Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Zostal
som, až do konca podôstojníckej školy, odkial som bol za „odmenu“ prevelený do
jedinej horskej brigády Pohraničnej stráže. Šumava! Volary! Tu bola
najznámejšia rota v celej histórii Pohraničnej stráže - Kádrovka. Čo som
sa ja napočúval breptačiek
„Počkej Farkaši,
pojedeš na Kádrovku,
tam tě srovnají,
tam se posereš,
tam ti ukáží, co je to vojna.“
Po skončení
poddôstojníckej školy nás posadili do vojenského autobusu a celý deň, od
tmy do tmy, nás rozvážali po rôznych krkahájoch českého pohraničia, kde si nás,
mladých frajtrov, na zastávkach preberali hliadky z rôznych rôt, práporov
a brigád.
Do Volar sme,
na záložno-výcvikový prápor, dorazili ešte v hlbokej noci a ubytovali
nás v nejakej kutici legendárnej Kádrovky, rote s neslávene tvrdou
vojnou. Nebolo mi všetko jedno, stiahnuté hrdlo, stiahnutý žalúdok a aj
prďáš. Celú noc som od napätia nespal a čakal som, čo sa bude ráno diať.
A ráno ... nič. Nikto si nás nevšímal.
Kutica, kde
nás ubytovali, bola za kanceláriou velitela roty na opačnom konci, ako boli
všetky ostatné izby mužstva. Spávali tu kuchári, ktorí vstávali hodne pred
budíčkom a vracali sa po večierke. Preto ich izbe dozorný roty nevenoval
pozornosť a ani možno nevedel, že tam spia nejakí noví frajtri - slobodníci,
čiže my.
Ležíme preto
ticho na bydlách kavalcov a zhovárame sa len šeptom, aby naše bažantie
zobáky neprišiel niekto zavreť a tu zrazu prišiel po nás jeden
z našich suprákov. Dlhým, skúmavým pohladom si nás obzeral a zhodnocoval
našu odolnosť a schopnosť prežiť nie na Šumave, ale na Kádrovke. Hodnú
chvílu nás nechal vykúpať sa v jeho skúmavom pohlade a potom nás
odviedol na izbu poddôstojníkov od vodičov.
„A teraz
to začne“ - pomyslel som si pri vstupe do izby, kde ležalo zopár starých kusov
s kanadami vyloženými na ocelových posteliach. A veruže aj začalo.
Velitel roty -
major Kádrovky a u neho to slovo major nebolo iba tak, nás nahnal,
poddôstojníci – nepoddôstojníci, na škrábanie zemiakov. Že ak chceme jesť ...
Urobil dokonca gesto. Aby nás poddôstojníkov nevideli pri tejto hodnosť
ponižujúcej činnosti radoví vojaci, tak sme tie zemiaky škrábali len my sami.
Namiesto obligátnych šiestich sme boli iba štyria.
Pivnica pod
kuchyňou bolo miesto, kde Alfréd Hitchcock mohol bez obáv a akýchkolvek úprav,
nakrúcať svoj najstrašnejší horor. Prítmie, nekonečný puch, čierna plieseň na
kedysi bielych stenách. Odpadky vidieť nebolo, lebo všade bolo nad členky
vysoko tekutiny neznámej konzistencie, ktorá bola pôvodne vodou. Zemiakov hŕba
taká, že by z nej mohli robiť majstrovstvá v zjazdovom lyžovaní, bola
vysypaná do tej páchnucej kaluže. K tomu štyri škrabky a mladej jedeš...
Škrábem, škrábeš, škrábeme, ale z hromady zemiakov nie a nie
ubúdať.
Schopnosť
velenia Pohraničnej stráže vyberať z vybraných príslušníkov pracujúcej
triedy ešte vyberanejších do poddôstojníckej školy, bola vycibrene úspešná,
lebo po krátkom prieskume sme našli v jednom zo zákutí pivnice elektrickú
škrabku. Bol to prístroj, ktorý bol schopný očistiť velké množstvo zemiakov
v krátkom čase. Lenže, bol nefunkčný...
Neviem či sa
ho niekto pokúšal opraviť, ale velenie určite na jeho oprave nemalo žiaden
záujem. Oprava by stála peniaze a prístroj žral elektrinu. Slovo žrať je na
mieste, lebo jeho spotreba podla trojfázovej prípojky nebola malá. Zrejme
najdôležitejší faktor nespojazdnenia prístroja bolo, že z neho vypadávali
malé čisté guličky, ktoré sa vyprodukovali z obrovských špinavých zemiakov.
Odpad bol teda mnohonásobne väčší, ako pri ručnom čistení a vzhladom na
to, že práca vojakova je zadarmo, rozhodnutie je jednoduché.
Po rýchlej
obhliadke „velitel zásahu“ zistil, že „Vec“ nemá poistky. Tu sa v našom
rozhodnutí naplno prejavil správny výber vojakov do poddôstojníckej školy.
Obídeme poistky! S vlhkom v pivnici už niekto asi rátal, lebo škrabka
bola na vyvýšenom betónovom podstavci, čiže už nebola vo vode.
Káble sme
pozapájali na priamo, teda obišli sme poistky a chystali sme sa „Vec,“
zasunutím prípojky do elektrickej sústavy vyskúšať. Lenže my sme stáli vo vode,
a ruky sme mali vlhké od mokrých zemiakov. Highway to hell! Ani AC-DC –
svetoznámy austrálsky rockeri, by to lepšie nevyjadrili svojím elektrikárskym
názvom. Každý z nás sa preto postavil na bedničku od zeleniny
a chrum. „Vec“ sa pohla. Začala fungovať.
Ládovanie
a vyberanie elektrickej škrabky už bola brnkačka a počas procesu
„guličkovania“ zemiakov sme si s nohami vo vode posadali na bedničky a
zapálená cigaretka kolovala z ruky - do ruky a z úst - do úst.
Paráda. Už sme zemiaky viackrát neškriabali. Potom!
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára