Janči

Úryvky z knihy Strážili sme republiku

Zoradení na chodbe stáli sme v pozore, vyrovnaní ako jeden muž, pripravení na kontrolu a nažhavení vyštartovať na rannú rozcvičku. Čatár, ktorého sme volali „Jézeďák,“ lebo ním v skutočnosti aj bol, menší, silný, robustnej postavy, vykonával prehliadku, až dokým sa nezastavil pri jednom z nás.

Všimol si totiž, že na krku má zlatú retiazku, čo bolo proti predpisom. Postavil sa pred neho, premeral si ho od hlavy k pätám, zadíval sa na jeho retiazku a so slovami:

„Kurva!

Co to tady máte?!“

-sa už chystal strhnúť mu ju z krku. Vtom vyletela ruka vojakova a zadržala ruku čatárovu. Do červena nazlostený čatár sa z celej zúrivosti snažil prekovať odpor vojakovej ruky a dostať sa k retiazke. No vojakova sila ho donútila pripažiť. Keď už čatárove pokusy prekonať vojakov odpor ustali, vojak ho pustil, zaťal kuku v päsť a smerom k čatárovej tvári vystrčiac ukazovák povedal.

„Ešte raz ... sa pokúsiš ... toho dotknúť ... zabijem ťa!

Tú retiazku ... som dostal ... k birmovke.

Krížik na nej ... mi darovala stará mať ... aby som pamätal na vieru.

Kotvu na nej ... mi darovala matka ... aby som pamätal na rodinu

a srdce ... to mi daroval frajerka ... aby som pamätal na našu lásku.“

-a tak som spoznal asi najväčšieho frajera, ktorého som na vojenčine stretol. Jančiho od Košíc. Aj keď retiazku napokon musel poslať domov, bolo nad slnko jasnejšie, že naše kamarátstvo je nezvratno-nevyhnutné, ba priam osudové.

            Janči bol šrác úplne v porádečku. Žiadne nervy, klud, vysmiaty jak orech s typickou chôdzou pripomínajúcou pohyb Golema, kombinovaný s ľahkým tanečným krokom Freda Astaire. Vysoký zhruba ako ja, čiže nič moc, ale zase ani málo, tak nejako akurát. Zato široký v ramenách, úzky v drieku a bicepsy ako stehná.

S prehladom urobil kludne aj desať klikov, keď som mu ja zhruba deväťdesiat kilový kúsok ležal na chrbáte. Nikdy nedával najavo svoju značnú fyzickú prevahu, aj keď už len z bežného pohladu z neho sršala energia, ako zo sochy býka na ňújorskej-KVÉR-gárden eveňú. Vždy bol ochotný pomôcť a nevyhýbal sa žiadnej srande ani prúserom. No prosto fičúr ako sa patrí.

            K tomu všetkému svalovstvu okolo seba mal jednu neskutočnú vlastnosť spadajúcu skôr do oblasti ufonológov. Každý deň - KAŽDÝ DEŇ! - písal svojej frajerke štvorstránkové dopisy. To by nebolo až tak nepochopitelné. Ale tie dopisy boli veršované! Štvorstránkové, veršované dopisy a jeho frajerka činila takisto. Keď prišla pošta a Janči vyfasoval tú hŕbu naraz, každý - Každý! - i ten najväčší ... akože drsňák mu závidel.

            Prahli sme po dopisoch z domova, ako v púšti na kvapku vody a čakali sme na ne, ako na záchranné lano topiaci sa v neistote nového prostredia. Vylakaní a vystrašní, túžiaci aspoň po hrejivých slovách, keď už nás nemal kto pohladkať, ako to s láskou robievali naše mamy.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com