vrátil, sú len dohady.

To rošambo sa odohralo za zavretými dverami a oknami štábu a určite nikto z nášho velenia za toto pochvalu, ani povýšenie nedostal. Väčšia berie a v tomto duchu sa tak nejako dostratena vytratila moja kauza. Zrejme osadenstvo limuzín po tomto prúseri na bráne zabudlo na degeša s vreckovkou na hlave.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com