Pred popravou

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Môj mesačný honorár za službu v Pohraničnej stráži v druhom roku vojny bola celkom slušná kôpka peňazí. K základnému žoldu som mal hraničný príplatok, príplatok za triednosť, príplatok za hromadnú prepravu osôb a príplatok za odznak vzorný pohraničník.

Slušný prísun peňazí od môjho otca tiež nebol zanedbatelný, veď som bol jeho vytúžený jediný synáčik a z mlčkových, ktoré pred mamou úspešne tajil, mi dával hodnú časť. Otec ma často navštevoval, lebo bol vedúci vlakovej pošty. Na služobné cesty do Prahy chodieval pravidelne a z Prahy to mal už len na skok, ako vravieval.

Všetko toto zrátané a zosumarizované, bolo toho na tie časy dosť na slušný život. Nájomné som platiť nemusel a strava bola tiež zabezpečená, preto sa moje vychádzky mohli niesť v celku grandióznom štýle. Na služobných cestách som tiež netrel biedu a ani núdzou som netrpel. Ba naopak, slušne som si užíval. Tatarák som si dával zakaždým, keď som bol mimo kasární a na vychádzke som si k nemu doprial aj Tokajského vínečka.

Odvtedy mi je úplne jasné, čo by som si dal ako poslednú večeru pred popravou. Žiadna posledná cigaretka, alebo cigara, žiadna čierna alebo blondínečka, ba dokonca ani hrdzavá. Pekne na jemnúčko naškriabaný Tatarský biftek, rozmiešaný so všetkými ingredienciami, na bravčovej masti do zlatova opečené topinky, hodne potreté strúčikom cesnaku, že pri žuvaní v ústach štípu ako žihlava a k tomu pollitrovka trojputňového Tokajského vína, od najlepšieho výrobcu tohto božského moku Anny Nagyovej a môžu vešať, strielať, sekať. Všetko jedno. Zomriem s úsmevom na tvári. Ten trojputňový výber je velmi podstatný. Nie päťputňový, ten už je moc silný a prebil by chuť cesnaku s mäsom, ani dvojputňový, ten je zas ešte málo výrazný, ale trojputňový, ten je akurát.

Celý život sa bojím, že budem zomierať za hlbokej noci, ležiac na zemi niekde v zabudnutej zákrute za treskúceho vetra v snežnej plačkanici, trasúc sa zimou nekonečne vlečúcim sa časom s chumáčmi padajúceho snehu šlahajúce mi do tváre a hladný v neskutočných bolestiach čakať na svoj koniec. Vždy, keď si na toto spomeniem, ma strasie a v ústach sa mi vynorí spomienka na Tatarák s Tokajom.

Aj mnohokrát, keď som na železnej posteli v našej izbe na Kádrovke zaspával, privodil som si ten slastný pocit v ústach tejto neskutočnej dvojkombinácie. Hneď mi bolo lepšie na duši a zaspával som so sladkým úsmevom na perách, drkotajúcich sa zimou, tešiac sa na ďalšiu vychádzku, alebo jazdu, kde si ju zase vychutnám.

Božský pocit z toho jedla bohov, ten sa nikde za nijaké peniaze kúpiť nedá. Na to by nestačil ani žold generála.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com