Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Vojak
„Slintoš,“ pravidelne exceloval aj na strelbách. Je zázrak, že na jeho malú
postavu dokázali pozháňať oblečenie
a výstroj. No na helmu, na tú zrejme nejako pozabudli. Padala mu až na
oči, tak, že nemohol nič vidieť a nie to, ešte aj strielať.
„K střelbě připravit.
Dva kroky vpřed.
Zalehnout.
Krátkymi dávkami na jednotlivé cíle PAL!“
Vojak
„Slintoš,“ obtiahol samopal a spustil palbu.
Tŕŕŕ. ...
Tŕŕŕ.
Gulky sa
začali zarývať necelé tri metre pred neho. Kamene, kusy zeme a asfaltu
lietali vzduchom. On ale pokračoval ďalej.
Tŕŕŕ. ... Tŕŕŕ
Helma by mu
padla až na nos, keby sa nebola zastavila o samopal, uzáver ktorého zúrivo
narážal do jeho blembáku. Odfrkujúca zem, vytvorila oblak nepreniknutelného
prachu, ale vojak „Slintoš“ pokračoval neochvejne ďalej.
Tŕŕŕ. ... Tŕŕŕ ... Tŕŕŕ
V tom už
k nemu doskočil veliet roty, kopol ho do helmy a snažil sa mu
vytrhnúť samopal z ruky. Vojak „Slintoš,“ však svoju zbraň nehodlal len
tak vydať zo svojich rúk, ako naši predkovia v Tridsiatomôsmom
a tak ďalšia dávka prefičala ponad naše a dôstojnícke hlavy.
Tŕŕŕŕŕŕŕ
Všetci sme
živí a zdraví, hotový zázrak. Ďalší prúser so šťastným koncom za nami.
„Aspoň budeme mať doma o čom rozprávať.“ –pomyslel som si.
Pri všetkých tých volovinách nás vtedy ani len
nenapadlo, že zubatá s kosou lieta neustále nad nami a čaká
a striehne a vyčkáva...
Jednému
strelcovi to takmer spočítala, lebo po strelbách so slepými nábojmi zabudol
odstrániť zo samopalu nadstavec, ktorý strelbu so slepými nábojmi umožňoval a pri ostrých strelbách mu
vylomený záver samopalu urobil šíber na hlave.
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára