Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
„Budíiček, padáam, padáam,
jedu, jedu, dělejte,
rychle, rychle.“
-v rannom
zmätku za chaotického poletovania desiatok spolubažantov trafiť do kúpelne,
opláchnuť si tvár, pretrieť zuby, ustlať postel, vyzliecť pyžamo, vzorovo ho
uložiť do komínku, obliecť červené trenky, biele tielko a nástup na
rozcvičku.
Komínek - bol
spôsob ukladania ošatenia v plechovej skrini s osobnými vecami
vojaka. Všetky časti odevu v ňom uložené tvorili jednoliaty, zarovnaný
celok s jednotnou šírkou. Komínek z úhladne zloženého šatstva velitel
družstva tolkokrát vyhodil zo skrine na zem, kolkokrát sa mu len zachcelo, až
pokial sa mu nezdalo, že šaty sú už uložené podla jeho predstavy, alebo
nezazrel na tvári bažantovej odhodlanie okamžite vraždiť. Presne na tento
moment striehli. Ako náhle u niektorého z nás zbadali na tvári črty
spurnosti, pojali sa tento stav okamžite liečiť a mladý vojak dostal do
tela i duše aj to, čo sa mu tam nezmestilo.
Najvzácnejšie
trenky z nás vlastnil jeden zo Slovákov, pôvodom kdesi od Prievidze.
Kučeravý, šlachovitý so strhanými rysmi tváre, akoby už jednu vojnu prežil.
Mali totiž na červenej látke z vnútornej strany zostatky zo žltého kosáka
a kladiva. Už len to pomyslenie, že by som si mohol ušprtnúť na Ruskú
zástavu, z ktorej boli evidentne trenky ušité a pomstiť sa tak za
Šesťdesiatyôsmy, mi vyčarovávala úsmev na duši. Iba a len na duši, lebo
smiať sa, alebo mať úsmev na tvári, bolo velmi nebezpečné. To som si ihneď za
každým vypočul jednu z vojenských breptačiek
„Úsměv?
Přejde!“
-a okamžite
som vyfasoval nejakú nelichotivú činnosť.
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára