Lenivá huba

Úryvky z knihy   

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

„Nazdar!“

„Čau! A ty si kto?“

„Kto, ja?“

„Nóo.“

„A ty si degeš? Alebo čo.“

„Prečo by som mal byť degeš?“

„No, keď ma už nespoznávaš.“

„Tak teda dobre, kto si?“

„Včera, sme cestovali celý deň vlakom a móoc sme sa spolu zabávali.“

„Fáakt?“

„Nóo.“

„Ma neser, včera si vyzeral úplne inak, teda skôr, si bol úplne niekto iný.“

„A ty si sa videl?“

„Ja, prečo?“

„No, len tak, aby si si nemyslel, že vyzeráš nejako, moc úchvatne.“

„Jáaj, starý môj, ale to je úplne niečo iné. Ja sa predsa poznám.“

„Kde je tu zrkadlo?“

„Asi v umyvárke.“

„A kde je umyvárka?“

„Hneď tu, kúsok, na konci chodby.“

„Dóo riti, to čóo je? A ja som kerý?“

Navzájom sme si sami na seba zamávali do zrkadla, aby sme vedeli, ktorý je vlastne ktorý. Niekto sa chytal za uši a niekto za nos. Každý sa snažil spoznať sám seba v tom zrkadle z Královstva krivých zrkadiel a len horko-ťažko nachádzal nejaké poznávacie znaky, podla ktorých by sa spoznal.

Sami seba sme nespoznávali a nie to ešte, aby sme v tej mase, na vlas rovnakých kusov  ostrihaných na ježka a oblečených v modrých teplákových súpravách, spoznali aj nebodaj niekoho iného, s kým sme sa zoznámili iba deň predtým.

„A ty si odkial?“

„Z Pezinka.“

„Aha, tak že z blázninca.“

„Neviem prečo, si každý myslí,

 že, keď je v Pezinku psychiatrická liečebňa,

tak sme tam všetci blázni.“

„Neblbni, to bol iba fór.“

„No, a ty si odkial?“

„Z Dunajskej.“

„Čo, ty si Maďar?“

„Ulice, feši, z Dunajskej ulice a né Stredy.“

„Fóriky? Srandičky? To ťa tu asi rýchlo prejde.“

„No dúfam, že tak rýchlo nie. Zatial, je to tu dobrá prča, né?“

„Prča? Si robíš gule. Si nevidel ako vyzeráme?“

„Nás nedostanú! Kým je sranda žiješ a bez smiechu si zemrel!“

Hlava mi ešte stále brnela a bolel ma celý človek. Organizmus sa horko-ťažko vyrovnával s návalom alkoholu a ten sa len velmi pomaly vstrebával. Chápanie spomalené, alebo takmer žiadne, a do toho zrazu píšťalka a krik, ďalší krik a ešte krik a ďalší krik. Nekonečný príval informácií plynúcich neustálym revom. To všetko vnímala moja hlava nafúknutá žúrkou vo vlaku, ako útok tisícov klincov vtĺkaných stokilovým kladivom.

Prvé dni na vojenčine som nechápal vôbec nič a ničomu som nerozumel, čo bol čiastočne dôsledok pomalého vytriezvovania z výdatnej žúrky vo vlaku, ale hlavne neskutočne radikálnou zmenou životného štýlu.

„Budíičéek,

náastup na sníidani,

rychle, rychle, rychle!“

Stále niekto reval, ako besná sviňa. Všetko sa dialo rýchlo, najlepšie poklusom. Rýchlo sa zobudiť, rýchlo umyť, rýchlo nastúpiť, rýchlo jesť, rýchlo sa presúvať, rýchlo sa učiť, rýchlo chápať, rýchlo spať. Zrejme aj sny sa nám snívali poklusom, ale na žiaden z nich si nepamätám, nakolko únava bola tak značná, že sme zaspali ešte v pokluse pred dopadom na postele.

„Počúvaj, prečo na nás stále revú?“

„To já ti nevím Karle.“

„A tebe to nevadí?“

„No jó, vadí jak sviňa, vole.“

„Tak čo s tým sakra urobíme?“

„Raději nedělej nic, vole, nebo to bude jenom horší, vole.“

„Čo už, kurvanoha, môže byť horšie ako toto?“

„To já ti nevím, Karle, ale vím, že lepší je, nedělat vúbec nic, vole.“

„Sa poserem z nejakého degeša, né? ...“

Pred nástupom na vojnu som krátky čas, po zanechaní vysokoškolského štúdia, robil učňovského majstra v Bratislavských automobilových závodoch. Keďže som bol celý život volnomyšlienkársky a svojimi rodičmi vychovaný k slobode ducha i tela, cítením hippie a antimilitantne zmýšlajúci jedinec, tak som svojich zverencov vyučoval značne liberálnym spôsobom.

Tým deťom, sotva o dva roky mladším ako ja, môj prístup imponoval a napriek malému vekovému rozdielu som mal u nich rešpekt a prirodzenú autoritu. Vedel som, že proces výučby sa môže viesť aj príjemným, nenásilným spôsobom, bez kriku a navretých žíl na krku. Posilnený o toto poznanie, s vedomím, že sa to dá aj inak, som s čistým srdcom pristúpil k nášmu velitelovi, poddôstojníkovi, ktorý bol asi tak o rok mladší ako ja, lebo som v dôsledku štúdia na vysokej škole narukoval na vojnu nie ako osemnásťročný, ale takmer dvadsaťročný. Prehovoril som k nemu kludným, priatelským tónom.

„Počuj, šak  všetci sme tu normálni,

 rozumieme tomu, čo hovoríš

 a chápeme, čo hovoríš,,

tak prečo, furt kričíš?

Šak, to povedz kludne a my to urobíme.“

Jáaj akého velkého omylu som sa dopustil, že som nepočúvol českého brata a nedržal som hubu, som sa dozvedel  vzápätí a hneď  som vytriezvel a to nielen z ideálov.

Človiečik v hodnosti tuším čatára zrazu vyrástol prinajmenšom na armádneho generála a spustil taký rev, že mu navreli nielen všetky žily na krku, ale jazyk mu plápolal od toho víchru rinúceho sa z jeho úst, ako bojová zástava celej Pohraničnej stráže.

Samozrejme, že mi nič iného nebolo treba. Vyslúžil som si tým nepotrebnú pozornosť celého velitelského zboru našej roty a odvtedy som bol oblúbeným terčom všetkých názorných ukážok vo výcviku aj mimo neho.

A to sa hovorí, že „Lenivá huba, hotové nešťastie.“ Tvorca tohto porekadla asi nebol na vojne.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com