Malý chlapeček

Úryvky z knihy Strážili sme republiku

Na vlakovej stanici nás čakali nákladné autá, do ktorých nás nasáčkovali, ako hnilé zemáky, šak sme tak aj vyzerali a doviezli nás do nejakých kasární. Toto obdobie mám akosi domotané, lebo si už vôbec neviem spomenúť, čo z toho sa udialo v Planej u Mariánskych lázní a čo v Zadnom Chodove a či vôbec som kedy v Zadnom Chodove bol, ale z nejakého dôvodu mi to miesto zostalo v hlave zaseknuté.

Na nádvorí kasární, vtedy som ešte netušil, že takýmto pláckom sa hovorí buzerák. Tak teda tam nás vyložili a zoradili, aby nás odviedli do útrob všelijakých budov, kde nám dajú nové, fešne zelené mundúry, kanady, červené trenky, žlté pyžamá a čo ja viem čo ešte všetko.

Predtým nás ošvácali takmer dohola a navliekli do modrých teplákových súprav, lebo nikde sa pri mne nezjavili hippies v réžii Miloša Formana, aby ma pred touto vojnou zachránili a odviedli ma z tejto zeleno zelenej zelene do kvetinových záhrad nebzkého mieru. Ale to bolo až za chvílu. Teraz sme stáli na buzeráku a z otvoreného okna prilahlej budovy sa k nám niesla otravná pesnička. Teda vtedy sa mi takou zdala, lebo okrem toho, že sa mi ťažko udržiavala rovnováha, chcelo sa mi ešte aj strašne močiť a hlava sa mi motala, ako keby mi ju niekto odšróboval z krku a na húsenkovej dráhe ju preháňal hore dolu úplne samostatne bez tela, ktoré sa točilo v opačnom smere na detskom kolotoči.

Obsah žalúdku som pri štikútaní len s velkou námahou držal vnútri telesa ponoreného do alkokvapaliny, lebo po tej jazde na korbe náklaďáku sa všetky tie vodky, borovičky, slivovice, domáce vína, zmiešané s maminým vaječným koňakom, zahádzané máslovým chlebom, slaninou a jabĺčkami, teda všetky tie dobroty, čo som cestou skonzumoval, sa rozhodli, že keď už sa neboli pozrieť na tú velkú žúrku vo vlaku, tak sa aspoň pozrú, kam sme to vlastne dorazili a stále naliehavo sa pýtali von.

A to ešte, keď som si spomenul, ako jeden východňár v Prahe na peróne vypil v bufete celý polliter piva na ex, ktorý následne po tom, ako ho do pohára naspäť celé vyvrátil so slovami „Ta co ty nepujdzeš“ vypil znova, tak po tejto spomienke sa mi chcelo ešte viac celý obsah môjho žalúdka poslať na špacírku po buzeráku v kasárňach.

Okrem toho, že som s takým rozkmásaným žalúdkom plával ako na vode, sa mi vôbec nechcelo stáť a najradšej by som si okamžite lahol a kludne aj na asfalt. A do tohto psychofyzicko-psychodelického stavu, mi do hlavy niekto cez hovadsky nekvalitné sakramentsky chrčiace amplióny vtĺka tú otravnú vec, ktorú mi už niekolko mesiacov pred nástupom na vojnu omielali moji kamaráti na gitarách.

Stříhali dohola malého chlapečka
kadeře padaly k zemi a zmíraly
Kadeře padaly jak růže do hrobu
železná židle se otáčela

Šediví pánové v zrcadlech kolem stěn
jenom se dívali, jenom se dívali
že už je chlapeček chycen a obelstěn
v té bílé zástěře kolem krku

Stříhali dohola malého chlapečka
díval se na sebe, nemohl se pohnouti
nesměl se pohnouti na židli z železa
už mu to začlo

Odviedli nás teda k tým železným stoličkám, na ktorých nás spolu s dlhými vlasami zbavili hrdosti a identity, lebo sme sa z indivíduí poobliekaných do všelibárčoho s hárami až po ramená, zrazu stali jednoliatou masou navlas aj na chlp rovnakých kusov. 

Potom nás viedli, jedného, po druhom k stolíkom, kde sme odovzdali svoje civilné ošatenie, ktoré na nás bude doma dva roky čakať, až kým ho zase naši rodičia nezabalia a nepošlú nám do kasární, aby sme sa opäť stali luďmi.

Pamätám si, ako som nejakému fešákovi v uniforme, ktorému to bolo úplne jedno, dôrazne-úpenlivo-opilecky vysvetloval, ako je tá pracka so Slovenským znakom vzácna vec. Aby ju poriadne zabali a že keď to nedorazí domov v poriadku, tak nech si ma nepraje a že mu ukážem. Fešáčisko mal z toho velkú zábavu. Dobre ten vedel, že čo ma tam čaká a že komu tu bude ukázané a to poriadne a to hneď zajtra ráno a to dôkladne.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com