Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Hrávať sme začali okamžite po
dokončení gitary. Jeden maník z Rakovníka, ten, čo pozháňal tie súčiastky
z Jolany na moju gitaru, si doviezol z domova na streche embéčky sadu
bicích s dvoma kopákmi a druhý mal už ťahaciu harmoniku
v kasárňach. Divná zostava. Nijako inak sa naše hudobné zoskupenie nazvať
nedalo. Stopercentne ludovkársky harmonikár z východného Slovenska,
k tomu stopercentne rockový budeník zo západných Čiech a pologitarista
z Rakúsko-Maďarsko-Moravsko-Slovenského pomedzia. Prvý kšeft sme hrali na
zábave učitelského zboru základnej školy vo Volaroch. Niekolko dní som
s Tatrou sťahoval vybavenie zo starej školy do školy novej a keď už bolo
všetko presťahované, uložené, poupratované, pripravené na začatie vyučovania,
chystali sa učitelia ukončenie svojej snahy spoločne osláviť.
Preto, že sme
už mali niečo nacvičené, padol návrh zahrať na ich večierku. Až do tých čias
som považoval učitelov za nadpozemsky čisté, posvätné osoby hodné obdivu
a úcty. Tak som ich dovtedy poznal. Do chvíle vyvrcholenia oslavy.
Večierok začal
a my sme hrali pekne v trojke to, čo sme si nacvičili. Postupom
času blížiac sa malej ručičke hodín k dvanástke, začala
v dôsledku konzumácie nenealkoholických nápojov atmosféra hustnúť. Naše
hudobné trio sa rozpadlo na rockovo popové duo v zložení gitara, bicie
a na sólového harmonikára hrajúceho ludovky. To preto, aby si každý
z nás mohol aj zatancovať. Teda skôr, aby si mohli s nami zatancovať
miestne učitelky, nakolko ich bola v učitelskom zbore prevaha a nemali
dosť partnerov do tanca.
Zábava
divočela a zábrany padali, rýchlejšie ako na nebi hviezdy za jasnej letnej
noci. Cestou z toalety späť do jedálne, kde večierok prebiehal, si ma
vyčíhala jedna z učiteliek. Pekná, sympatická, pehavá hrdzovláska
s bujarou hrivou brčkavých kaderí, so zelenými očami, medzierkou medzi
zubami a špicatými, pevnými kozami. Jestlipak na to nevlítnem a takto
zhurta všetkými rukami, nohami, perami, jazykmi a ostatným, čo mala
k dispozícii, na mňa vpadla.
Zhodou
okolností to bola jedna z mála, ktorá tam mala svojho partnera, manžela,
tiež učitela. Na otázku, čo by na to
povedal jej manžel, sa mi dostalo odpovede, že on už jede s jinou,
s ďalšou kolegyňou. Šok, ktorý ma opantal, si pamätám dodnes. Zrútila sa
mi celá predstava o všetkých mojich učiteloch a učitelkách, ktorí
v mojich spomienkach boli nedotknutelne čisté osoby bez poškvrny. Odvtedy
viem, že aj učitelia a s nimi všetky nadpozemsky éterické osoby sú
tiež len obyčajní ludia. Lebo, ako vravieval bubeník z Tublatanky:
„Aj tá najsamkrajšia a najnadpozemskejšie
éterická babenka na svete pučí oči, keď tlačí na záchode“.
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára