Džíny nejsou

Úryvky z knihy Strážili sme republiku

Nespočítatelne krát som vlakom cestoval do Prahy, aby som v sobotu, sebe a ostatným kamošom a bratrancom, ktorí mi zverili svoje nezohnatelné bony, v pražskom tuzexe kúpil aspoň rifle, ak nie riflovú bundu. Bratislavský Tuzex nebol ani zďaleka tak dobre zásobený, ako ten pražský. Preto, že som mal volný lístok na vlak, lebo môj otec pracoval na vlakovej pošte, som si mohol niekolkokrát v roku dovoliť cestovať za účelom nákupu riflí do Prahy.

Celú noc som sa trmácal vlakom na Hlavní nádraží, odkial som sa električkou, cez pol Prahy,  dostal až k novučičkému „mrakodrapu“ spoločnosti KOVO. Tu som sa hneď ráno, okolo šiestej, postavil do už značného radu, a až do deviatej, kedy otvárali, som stál nevyspatý na nohách, aby som si vzápätí po vstupe do predajne vypočul oznam „Džíny nejsou!“

Tak som si aspoň s otvorenými ústami vždy poprezeral, čo všetko si tá nešťastná pracujúca trieda v prehnitom kapitalizme môže bežne kúpiť a čo u nás nesmierne šťastná pracujúca trieda nikdy nemala a ani nikdy nebude mať.

Do sýtosti som si poobzeral aj všetky tie neskutočné fára západných nešťastlivcov, ktorých bolo všade po celej Prahe habadej. Vždy mi ich bolo strašne lúto, lebo pracujúci na západe sa museli voziť v Oploch, Fordoch, alebo FUJ nebodaj v Mercedesoch. No! My sme si za celoživotné úspory mohli kludne dovoliť kúpiť aj Trabant, alebo Wartburg, Škodovku, ba dokonca aj Žiguli, ak sme teda po zhruba ročnom čakaní na poradovník mali šťastie.

Po cigaretke na Staromáku, pod orlojom som zašiel na Václavák a po oblúbenom kakauku so sladkým rohlíkom v Koruně, som sa vydal na spiatočnú cestu domov, aby som túto operáciu mohol zopakovať až dovtedy, dokým som rifle, alebo riflovú bundu nezohnal.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com