VŠETKO DOBRÉ DO NOVÉHO ROKU

Priatelia, kamaráti.
Všetkým nám a hlavne naším deťom, každý nový rok šťastný, bez samopalov a ostnatých drátov.
Príjemné sviatky a šťastie prajem. 
Nič na svete nieje dôležitejšie, ako byť šťastný. Ak raz budú všetci šťastní, nebude zloby nikde na svete.

CODA

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

„Stalo sa to v minulom storočí a dokonca až v minulom tisícročí, ale bolo to skutočne takto“ -povedal čarovný deduško na konci rozprávania a ako v závere rozprávky „Mrazík“ zavrel okenice čarovného okna. Do čiernej malej bodky miznúceho obrazu zazneli už len jeho posledné slová.

„Na konci bol zvonec a odzvonil konec tejto krásnej rozprávky. Dobrú noc deti a sladké sny, bez samopalov a ostnatých drátov“!

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com                 

K O N E C

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Posledné dejstvo tohto príbehu sa udialo v roku dvetisícjedenástom. Cestou na jazde po západných a južných Čechách, tešiac sa na krásy juhu Čiech, plných rybníčků a vesniček, ako malovaných Jozefom Ladom, som sa zastavil aj na Šumave.

Jazdil som kade-tade a zo všetkých síl som sa snažil spomenúť si na cesty a cestičky, kadial som kedysi jazdil. No márne. Tridsať rokov zmien a zabúdania sa podpísali na obrazy v mojej pamäti vryté a tak som sa musel spýtať na cestu nielen do Volar, ale v samotných Volaroch som sa musel spýtať, kde sú kasárne.

Už neboli. Teda boli, ale nefunkčné a rozpadnuté. Zanedbaná zrúcanina bez vstupnej brány, volne prístupný, kedysi tak prísne strážený a utajovaný priestor. Ani socha v životnej velkosti vojaka „Slintoša“ tu nestála.

Tá by tu ale určite jedného dňa stáť mala!

Vošiel som dnu a prejazdil po všetkých zákutiach kasární. Aj do autoparku som si šiel dať jedno Žhavé kolečko. Odfotil som si svoju mašinu pod oknami zdevastovanej Kádrovky a na znak úcty k svojim kamarátom, som si zapálil cigaretku. Ale už nie takú, ako sme fajčili vtedy, ale imperialistickú. V duchu som ju podával rad radom každému jednému do ruky, ktorú som si s nimi aj potriasol a každého jedného som objal a ako Brežnev Husáka pobúchal po chrbáte.

Zatočil som sa dva – trikrát na strede buzeráku a bolo. Hotovo! Dovidenia, dopočutia, KOZYčókolom. Pridal som riadne plyn, aby Screamin Eagle výfuky môjho Harley-Davidson riadne zaburácali na pozdrav všetkým kamarátom Kádrovákom a zmizol som ako gáfor, ako Mike Rourke v záverečnej scéne filmu Harley Davidson a Marlboro Man, ibaže za sebou som nemal dlhonohú krásku, ale nepremokavý bágel, lebo už začalo jemne poprchať, aby mi začalo neskôr pre šťastie pršať na mojej ceste domov - do Bratislavy, kde to všetko pôvodne začalo.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Ženisti

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Potom som niekde kdesi kútikom oka zahliadol známu tvár. Z pohraničnej roty prišiel jeden vodič, ktorého som spoznal, keď sme vo výcviku vodičov robili inštruktorov. Na rotu ženistov priviezol svojho velitela a tak som mal aspoň na chvílu spoločnosť. Zakecali sme sa a tak lietali srandičky za srandičkami a už sme sa aj so ženistami zabávali spolu. Konečne sa lady prelomili a už aj v Sušiciach som si našiel ostrovček bezpečia, skupinku vojakov, malý mikrosvet, v ktorom som mohol preplávať, ako so záchranným kolesom v tom mori dôstojníkov.

Ženistom velil starý vyslúžilec, ktorý ešte s generálom Svobodom u Dukly spolu fajčili ruské dutinky. Starý brach mal svojský tik, ktorý ho premohol zakaždým, keď ho zachvátil emočný výbuch. Vtedy bleskurýchlo vytiahol služobný kvér a začal bez varovania strielať smerom, odkial prichádzal podnet k jeho záchvatu.

Ženisti u Pohraničnej stráže stavali tie ploty, ktoré našich občanov chránili pred nimi samými. Boli to tie ploty z ostnatého drátu, podobné tým z koncentrákov a gulagov, ktoré sme my bdelo strážili, zrejme aby ich západní imperialisti neukradli. Ani sa nedivím, veď tolko ocele, čo sa na to minulo, muselo stáť skutočný mailand.

Že prečo potom Škodovky mali také tenké plechy. Ale nech, veď náš národ si zaslúžil poriadnu ochranu, aj keby nemal čo do huby, akože aj nemal. Signálky, tak sa volali tie ostnaté ploty, tak sa slangovo hovorilo sigálnym stenám. Aj názov stena namiesto plot bol psychologického charakteru, aby každému, kto bude pokúšať svoj osud s útekom, bolo ihneď jasné, že Neprojdou!

Pri ich stavbe sa najskôr musela vyrúbať v lese trasa kadial signálka povedie. Po vyrúbaných stromoch zostávajú v zemi pne s koreňmi, ktoré ženisti odstraňovali a odvážali preč. Odstraňovali ich výbušninou, ktorú uložili pod korene pňa a po jej odpálení sa korene aj s pahýlom porúčali. Ak sa použil správny počet výbušniny a uložil sa na správne miesto, zásielka sa vzdušnou čiarou premiestnila na vopred požadované miesto.

Ak sa ale mazáci chceli pobaviť a zároveň bažantov vytrestať, nedali mladým správne informácie a korene pňov lietali po širokom okolí. Toto vidiac, major „Ženista“, neváhal a okamžite vytiahol svoju zbraň z puzdra a v momente po každom, ktorého videl, strielal hlava-nehlava, aby tým vyjadril svoj nesúhlas s tým, čo sa deje. Každý, kto túto scénku videl prvýkrát musel zákonite pustiť do gatí a som len rád, že som to nezažil osobne. Asi by som sa posral a zavŕtal do zeme, blato-neblato, sneh-nesneh. Nikto z prvodivákov nemohol tušiť, že major „Ženista“, vediac o svojej úchylke, nabíjal už len slepými nábojmi. No! Podla mňa ani starodiváci si nikdy nemohli byť istí, či nezačnú lietať olovené včeličky.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Žaba

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

„Farkáaš ... telefóon!“

„Telefon? Ja?“ -pomyslel som si, že to zase bude nejaký prúser. V hlave som si premietal všetky, na ktorých som sa za posledné obdobie podielal a odhadoval som, ktorý z nich môže byť tak velký, aby ma niekto volal priamo až k dozornému roty. Nikto, nikdy, nikoho nevolal k telefónu na stolíku dozorného roty a teraz, zrazu z ničoho nič, mňa a ešte menom.

„Ma poser, to zas bude kucapaca“ -hlavou sa mi preháňali všetky možné varianty trestov, ktorými sa ma snažili primäť k poslušnosti a zraziť hrebienok z hlavy a už som z nich vyberal tie najhoršie. Dobre vystrašený som pristúpil k dozornému roty a zobral som si sluchátko telefónu. Opatrne, ako keby to bola žeravá žehlička, som si ho priložil k uchu a s obavou som sa predstavil.

„Vojak Farkaš.“

„Ahoj Tibor.“

„Prepáčte, ale nerozumel som.“

„Ahoj Tibor, vieš kto volá?“

„Prepáčte, zle počujem a neviem, neviem kto volá.“

„To som ja, ty ma nespoznávaš.“

„Kto ja, zle je rozumieť.“

„Ja som, Sonia, už vieš?“

„Sonia?“

„Aká Sonia?“

„No Sonia, ty ich máš viac?“

-už som pochopil a stvrdol ako štolverka. V ten moment som si spomenul na všetky hodiny politického školenia, na všetkých agentov, špiónov a nepriatelov vlasti a už som sa videl vo väznici na Borech v Plzni, kde komunisti zatvárali všetkých neúspešných zdrhačov za hranice a všetkých ich neúspešných lapačov z hranice a k tomu aj ich dobre zle nevydarených  kolegov. Ten vláčne medový hlas, ktorý mi po dlhom čase opäť hladil ucho, bola moja frajerka.

„Nabúra sa tu do supertajného telefónneho vedenia ministerstva vnútra a pokojne si zavolá na rotu pohraničnej stráže v poddôstojníckej škole“ -premýšlal som nad tým, čo sa to tu vlastne deje.

„Som úplne v prdeli,“ -pomyslel som si.

„Čo blbneš?

Ako si sa sem dovolala?

Vieš, čo všetko si tým spôsobila?“

-zajakával som sa do telefónu a snažil som sa hovoriť tak potichu, že ani ja som sám seba nepočul čo to vlastne hovorím.

„Ja blbnem?

To ty si nejaký divný.

Volám z posádkového velitelstva v Bratislave.“

„Čo? Jak si sa tam dostala?“

„No vieš, ako si minule spomínal, že ťa tam mučia a máš toho všetkého už plné zuby.

 Bála som sa, že si niečo urobíš, ako kamoškin frajer, čo sa u výsadkárov obesil.

Tak som donútila tatka, aby sa pohol a vybavil ti prevelenie sem, do Bratislavy.“

Sonia - Žabou volaná, bola dievčina z jednej z partií, s ktorými som pred vojnou trávil volný čas a už dlhšiu dobu sme spolu chodili. Žabou ju volali preto, lebo nosila na krku zlatú retiazku a zlatý prívesok žaby. Lenže žaba na tom prívesku bola vysoká tak zo pätnásť centimetrov a tomu zodpovedala aj hrúbka reťaze.

            Blondýnečka s velkými, modrými očami, modrej krvi, vybraného správania, spisovnej reči, no prosto exkluzívny predstavitel, mne neznámeho, šlachtického rodu, z ktorého pochádzala celá família. Jej otec vlastnil na socialistickú dobu neskutočné fáro, novučičký americký Ford Taurus, a bol papalášom, mne bližšie nešpecifikovaného druhu.

Bývali síce v obyčajnom byte, ale hneď po vstupe do jeho útrob bolo jasné, že sa človek nachádza v inom svete. Ťažký vyrezávaný nábytok v neobarokovom štýle, krištál, porcelán, strieborný servis a všade na zemi perzské koberce. Aj lacné víno z litrových fliaš prelievali do špeciálnych, umelecky okovaných karáf a pili ho z ručne brúsených pohárov.

Prosto svet, do ktorého som ja rocker nepatril, ani nezapadol a ani som sa v ňom necítil vo svojej koži. Jej rodina velmi ťažko niesla výber nového miláčika ich jedinej dcéry. Nikdy ma neprijali za svojho, trpko znášali vzťah svojej milovanej dcéry, ale nikdy mi to nedali otvorene najavo. Iba raz. Prvýkrát, keď ma zbadali. Rodičia, aj stará mama sedeli na protest v kuchyni, zatial, čo ma Sonia v izbe obsluhovala. Zmyslela si, že ich prekvapí a predstaví ma celej svojej famílii, len tak, bez varovania.

Vyumýval som sa, aj som si nechty vyčistil, vlásky umyl i učesal a obliekol som sa najslušnejšie ako som mohol. Ešte aj topánky som si naboxoval. Zazvonil som pri dverách a Žaba, ktorá ma už čakala ma navigovala k vešiaku. Začal som si dávať dolu plášť, keď tu odzadu pristúpil ku mne jej otec a začal mi s plášťom pomáhať.

„Ahoj Simonka.

Vitaj u nás.

Dlho sme ťa nevideli.

Akože sa mávaš?“

Jej otca silno zmiatli moje na chrbát splývajúce tmavé vlasy a pomýlil si ma so Simonou, ktorá sa so Soniou kamarátila už od škôlky. Prekvapene som sa otočil, lebo ja som bol v presvedčení, že táto návšteva je vopred dohodnutá, všetko je prediskutované a žiadne prekvapenia nehrozia.

V tom jej otec celý scepenel a zmeravené stáli pri kuchynských dverách aj jej babka s mamou. Moja zarastená tvár im jasne dala najavo, že nie som žiadna Simonka, ale akýsi vlasatý chlpáč. Soniu si zavolali na šuškaný rozhovor do kuchyne a ja som zostal stáť ako tvrdé „Y“ na chodbe sám.

Keby tí vedeli, že raz, keď neboli doma sme si celý víkend užívali v ich ťažkej vyrezávanej posteli z orechového dreva v obrovských príjemne jemných perinách. Hrali sme hru, kto skôr bude mať toho dosť, alebo kto skôr nebude vládať a tak sme do toho bušili celý víkend. Prášili a spali a spali a prášili, až nás to na konci oboch riadne bolelo, ale nikto nechcel kapitulovať a tak sme trpeli ako vojnové kone - degeši.

„Tak to je šleha!“ -pomyslel som si s telefónom v ruke stojac u stolčeku dozorného roty. „Až nato, že to tu určite niekto odpočúva.“ -zvažoval som, čo všetko spôsobia informácie o mojom mučení. Žaba si mohla zvoliť diskrétnejší kanál na komunikáciu o takýchto záležitostiach. Netušil som, kto všetko nás počúva a už vôbec nie, kto všetko sa o tomto telefonáte dozvie, tak som začal zahmlievať.

„Neblázni, to som nemyslel vážne.

Tu je všetko v porádku.

Už som si tu zvykol a nemám potrebu to nijako meniť.“

„Kúrvanoha! Nemohla to so mnou prebrať iným spôsobom? Ako rád by som sa šupol do Bratislavy...“ -hlavou sa mi prebleskovali myšlienky ako šialené. Nevedel som, ako z toho von. Ako jej naznačiť, že všetko, čo som jej hovoril je skutočne tak, len sa nedá tu a teraz o tom hovoriť.

„To je škoda, lebo teraz je tu pri mne človek, čo to môže v okamihu vybaviť.

Zajtra odchádza na dlhý čas do zahraničia a tak, ak to nebude dnes, už to nepôjde.“

„No to je fasa!“ -hlava mi pracuje na všetky obrátky, ktoré mi po vojenskom gumovaní ešte zostali. Takáto šanca a ja teraz neviem, čo s tým. Poviem jej, že áno a náhodou to nevyjde, zažijem tu také peklo, že až! Alebo ma prevelia k armáde. K nejakým posraným delostrelcom, alebo ešte lepšie k tankistom.

Na druhej strane tu nebolo až tak zle. Na rozdiel od mojich spolužiakov zo strednej školy, od ktorých som dostával tak úžasné rady a ktorí u armaďákov zažívali skutočné peklo, tu u péesákov to bolo ako v pionierskom tábore. Dnes by človek povedal, ako v skaute. V celku dobrá strava, žiadne presuny v atombordeloch a maskách, žiadne stanovanie na snehu v mrazoch a žiadne polné kuchyne s jedlom, ktoré by dobrovolne nejedol ani pes.

My sme jedli ako ludia, z tanierov a nie z ešusov. Nás bolo v kasárňach zopár stoviek a nie niekolko tisícok. Keď to tak vojak – bývalý človek, zobral kolom dokola, tak porovnanie vojenskej služby u armády a u péesákov vychádzalo jednoznačne v prospech Pohraničnej stráže. Toto všetko mi prebleslo hlavou a tak prišlo velmi ťažké rozhodnutie.

Zostanem tu!

Vtedy som ani len netušil o nejakom VUSe - Vojenskom Umeleckom Súbore, v ktorom slúžili rôzni umelci, od hercov až po spevákov, s ktorými som po vojne tridsať rokov brázdil vody šoubiznisu. Netušil som, že v Bratislave má VUS svoje kasárne, kde som mohol svoju vojnu doklepať, v takmer civilnom režime.

„Fakt Sonia, ďakujem za ochotu,

 ale mne je tu dobre a rád zostanem tu.“

V telefóne to cvaklo a bolo. Spojenie prerušené, rozhodnutie nemenné. Hotovo, koniec, zostávam.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Zlomený volant

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

V autoparku bolo MMM - Mŕtve Mŕtvo Motorové, ale my sme kmitali ako namydlené fretky. Ani jedno auto nešlo naštartovať. Jediná mašina, ktorú sa podarilo naštartovať bol traktor, ktorý parkoval vo vykurovanej garáži a na jeho naštartovanie sa nemusel použiť ani štartovací vozík. To už ale do práce v kasárňach začali prichádzať prví dôstojníci a chýr o prúseri sa šíril rýchlosťou šumavskej víchrice.

S nakopnutým traktorom sa rozťahovali vozidlá v takom poradí, v akom boli potrebné pre život kasární a pre čo najlepšie ututlanie prúseru. Preto môj UAZ prišiel na rad hneď po kuchynskej vetrieske, lebo som jazdil s UAZom pre velitela práporu. 

Bol som vtedy ešte mlaďas, bez skúseností a schopností v hodnosti slobodníka. Po absolvovaní poddôstojníckej školy v letnom turnuse a celoživotným pobytom v relatívne teplej Bratislave, je nad mráz jasnejšie, že moje skúsenosti s tuhou šumavskou zimou boli na úrovni hodne pod bodom mrazu.

Sedel som už v aute a čakal, kým mi pripnú ťažné lano. Zapol som zapalovanie, zaradil rýchlosť a chytil volant a poriadne ho stisol, lebo UAZ sa už pohol dopredu a traktor ho nekompromisne ťahal do prvej zákruty oválu autoparku.  Chcel som si preložiť ruky na volante, aby sa mi lepšie točilo do zákruty, ale zrazu mi nešlo volant pustiť. Za ten krátky čas mi holé ruky na ňom primrzli a tak som ich musel od volantu s bolesťami odtrhnúť, pričom som si vytrhol velké kusy kože z dlaní. V tom strese som si dal dolu rukavice, lebo šoférovať v palčákoch sa mi zdalo nad moje umenie.

            Druhý údes nasledoval hneď vzápätí. Volantom by nepohlo ani tristo hrmených, ani sto volov a nieto ešte jeden za volantom. Zákruta sa nazadržatelne blíži, traktor ide v štýle nevidím, neslyším, ale jedu. Klaksón, na ktorý som v panike tlačil ako o život, nevydal do mrazivého rána ani ťuk a tak som sa vrútil do zákruty bez možnosti akokolvek zasahovať do riadenia auta. Strach v očiach, panika a hystéria a čo ja viem, čo ešte všetko mi dodalo zvieraciu silu a prásk. Bakelit v strede volantu povolil a rozlámal sa, no volant sa ani nepohol. To som už ale ťahaný traktorom prešiel prvú zákrutu a pokračoval v Jazde smrti tri. UAZ skákal a trhal sa, búril sa a spurnil. Všetky kolesá sa mu začali točiť,  až po neviem ktorom kolečku a nakopli sme ho až  za hodnú chvílu.

Niekedy v tom čase už do autoparku dorazil náš velitel, major „Koura“, poriadne rozzúrený vzniknutým stavom, ale zároveň značne vystrašený, nakolko to bol hlavne jeho prúser, ako velitela vodičov. Aby vzniknutý prúser čo najrýchlejšie zmizol z povrchu kasárenského, chytil sa major aktivity a poďme ho do práce.

Z autodielne nechal priniesť rozžeravenú letlampu - ohrievač na tekuté palivo, ktorou náš nadpráporčík so slovami:

„Když ten olej nahřejem,

není možný, abychom to nenastartovali“

-nahrieval namiesto olejovej vane motora vetriesky jej predný diferenciál. Nikto sa však nesmial, nikto na to nenašiel v tom obrovskom prúseri odvahu. Každý sa snažil prispieť radami a skúsenosťami, ako čo najrýchlejšie rozbehať všetky autá. Nepomáhali ani zakázané štartovacie éterové bombičky. Nepomáhalo ani „Čtení Rudého práva“, keď sa do sania vetriesiek vkladali zapálené noviny, aby motor nasával teplý vzduch a lahšie naštartoval. Na štartovacej kluke vetriesky viseli štyria bažanti a motorom ani nepohli, tak horkýže slíže dávať jej čítať noviny.

Nepomáhalo takmer nič, až do východu zubatého slniečka a poklesu mrazu na prevádzkovú teplotu zo Šumavského pekla na Šumavskú hačavicu, lebo aj keď sa auto podarilo naštartovať, boli oleje v diferenciáloch aj prevodovkách a všetky mazivá tak stuhnuté, že sa auto len s problémami rozhýbalo. Autá po naštartovaní a pokuse o jazdu vyzerali, ako keď je v nemocničnom parku vychádzka geriatrického oddelenia.

Celá  táto situácia mala však aj pozitíva, ktoré sme tú zimu počas  Polskej pohotovosti hodne používali. Niektorý zo suprákov vykoumal, že ak sa na Tatre naštartuje bufík, dajú sa tak prepojiť hadice vedúce teplý vzduch, že nebudú vykurovať kabínu, ale cez sacie potrubie budú zohrievať motor a tým umožnia jeho naštartovanie aj v krutej zime.

Druhá finta sa týkala čistenia bufíku. Čerpadlo prívodu paliva sa nechalo zapnuté a žhavenie bufíku sa zaplo o niečo neskôr. Nahromadené palivo chytilo naraz a okolie Tatry bolo zahalené do mračna sadzí nasiaknutých naftou, lebo mohutný výbuch vyčistil nielen spalovací priestor bufíku, ale aj výfuk.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Zlaté časy

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

NAŠE Zlaté časy na Kádrovke končili a už sme boli naozaj super staré kusy, ktorí to mali tak zamálo, že by sme to boli vydržali aj s bodákom v prdeli. Preto sme do diania života v kasárňach vôbec nezasahovali. Tejto aktivity sa už dávno vehementne a s chuťou ujali mazáci. My supráci sme sa zmenili na pozorovatelov a úplne strašne sme sa na všetkom zabávali. Dívali sme sa, ako sa veci vyvíjajú úplne iným smerom, ako za nás k obrazu  nových pánov kasární - mazákov, ktorí sa už čoskoro stanú suprákmi - najväčšími zamálistami v kasárňach a na rozdiel od ostatných zamilionáristov to nebudú mať ZAMILION.

Výborným zdrojom zábavy bol velký šmudla. Večne špinavo-ufúlaný, celý dogabano-umouněný mladý vodič jazdiaci na zásobovacej kuchynskej vetrieske. Do kabíny auta si pri nastupovaní za niekolko dní  nanosil tolko snehu, že mu zamŕzal plynový pedál. Namiesto toho, aby odpratal sneh z podlahy, problém vyriešil silno svojským spôsobom. Každé ráno zbehol do Káteesky a z kachlí na lopatke vybral žeravé uhlíky. Tie potom šupol pod plynový pedál, aby sa lad roztopil a pedál povolil. A jelo se dál! Kopu snehu vymenil za kopu popola v kabíne, ktorú celé týždne neupratoval.

„No a co? Močák na to!

Na to sere Bílý Tesák!“

-s radosťou hovorieval tieto naše oblúbené prúpovídky, ktoré sme velmi často používali, keď sme veci robili jenom jako a né doopravdy.

Keď sa tento šmudla, „Lopez“, sme ho tuším volali, s vetrieskou pohol, začal sa z podvozku ozývať zvonivo-rachotiaci zvuk. Čím rýchlejšie išiel - tým hlasitejšie sa zvuk ozýval. Či šiel dozadu alebo dopredu, všetko jedno. Keď zastal, na volnobeh motora bolo ticho, nič nerinčalo. Dlho mazáci s bažantami premýšlali, čímže to je.

Na vnútornom kolese dvojmontáže prvej zadnej nápravy mal defekt. Jazdil na ňom tak dlho, až montážna obruč držiaca pneumatiku na ráfiku vyskočila z drážky a začala vydávať ten neznámy zvuk. Nebolo jednoduché prísť na pôvod zvuku ani pre nás, staré kusy, lebo nikoho z nás nenapadlo, že mladý nebude kontrolovať tlak v pneumatikách a jeho mazák zase nebude kontrolovať jeho. Ale to už začínali časy iné a my odchádzame do zabudnutia - na smetisko Kádrováckych dejín.

Ale asi na nás tak rýchlo zase nezabudli. Keď som sa tu s cicou na ceste k Pepovi, do jeho romantickej kúrie, v ktorej chovali barany a býčkov, zastavil pozrieť ako sa tu mávajú, tak „Lopez“ po tom, čo som to len vyslovil, okamžite futášoval do kuchyne a doniesol nám omastené chleby s cibulou a čaj. Nebolo to však preto, že by sa ma akože supráka ešte bál, ale z vďačnosti a rešpektu.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Zámoček

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Automobilová poddôstojnícka škola bola umiestnená v starom zámočku s prilahlou záhradou. Zámoček bol nádherný. Grandiózna stavba. Na pohlad pôsobil velmi sympaticky a človeka hneď napadlo, že by bolo úchvatné prežiť v ňom kus života. V strede hranatá veža so štyrmi stranami, vysoká asi ako päťposchodový panelák. Z lavej aj z pravej strany veže vychádzali dve mohutné krídla, smerom dopredu mierne zovreté do „V“. Vo veži viedlo schodisko s atypicky vysokými schodmi, ktoré náš velitel používal ako mučiaci nástroj.

Vždy na záver rozcvičky vytvoril dve súťažné družstvá, z ktorých víťazi vysadli na plecia porazených a tí ich museli v behu vyniesť na tretie poschodie zámočku, čo bolo zhruba štvrté poschodie paneláku. Samozrejme, že sme si to začali ulahčovať a víťazi zoskočili z pliec a sami vybehli hore.

Po čase však na to velitel prišiel a tak rozmiestňoval na trase kontrolné hliadky z velitelov družstiev. Keď niekoho nachytali ako oklepáva – nerobí to čo má, čiže nenesie víťaza na pleciach, garde sa otočilo a na plecia vyskočil porazený. Každý si potom rozmyslel zoskočiť z pliec porazeného, aby mu ulahčil jeho osud, lebo mu hrozilo, že ten osud ponesie na svojich pleciach on sám.

Pred zámočkom stálo stromoradie z vysokých, listnatých stromov, ktoré určite ešte pamätalo Františka Jozefa a možno aj Jána Husa. Vysadené boli do velkého polkruhu ohraničeného kamennými obrubníkmi. V medzikruží obrubníkov sa pokúšala rásť tráva a vo vnútornom kruhu bol vysypaný kameň. Jemný bielo-šedý štrk. Tu sme sedávali v osobnom volne a pofajčievajúc nenávistne hladeli na krásny zámoček.

            Plochy stien mali kazetové obloženie z tmavého masívu a podlahy zámočku boli vystlané parketami z kvalitného dubového dreva. Voňalo to tam históriou a kvalitou starých čias, keď majstri  ešte svojím menom ručili za výsledky svojej práce.

Aj na podlahách učební sa podpísali majstri, ktorí tam na parkety nalepili linoleum, ale to už bolo v iných časoch, keď slovo majster bolo skôr nadávkou, ako uznanie kvality remeselníka.

Opojenie z úžasných parkiet ma prešlo hneď, akonáhle som ich mal prvýkrát leštiť. Na podlahu sa ručne kefami nanieslo leštidlo, podobné tomu, s ktorým sa leštili topánky a potom sa parkety vyleštili. Lahšie sa to povie ako urobí, lebo leštiacim nástrojom bolo zariadenie menom Kombajn.

Drevená bedňa, zhruba pol metra krát pol metra, vysoká tiež asi pol metra, z ktorej pod uhlom vytŕčala rúčka, ako na lopate. Na spodu tejto bedni boli kruhové kartáče, aké sa používali na velkých, ťažkých, priemyselných elektrických leštičkách. Vytŕčajúca rúčka však dávala tušiť, že pohonom tohto zariadenia nebude elektrina. Veď to ani kábel nemalo.

V jej útrobách boli nahádzané rôzne predmety, od kameňov, až po ocelové súčiastky banských rýpadiel. Jednoducho povedané, čím ťažšie - tým lepšie, lebo po napastovaní podlahy sa Kombajn uchopil do rúk a poďme ho heglovať s ním po podlahe, až pokial sa leštidlo, hrubo a dôkladne nanesené na podlahu, nevotrelo do parkiet a parkety nezažiarili leskom podláh parížskeho Louvre.

Prešibanosť dôstojníkov vyšperkovaná „dobromyselnosťou“ poddôstojníkov dala vzniknúť neprekonatelnému systému na dosiahnutie vysokého lesku parkiet a ich zakonzervovania. Parkety nikdy neleštili tí istí vojaci, ktorí nanášali leštidlo. Ak sa veleniu zdalo, že parkety sú nedokonalo vyleštené, garde sa otočilo a leštiči sa zmenili na nanášačov a nanášači na leštičov. Tí potom do odtrhnutia rúk mykslovali Kombajnom hore a dole, doprava a dolava, až kým nebola odpískaná večierka a všetci museli ísť spať, aby nabrali nových síl na cestu k stvoreniu vojaka socialistickej vlasti a strážcu republiky.

            Z dôvodu možnej rýchlej výmeny za leštičov, nanášači naniesli hodne nadštandardné množstvo leštidla, čo spôsobovalo mazákom nekonečný pocit blaženosti a vyčarovávalo im úsmevy na tvárach v očakávaní dobrej zábavy. Netreba sa im ani diviť, veď kvalitnej a dobrej zábavy na pozeranie bolo ako šafranu. V televízii bol film raz týždenne - iba v sobotu večer a počas týždňa to bola akosi bieda a tak zábavička s bažantami bola v celku na mieste.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Vychádzky

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Vychádzky kádrovákov, boli tiež nie nezanedbatelnou udalosťou v živote pokludnej lesáckej osady Volary. Väčšina vojakov navštevovala rôzne pamätné reštauračno-krčmové zariadenia, v ktorých sa za nevelký peniaz dostali dobezseba – stavu, keď ani netušili, že sú na vojne. Neraz sa vracali s rozdrapenými košelami, pod rozgajdanou uniformou, ťahajúc za sebou po zemi vychádzkové plášte. Čiapky nosili šiltom dozadu, na ktorých mali plápolajúce kravaty imitujúce stuhy, lebo chceli vyzerať ako fešáci z Dunajskej pohraničnej stráže.

Jedného zo svojich nevládnych súpitníkov raz dovliekli s rukami na pleciach, ako na súsoší ranených Bulharských partizánov, až po bránu kasární. Tu ho položili chrbátom na zem a ťahali za nohy popod okná strážnice dozorného dôstojníka útvaru, aby ho ten nenachytal v stave opitej bezvládnosti. Vliekli ho snehom tak, že mal nielen bielu dederónovú košelu, sako a plášť plné špinavého snehu, ale aj riadne doškriabaný chrbát. Ale to bolelo až zajtra. Dnes je vychádzka!

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Glanc numero

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Najvrcholnejším číslom, ktorého som bol kedy na  Kádrovke účastný, bolo, keď velitel práporu strhal, za nejaký hrdinský čin, frčky jednému frajtrovi a potom vzápätí, v záchvate hnevu, strhal majorské výložky aj sám sebe, podupal si čiapku a v tichosti odišiel preč.

Číslo s podupaním čiapky, bolo jeho prejavom nevôle a nesúhlasu k udalostiam, ktoré prežíval, no nie každému z práporu bolo dopriate vidieť to na vlastné oči.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Vlkodlaci

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Pravidelne sa v našich kasárňach objavovali vozidlá priamo z pohraničných rôt, ktoré prišli na opravu do dielní, alebo bežnú údržbu. Ich vodiči, riadne zvlčilí dlhodobým pobytom na pohraničnej rote, izolovaní v hustých horách, bez kontaktu s okolitým svetom, sa dosť často nedokázali vpratať do mantinelov kasárenského života. Dávali ich preto slúžiť do strážnej služby v autoparku, aby pričuchli ku kasárenskému režimu. Služby zadeloval zástupca velitela a tak sa dalo lahko zariadiť, aby víkendy slúžili práve títo zvlčilci a my sme si mohli na izbe púšťať bulharské gramoplatne.

Mimo výcviku sme si v kasárňach žili viac-menej, ako rodinka. Žiadna buzerácia, rozcvičky len občas a aj to iba mladí museli ráno z roty von na čerstvý vzduch. Žiadne dupanie v pozore pri zdravení a niektorých dôstojníkov sme dokonca zdravili po mene. V celých kasárňach vládla uvolnená atmosféra.

Jeden výcvikový turnus skončil a čakalo sa na ďalší. Vycvičených bažantov porozdelovali k jednotlivým jednotkám, či už priamo na hranici do pohraničných rôt, alebo putovali na brigádu do Sušíc, alebo na niektorý z práporov a poniektorí zostali pekne tu – s nami na Kádrovke.

V tejto vlúdnej atmosfére boli aj dôstojníci akosi normálnejší, povolili dokonca aj najvyššie šarže a správali sa akoby civilnejšie. Dosť sa vykričali na bažantoch, ktorí im niekedy riadne pocuchali nervy a tak boli radi, že majú klud a nejakí degeši z Kádrovky, s ktorými sa i tak nedalo nič moc robiť, ich nijako nevzrušovali.

Aby nevznikol nejaký dojem, že slovo degeš je urážka, alebo niečo podobné, tak to teda nie! Degeš je priatelské oslovenie niekoho, kto podla svojho správania, alebo danej situácie má nejakú zrejme diagnózu, alebo čo a od toho presne toto slovo vzniklo. DG je skratka lekárov pre diagnózu, vyslovuje sa Dé-Gé a od toho je Dé-Gé-š, čiže naše oblúbené slovo degeš. Keby ho bratia Češi poznali, mohli by kludne namiesto vole hovoriť hele degeš, jó degeš a tak lubovolne ďalej.

Mnohí z dôstojníkov boli vášniví polovníci a bežne sa stávalo, že si  svojich polovníckych psov vodili cez víkendové služby do kasární. Aj náčelník kontrášov, major „Kontráš,“ zanietený to polovník, si v jednu nedelu takto priviedol do služby svojho štvornohého miláčika a pustil ho v ten osudný deň na volno, aby si po kasárňach trochu zaskotačil. (Neviem odkial bratia Češi toto slovo zobrali, ako keby sa Skoti nejako radi zabávali, alebo čo.)

Domáci Kadrováci sme už tento zvyk dôstojníkov poznali a tak po kasárňach pobiehajúce polovnícke psy sme nepovažovali za nič zvláštne a pozornosti hodné. Majorov pes si s kludom občurával svoje obvyklé miestečká po celých kasárňach netušiac, že na naňho o chvílu zaútočia vlkodlaci.

            Všetko bolo v pohode, až pokial sa nedostal do zorného pola zvlčilcov z pohraničnej roty, ktorí práve v túto osudnú nedelu slúžili na Káteeske v autoparku. Tí nezaváhali ani na sekundu a vydali sa na lov pobehujúceho chlpáča. Ani jedného z nich ani len nenapadlo, že to nie je zatúlaný pes, ktorý sa prišiel do kasární nažrať zbytkov v kuchyni, čo ešte potkany nestačili požrať, ale polovnícky pes jedného z dôstojníkov. 

Neviem, akým zázrakom sa im ho podarilo chytiť, ale možno s tým mali skúsenosti z pohraničnej roty, kde boli pohraničníci zvyknutí sem tam si prilepšovať jedálny lístok občasným úlovkom lesnej zveri, chytaním rýb, alebo zbieraním lesných plodov. No určite s tým mali bohaté skúsenosti z domova, alebo čo čert nechcel, v civile žili v oblasti Čiech, kde je konzumácia psov bežná záležitosť.

Tak títo Psožrúti vlkodlaví, so znakom psohlavcov na klope, na Káteeske zakúrili v kachliach, do kuchyne zašli pre pekáč, cesnak, chlieb a pripravili si libové pošušňáníčko, že by aj Dařbuján s Pandrholom závideli. Dlho hladal, major „Kontráš,“ svojho psa, dlho chodil a pískal, po celých kasárňach, ale márne, veru márne, úplne márne.

Len dým z komína Káteesky, ktorý sa šíril po jesenných kasárňach vymalovaných nádherne sfarbenými listami padajúcich stromov, ako z obrazu Cézanna, Moneta, Degasa, alebo iného impresionistu, dával na vedomie celému širokému okoliu, že ním odchádza do večných lovíšť duša jedného štvornohého priatela.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Velké vodky

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Ležíme si s frajerkou na izbe hotela Bobík a už len pofajčievame a maznáme sa. Vo vedlajšej izbe bubeník z našej kapely, ktorý na návštevu doviezol za mnou frajerku, buší do mojej sesternice. Chystal som sa im práve zaklopať na stenu, aby sa trošku stíšili, keď tu zrazu rachot, buchot na dvere. Vzrušený hlas všetkým oznamuje, že je ostrý poplach a všetci sa majú okamžite vrátiť do kasární.

            Hotel Bobík bolo jediné slušné miesto vo Volaroch, kam sa dalo ísť počas vychádzky posedieť a niečo pojesť aj popiť. V jeho bare sme zažili nejedno alkoholické bezvedomie, ibaže nie naše. My šoféri sme ani na vychádzkach nesmeli piť, pre prípad poplachu a tak si užívali hlavne naši kamaráti strelci, psovodi, spojári, kuchári, no prosto iní, len nie my.

Nie vždy sme toto nariadenie rešpektovali a tak sa stalo, že sme s mojím otcom, naučili barmanku nalievať poriadne porcie.

„Dve vodky prosím.“

„Tady to máte, pane.“

„A to čo je?“

„Jako co? Co je?“

„No toto tuná, čo je to?“

„Dvě vodky. Jak jste si přáli, pánové.“

„A to nemáte poriadne poháre?“

„Jako co? Ja vám nerozumím. Jaký pořádný sklenky?“

„Šak s týmito sa vácej narobíme, jak napijeme!“

„To je standardní malá vodka, pane.“

„Tak ukážte, ako vyzerá u vás velká vodka.“

„No jo. Hned to bude, pánové. ... Tak tady to máte, pánové.“

„No to je hneď lepšie, ale toto je u nás malá vodka. Tak nám hneď nalejte dve velké.“

„Jak velký, vždyť už je máte“.

-v hlase jej už bolo cítiť „Neserte mě, volové“ a pohlad už tiež nebol vlúdny, ako na začiatku, keď sme do jej výstrihu hádzali jednu poklonu za druhou.

„Nie vaše velké, ale naše velké.“

„No jo, pánové. Na to já nemám sklenky.“

„A víno tu z čoho pijete?“

„Ach jo, Slováci.“

-a tak časom, sa všetci naučili piť tie NAŠE velké vodky a my dvaja s otcom sme skončili kdesi na volarskej lavičke, vyrevúvajúc na plné gule do šumavskej noci tie naše - slovenské.

Jedného večera asi nejaký žial, alebo inú potvoru zapil jeden z našich. Vodič. Narval sa tak, že nevládal stáť na vlastných nohách a vehementne sa bránil akýmkolvek pokusom o pomoc. Keď už bol v stave, že takmer žiadny obraz, žiadny zvuk schmatli sme ho a poďme s ním von z baru.

V tom momente niečo cinklo o tanečný parket. Nášmu kamarátovi sa odopli křidýlka - odznak s triedou odbornosti a padli na zem. V okamihu začal jačať, ako zmyslov zbavený.

„Zubýy, zubýy,

vypadli mi zubýy!“

-kolom dookola reval stále to isté. S námahou a problémami sme ho dostali za hotel k smetiakom, aby ho nezvetril nejaký dôstojník, ktorých v meste bývalo neúrekom. Aspoň, že už prestal vyrevúvať o zuboch. Náš podťatý kamarát nevládal urobiť už ani krok. Ochabol ako vrece krumplí a už si aj trochu cvrkol... Čo s ním teraz?

Po rýchlej porade sa dvaja rozbehli do kasární, ktoré boli neďaleko, lebo vo Volaroch bolo všetko neďaleko a doniesli dvere, ktoré zvesili kdesi v kasárňach. Spitého kamaráta sme naložili na dvere a na pleciach,  ako čestná stráž nosí mŕtveho prezidenta, odniesli preč z dosahu dôstojníkov. Pri dolnej bráne kasární, pri PHM - čerpacej stanici v kasárňach, sme ho prehodili cez plot do autoparku, lebo tam sme ho mohli nájsť iba my šoféri a nikto iný, kto by mu za taký stav tela i duše naparil nejaký ten flaster.

            Okolo dozorného útvaru sme prešli bez problémov, veď sme vládali chodiť na rozdiel od našich spolubojovníkov nevodičov. Ešteže nikto nepočítal, kolko vojakov sa vracia z vychádzky. Nášho milého kamaráta sme našli ležať tam, kde sme ho prehodili cez plot. V hlbokom záveji, slastným spánkom rozvaleného v snehových perinách. Ani ladový vietor ho neprebral. Uložili sme ho do postele a dali na starosť bažantom, vrátili dvere na ich pôvodné miesto a všetci sme sa tvárili, akože všetko v porádečku.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Už sa nedivím

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Dnes sa ani nedivím komunistom, že nechceli púšťať svojich občanov do zahraničia, a že na hraniciach boli ostnaté ploty, aby sa húfne neutekalo, lebo ak by som sa pred vojnou raz dostal do susedného Rakúska, určite by ma naspäť, do socialistickej vlasti, neboli dostali ani buldozérom. Doma sme síce so zrnitým obrazom chytali rakúsku televíziu, veď Bratislava bola bývalé „predmestie“ Viedne, ale vtedy neboli farebné televízory a tak som si ten rozdiel medzi čierno-bielo-šedou Bratislavou a farebnou Viedňou neuvedomoval.

Rozdiel sme však už ako malí šráci videli v autách, ktoré občas z Rakúska k nám do Bratislavy zavítali a to ich nebolo ani zďaleka tak vela, ako ich bolo možné vidieť v Prahe. Farebné káry s kasňami všemožných tvarov a s úžasným lakom. Ich farby oproti u nás jazdiacim autám, ktorých farby pripomínali skôr vojenské autá, akoby predpripravené na vojnu,  boli jasne žiarivé a k tomu tie úžasné tvary.

Ford Eskort bol sen každého malého pretekára a keď som prvýkrát uvidel Ford Capri, padli mi sánky až pod kolená. Protipól k tomu tvorili tragikomické enderácke papundeklové Trabanty, smiešne polské „Maluchy“ - Fiat šesťstopäťdesiat, naše obstojné Škody „Kilečko“ a super luxusné ruské Lada-Žiguli, ktoré sa dali buď kúpiť za valuty v Tuzexe, alebo si ich občania socializmu mohli kúpiť, po zhruba ročnom čakaní na ministerský poukaz.

Škodovky sme vtedy volali Embéčky, lebo za označením typu mali ešte písmená MB – Mladá Boleslav. Pamätám si, ešte ako dnes, keď našu hrdonárodnosť zachraňovala Embéčka - Škoda Stodesať „R,“ ktorá vyhrávala svetové súťaže v rally.

Trabanty z bakelitu boli na smiech aj nám deťom socializmu, ale keď sme vídavali celé jednofarebné karavany „Maluchov,“ plaziacich sa s otvoreným deklom na motore, aby sa ten v horúčave neupiekol, v ktorých sedeli nasáčkované celé polské rodiny smerujúce do Bulharska k moru, nebolo nám ani do smiechu.

            Komunisti dobre vedeli, prečo nás mladých nechcú púšťať na západ, lebo by tu u nás, v socialistickej vlasti, o chvílu nezostal ani jeden mladý človek. Nenávisť komunistov voči západu mala aj tragikomickejšie odtiene. Z Bratislavy do Viedne kedysi jazdila „Električka“, malá elektrická vlaková súprava, ktorá prechádzajúc jediným mostom Bratislavy, odchádzala od Národného divadla až do centra Viedne.

Aby už nikdy - nikoho nenapadlo túto trasu obnoviť, po ktorej ešte za dlhé roky socializmu zostali na pamiatku do asfaltu pri Starom moste zaliate širokorozchodné kolajnice, tak preto v Bratislave urobili komunisti električkové trate úzkorozchodné.

V každom meste je rozchod kolajníc električiek širokorozchodne bezpečný, len u nás ho zmenili na úzkorozchodný a dodnes sa stáva, že električka občas z trate vyskočí.  Úzky rozchod tratí zvolili preto, aby sa nedal napojiť na ten Viedenský a aby péesáci nemali prácu so zadržiavaním unesených električiek pri pokusoch o útek zo socialistického blahobytu. Preto sa aj dlhé roky u nás rozprával vtip.

Zadychčaný terorista vbehne do električky, priloží k vodičovej hlave zbraň a zakričí: „Na Viedeň!“

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Tvoj život za môj

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Aby sme my, mladí péesácki bažanti nemali dojem, že strážna služba na zámočku bola v podstate len sranda, povedali nám jeden príbeh, ktorý sa stal pred rokom - či dva predtým, ako sme narukovali.

Možno z takého istého špaku, na ktorom bolo napísané „gdo zemrel je simulant“ zbadal strážny, ako sa niekto poneviera v blízkosti cvičnej pohraničnej roty, ktorá bola mimo areál kasární. Cvičná pohraničná rota, bola funkčná kópia skutočnej pohraničnej roty, kde bolo všetko to, čo má na takej rote byť a čo robí pohraničnú rotu, pohraničnou rotou a vyzeralo to tam ako na skutočnej hranici.

Boli tam cedule Pozor hraničné pásmo, bola tam signálna stena - plot z ostnatého drátu, boli tam špaky - strážne veže, podobné tým z koncentrákov a gulagov a iné technické zabezpečenia ostrahy štátnych hraníc.

Zbadajúc narušitela priestoru cvičnej roty, vyslal velitel stráže hliadku k dotyčnému narušitelovi, mysliac si, že je to zase nejaký nacenganý opilec, ktorý nevie trafiť domov a treba ho len jemne usmerniť, aby našiel správnu cestu. Hliadka teda k nemu pešmo vyštartovala ako blesk. Nikoho z nich ani len na chvílu nenapadlo, že idú v ústrety nebezpečiu. Veď prečo aj, veď tu sa ozajstní narušitelia nevyskytujú, veď je to cvičná rota.

            Chyba lávky. Nacenganý opilec bol v skutočnosti armádny vojak, zbeh s ostro nabitým samopalom. Utiekol zo strážnej služby a chcel zmiznúť za hranice. Naraziac na cvičnú pohraničnú rotu si myslel, že je už len kúsok od hraníc. Tu zrazu bežia k nemu dvaja pohraničiari, tak začal strielať. Pohraničiari palbu opätovali a armádny zbeh sa vzdal. Stál s rukami nad hlavou a čakal, kým ho prídu zadržať. Keď už bola hliadka dostatočne blízko, tak blízko, že si bol istý zásahom, zodvihol samopal, ktorý nechal ležať pri svojich nohách a s výkrikom:

„Tvoj život, za mój“ -začal znovu strielať.

Po hustej prestrelke a zneškodnení zbeha si velitel hliadky všimol, že jeho druh zostal ležať na zemi. Jeho zelená uniforma bola celá krvavočervená. Bola zafarbená od  krvi, vytekajúcej z tepny prestrelenej nohy. Utekal čo mu plúca stačili, ako o život, lebo o život naozaj šlo, aby postrelenému pohraničiarovi pomohol. No všetko bolo márne, mladý pohraničiarsky nováčik skonal.

To bolo prvé varovanie, jedno z mnohých, ktoré nad nami počas vojny vztýčilo ukazovák, ako varovanie, že neustále lieta nad nami zubatá a s kosou striehne na naše chyby a nevydarené žarty. A nikomu z nás sa nechcelo umierať, každý chcel žiť.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Šesťstotrojka

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Jeden z dôstojníkov vypátral, že som vyučený automechanik a absolvoval som výučbu v špecializovanej opravovni pre osobné vozidlá Tatra. Osobné tatrovky boli papalášske vozidlá komunistickej strany a iných potentátov. Všetky boli čiernej farby s vysokým leskom, samý chróm a luxus, v iných našich autách nevídaný. Výkonný mnohoválec do „V“ dával šialený výkon v porovnaní so štvorvalcovými škodovečkami, žigulíkmi a moskvičákmi s obsahom nula celé nič a výkonom jedného unaveného koňa, ktoré si mohlo dovoliť ostatné obyvatelstvo, ak vôbec malo to šťastie, že dostali povolenie na nákup automobilu, alebo ho niekde splašili na inzerát. No prosto jasno, čierne tatrovky boli vládcami ciest.

Pátranie onoho dôstojníka nebolo len tak samoúčelné. Vlastnil totiž jedno také auto. Čas od času si mohli stranícky spolahlivé kádre nejakú tú jazdenku Tatry kúpiť do osobného vlastníctva a tak sa stalo, že jedna Šesťstotrojka sa dostala do dôstojníkových rúk.

Keďže autíčko bolo ojazdené, potrebovalo zavše nejaký ten odborný zásah. Preto si súdruh dôstojník zmyslel, že mu budem jeho tatrovečku v osobnom volne udržiavať v chode. Najlepšie cez volnú nedelu, kedy bol prístup do vojenských dielní menej kontrolovaný a dali sa tam robiť rôzne čérnoty. Potreboval vtedy vymeniť spojku, čo za normálnych okolností nie je až taká veda.

Keď som prišiel k autu, motor bol už vonku. Spojkový kôš a lamela boli namontované, len za nič na svete im nešiel naspäť nasadiť motor. Spýtal som sa nešťastníka či vystredili lamelu, ako a čím to robili. Z jeho pohladu mi bolo jasné, že k ničomu takému nedošlo, lebo na otázku či použili vystreďovaciu hriadel prekvapene zodvihol obočie. Ihneď mi bolo jasné, že žiadni velkí odborníci sa okolo toho auta nemotajú a mne sa nechcelo svoj volný čas tráviť špinavý pod autom. To sa radšej vrátim k svojim nedelným službám v kuchyni, lebo tam som sa aspoň najedol a napil do sýtosti.

            S týmto presvedčením som sa chytil do práce. Zobral som imbusový klúč, nasadil naň ocelovú trubku, vložil som to do hlavice skrutky a začal ťahať. Nešťastník si ani len nevšimol že netočím dolava, že skrutku neodťahujem, ale doprava. Po chvíli to zachrúmalo a následne ruplo a bolo to. Kalená skrutka zostala zalomená v spojkovom tanieri a tak som sa vrátil k službám v kuchyni, ktoré som vyfasoval za strážnu službu.

            Čo sa týkalo áut, tak som nikdy nepochopil jednu vec. Ako je možné, že aj komunisti aj kapitalisti využili ludský um i prácu, minuli materiál i energiu a na jednom konci výrobnej linky vypadol Trabant a na druhom Mercedes.

                        Toto mi nikdy nešlo do gebule.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Americká zátačka

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Náš nadpráporčík stál s vodičom pohotovostného UAZu v križovatke na kopčeku za námestím, keď zrazu začuli, ako spoza kopca kvičí Tatra. Hukot a rev na plné točky vytočeného motora dávali tušiť, že približujúce sa auto má riadne naložené, že šofér mu dáva riadne za krk, že Tatra dostáva řádný kapky.

„Kuhrva, kuhrva, vojáku,

sjeďte to kousek níž.

Tohle jedou lesáci

a je lepší se jim vyhnout.“

Zišli teda kúsok ďalej, lebo stáli hneď vedla, do cesty vytŕčajúcej, budovy požiarnej zbrojnice. To sa už dolu kopcom valila Tatra modrej farby. Nebola to však preťažená lesácka súprava s naloženým drevom rútiaca sa dolu k námestiu. Bola to modrá vyklápačka z práporu, ktorou sa vyvážali smeti z kasární. S nemým údivom sa nadpráporčík pozeral, ako vodič nezvládol myšičku okolo zbrojnice a hodný kus z jej rohu odhryzol.

            Rozbitá Tatra a rozbúraná požiarna zbrojnica neboli jedinou súčasťou dane za dusno pre staré kusy, ktoré nám dôstojníci za zhodenú korbu vetriesky narobili. Súčasťou bolo aj viacero búračiek a mimoriadnych udalostí na pohraničných rotách a cestách Sušickej brigády, ktoré spôsobili neskúsení a zle vycvičení noví vodiči.

Cestou do Prachatíc na ceste plnej zákrut, bola jedna obzvlášť zákerná. Mala aj svoje meno, volala sa Americká. Cez Druhú svetovú vojnu tu havarovali a zahynuli americkí vojaci, ktorí tento kus západných Čiech oslobodili. Na túto cestu sa vybral náš nadpráporčík, aby preskúšal či je nováčik schopný prevziať po starej páke, odchádzajúcej do civilu, šoférovanie štábnej tisícdvestotrojky.

To že dvanásťstotrojka do kopca skoro zdochla, lebo bažant sa bál preraďovať rýchlosti, nebolo až takým počinom, aby to nadpráporčíka vyviedlo z miery. Veď mal rád pomalú a opatrnú jazdu. No keď bez zaradenej rýchlosti dolu kopcom preleteli Americkou zákrutou na troch kolesách, to už upútalo jeho pozornosť. Tolkokrát si spotenú brigadírku neutieral za celý život, hoci si ju utieral neustále.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Tristovka

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Keby inkvizítor z Hlavnej správy videl, ako sa u nás s úpenlivosťou dodržiavajú všetky mazácke tradície z prvej republiky, tak by jeho na Moskovskej univerzite školená hlávka skolabovala. Keby ten videl pamätnú tristovku, keď po riadne priťatej finálovke okrem bažantieho peria, lietali aj samotní bažanti ...

Na Kádrovke bolo zvykom tristovku vyplácať vojenskou ocelovou štokrdlou – stoličkou, ktorú mal každý vojak pri posteli. Tristovka sa tradične vytĺkala na izbe číslo sedem, kde bývali vojaci od vodičov.

Toto naozaj nie je z mojej hlavy, ale z Ozzyho, lebo ten si ešte aj po tridsiatich rokoch pamätá aj čísla našich áut. Kde by som si ja pamätal číslo cimry! Keď ma napadlo spísať mená všetkých Kádrovákov, na ktorých si pamätáme, Ozzy z fleku vysypal stovky mien. Ten si dodnes pamätá, kto, kde slúžil a jeho zaradenie aj jeho prezývku. Ozzy bol vždy starý ďábel.

Tristovka! Bola to udalosť v živote vojaka, keď sa z bažanta ošklbe všetko perie a strašne dlhý, miliónový klofák mu zmizne a stane sa mazákom.

Zasvecovací rituál prebiehal tak, že zdatný staromazácky kus sa rozkročmo postavil na dve postele stojace vedla seba, pričom každú nohu mal na jednej z nich a do rúk uchopil ocelovú stoličku. Mladý ešte bažant s ohnutým chrbátom a vystrčeným zadkom zacúval medzi staromazákove nohy, kde dostal do vystrčenej prdele takú šupu so stoličkou, že až zuby cvakali. Ak sa nedržal pevne oboma rukami ocelových postelí, poskočil riadny kus dopredu.

Po tejto šupe z bažanta opadlo jeho operenie aj s klofákom a stal sa mazákom. Tým pádom mohol beztrestne nosiť záložku na saku uniformy a mohol si dať gumičky do nohavíc, aby mu držali na kanadách, mohol si ohnutím rúčky lyžice urobiť báger a mohol si vytvarovať brigadírku, mohol fajčiť na izbe a mohol ležať na posteli v kanadách,  nemusel už robiť rajóny a ani žiadnu inú robotu za nikoho iného. Toto všetko mohol robiť beztrestne. Žiaden starý kus ho už za to nemohol zosekať.

Dôstojníci roty to samozrejme akože netolerovali, no tiež ako ktorí. Väčšina z nich dobre vedela, aké blahodarné účinky má normálna mazácka  vojna, ktorá nemala nič spoločné s ponižovaním a mučením mladých vojakov. Veď tým pádom mali omnoho menej práce s výchovou nováčikov, lebo všetko a dokonale ich to naučili staré kusy a všetko fungovalo bez ich práce a námahy.

Výkonný práporčík sa síce snažil byť kamarát, však bol v našom veku a rád sa s nami pozabával, ale bol to aj furťák, čo sa prejavilo, keď pri vyplácaní tristovky, na izbe číslo sedem, do nej vtrhol a s krikom, že zabránil mazáckym praktikám utekal potom s teplým bonzom na štáb.

Tesne pred tým, ako náš rotný vpálil na izbu, aby ako vravel zabránil vyplácaniu tristovky, zacúval nie príliš telesne disponovaný, dalo by sa povedať, že skôr naopak, vetchý, ešte stále mladý, operený bažant medzi mohutné stehniská mazáckeho cvalíka, ktorý na izbe šoférov strašidelnou petelicou zbavoval bažantov peria a klofákov. Horko-ťažko pohromade držiaci mlaďas ohol svoj bažantí chrbát a s vytrčeným prďášom sa poriadne, oboma rukami, z celej sily chytil ocelových rámov postelí.

Bol posledný a tak mazáčisko jeden streštilý, v úlohe exekútora, si to chcel naposledy poriadne užiť. Mal ešte hodne sily, ale musel dávať aj pozor, aby zo zábavičky nebol prúser. Stačilo len málo a mohol niekomu nalomiť kostrč, alebo povyšovaný bažant mohol doletieť až k protilahlej strane izby a tam si namlátiť držku práve zbavenú milionárskeho klofáka.

Držal sa bažant z celých síl, ako Rusi v Československu. Zažmúril oči a pripravený na ten velký okamih povýšenia, oddane čakal na ranu. Zaťal zuby a cez ne dal signálom najavo, že je pripravený na velkú životnú zmenu. Šuuu... zasvišťala stolička vzduchom a pac. Dopadla na bažantovu prdelku, taký bol ščúply, že ani prdel nemal. Rana ako z tarasnice mlasla o nastavenú zadnicu do ticha izby, ale bažant ani necekol, veď to by už bola jaká hanba, keby od bolesti zreval.

Hóoodne to mazáčisko neodhadol a vôbec nedal zahálať svojim svalnatým rukám. Vybičovaný k poslednej finálnej tristovke naozaj poriadne mladému pritabačil. Ten sa postelí neudržal a ohnutý v páse izbou prešprintoval k stene na opačnej strane. Ešteže okno bolo otvorené, lebo inak by bol samá jazva. V predklone narazil na parapetu okna, cez ktoré sa kotrmelcom prevalil von z izby pred rotu. Po dopade na trávu pod oknom urobil ešte zo dva kotrmelce a skončil na asfalte v polovine cesty medzi Kádrovkou a štábom.

Letiaci bažant nebol nikto iný, ako najslávnejší z nás, vojak „Slintoš,“ a už len za toto by si pred tou kádrovkou zaslúžil tú sochu v životnej velkosti.

Presne v tomto momente, keď mladý bažant doletel až pred štáb, vrazil náš rotný do izby a okamžite odhadol rozsah prúseru. Rozbehol sa teda na štáb a za čerstva podal teplý bonz jeho náčelníkovi, ktorý  po rozsiahlom vyšetrovaní takmer potrestal potrestaného. Chcel celý prúser hodiť na plecia mladému frajtrovi, ktorý jednu tú strašnú šupu so stoličku schytal, lebo vraj ako poddôstojník nezabránil mazáckemu rituálu. Šikovnému frajtrovi „Oktánovi“ sa však z hroziaceho prúseru podarilo úspešne vykorčulavať a s hrdosťou začal nosiť svoju mazácku záložku.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com