Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Druhý
Silvester som prežil doma. Lepšie povedané preživoril. Strastiplná cesta zo
Šumavy domov s celou zbierkou prestupovaní z vlaku na autobus
a z autobusu na autobus i nekonečného vyčkávania po čakárňach.
Po tom ešte predlhočizná cesta vlakom späť, bolo také demotivačné, že
posledný opušťák, ktorý mi dali, som namiesto toho, aby som celý naradostený
migal domov a užil si žúrku s kamošmi a radovánky
s frajerkou, som radšej strávil vo Volaroch v hoteli Bobík. Zaplatil som si izbu, nakúpil
zásoby na tri dni a užil som si neskutočné leháro. Bolo to určite lepšie,
ako ten Silvester doma.
Cestou
z Volar do Bratislavy som si v bufete, na autobusovej stanici
v Jihlave, kúpil chutnú osmaženú klobásu, hrubú ako chvost krokodíla,
s chlebíkom hebkým ako zo smotany. Papu jedna báseň. Dobre mi to padlo
v mrazivej zimnej slote a plačkanici niečo teplé do žalúdka. Neviem
ký čert, alebo asi diabol bol v tej klobáse. Možno som ju len
z velkej chuti zjedol. Možno mi výživná tučná pochúťka nesadla ku
kasárenskej strave. Neviem, aká bola príčina, no výsledok bol rovnako jediný.
Brucho mi zvieralo v neustálych návaloch kŕčov a čo i len
najmenšie pomyslenie na akékolvek jedlo, ma privádzalo do mdlôb.
S hlbokým
zúfalstvom, pretkávaným smutnou zúrivosťou, oddane trpiac, som sa pozeral, ako
moja mama chystá všetky tie dobroty, čo odjakživa patrili na náš stôl
k oslavám Silvestra. Vrátane môjho milovaného vaječného koňaku, ktorý
pripravovala z čistého špiritusu pašovaného z Juhoslávie na maďarskej
výletnej lodi, domácich vajíčok a Tatra mlieka. Ani slinky sa mi
nezbiehali, lebo aj tie mi vyvolávali také kŕče, že žalúdok som mal skrútený,
ako žmýchaná kuchynská handra.
Do toho
hromadenie sa potravín a pitiva na velký silvestrovský žúr, ktoré znášali
kamoši z kapely zo zásob svojich rodičov, aby sme poriadne oslávili môj už
skorý návrat do civilu a aby sme my a naši priatelia netrpeli na žúre
nedostatkom. To ma privádzalo do stavu klinickej vývrtky skrúteného
zvráteno-vyvráteno-obráteného žalúdka obmotaného okolo vlastnej osi
a zatočeného do gordického uzla, len som to nemal čím tie bolesti uťať.
Žúrka sa
rozbehla a zábavička sa roztáčala ako na ringišpíri. Hodnú chvílu som to
s nimi ťahal a snažil sa nevnímať vlny bolestí. Nepil som nič
a nič som nejedol, ale aspoň radosti som si chcel užiť. Počkal som si na
odrátanie príchodu posledného vojnového roku a išiel som do perín. Desať,
deväť, osem, sedem, šesť, päť, štyri, tri, dva, jeden. Hurá! Je tu nový rok.
Rok, v ktorom konečne pôjdem do civilu, nechám si znovu narásť dlhé vlasy,
budem si počúvať muziku, akú sa mi len zachce a už - Nikdy! Nikomu!
Nedovolím! - aby na mňa kričal.
Každú
chvílu sa ma niekto prišiel spýtať, ako mi je a či niečo nepotrebujem.
Starostlivosť a záujem mojich kamarátov
ma tešila, ale chcelo sa mi strašne spať. Bol som vyčerpaný neustálymi
preháňačkami a v bruchu som mal stále rošambo.
Už som
zaspával, keď sa znovu otvorili dvere a svetlo z vedlašej izby
preniklo do tmavej spálne. Nevidel som, kto sa obšmieta po izbe, zdalo sa mi
len, že niekto niečo hladá. Dvere sa opäť zatvorili a znovu nastala hlboká
tma. V tom mi niečo vhuplo do postele. To niečo malo mäkký kožuštek pod
bruškom, hbité ručičky a mrštný jazýček. Ani tento darček mojich kamarátov
nezabral. Kŕče prekonali chtíče. Boli silnejšie. Silnejšie ako čokolvek na
svete, ako čokolvek z nekonečne pestrej palety silvestrovskej ponuky,
ktorá sa v ten večer sama núkala.
Po bujarej
noci, len pre mojich kamarátov bujarej, nastal čas pobrať sa späť do kasární na
Šumavu. Rozlúčiť sa na Hlavnú stanicu prišli viacerí a napriek tomu, že už
som bol vo vlaku takmer jediný vojak a perón sa neprehýbal pod ťarchou
davu, ako pri rukovaní, tak aj napriek tomu bolo na peróne akosi pritesno,
prihusto, pridusno. Okrem našej partie okolo kapely, s ktorou prišla aj
cica z predošlej noci, prišli sa rozlúčiť aj kamaráti z partie,
s ktorou som chodieval na čundre, ku ktorým patrila aj Žaba.
Aj keď naše
vzťahy po telefonáte z Bratislavskej posádky do zámočku v Chodovej
Planej ochladli a po dlhom odlúčení sa zmenili na priatelstvo, viditelne
jej nebolo lahostajné, že sa okolo mňa v jej prítomnosti obšmieta iná.
Nechýbalo mnoho a viditelná nelahostajnosť by sa bola mohla zmeniť na
prudko citelnú.
Na peróne
iskry len tak lietali mrazivým vzduchom a napriek tomu chlapci ponechali
osamotené dievčiny, len tak svojmu osudu napospas, a v staničnom bufete
družne spolu zapíjali nový rok, pokial si dve dievčiny pomyselne šklbali jedna
- druhej vlasy a mlátili sa kabelkami hlava - hlava.
Vlak odchádzal
a ja som spoza zavretého okna mával. Ale ktorej?
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára