Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Čatár
„Vyvalín“ bol v podstate chudák. Lakomec a velký podivín. Zo všetkého
bol vyvalený tak, že sa mu vyvalín sypal nielen z vreciek uniformy, ale aj
z uší. Nikdy sa nezapájal do žiadnych prúserov, ani srandičiek. Predpisovo
ustrojený, predpisové správanie, predpisové vystupovanie, predpisové
informovanie nadriadených, čiže bonzovanie, no hotový robocoopeesák.
Nikto z nás ho nemal rád a on tiež
nemal zrejme v láske nikoho z nás. Podla mňa on sa nekamarátil ani sám
so sebou. Jeho obvyklá reakcia
„Cóoo?“
-so spievaným
ó, nikoho nenechávala na pochybách o jeho rodnom meste. So
svojou podivnou chôdzou - predhrbený v predklone s nesympaticky
ovisnutou a uslintanou gambou chodil
a snoril, čo by, kde na koho vyzňúral. Všetci o ňom vedeli, že je bonzák a
na štábe nevedeli iba to, čo nevedel on.
Zrejme preto
celú vojenčinu jazdil na osobnom UAZe a nie na náklaďáku, aby nemusel
často chodiť na štáb bonzovať. To by si každý hneď všimol, lebo štáb bol zo
desať metrov od Kádrovky, hneď naproti. Počas jazdy tak on mohol vyrozprávať
dôstojníkom všetko, čo nasnoril a pritom mal pocit konšpiračného krytia.
Úplne zbytočne, aj tak každý vedel, že bonzuje.
Teraz si
uvedomujem, že vlastne ani neviem, kde spal. Bol vodič a poddôstojník, tak by
mal spávať v našej izbe, ale ja si ho tam nejako neviem vybaviť. Ani
neviem, kde trávil volný čas, lebo s nami ostatnými to nebolo. Napriek
tomuto všetkému sme my jeho na holičkách nenechali nikdy.
Chystal sa
robiť nejakú tú bežnú údržbu na svojom aute a snažil sa s ním vycúvať
na rampu s montážnou jamou. Keďže nemal kamaráta a ani on nikomu
kamarátom nebol, nemal mu kto ukázať, či cúva správnym smerom. Musel si
zakaždým poradiť sám, lebo nebol ochotný ani nikoho o túto službu
požiadať. Cúval teda sám bez pomoci a vyklonený z dverí auta si
kontroloval smer, aby s UAZom neskončil v montážnej jame.
Vždy mu to
trvalo hodný čas, lebo niekolkokrát musel opakovať nájazd na rampu, aby sa
správne trafil. Keď už konečne dostal zadné kolesá nad montážnu jamu a ani
jedno z kolies mu nad ňu nevytŕčalo, nemal ešte vyhrané. Bolo treba aj
predné kolesá dostať do stredu nad jamu a potom ešte zopár metríkov rovno
cúvať. Väčšinou sa mu to aj podarilo, síce s neskutočnou námahou, ale nikoho
k tomu nepotreboval. Viackrát musel vystúpiť z auta, klaknúť si na
koleno a skontrolovať, ako sa jeho záležitosť vyvíja.
Zrejme bol už
spokojný, že jeho auto má správny smer, že smeruje stredom rampy, ponad
montážnu jamu a on je výborný samostatný vodič, preto smelo cúval ďalej.
Hop a hop, auto sa dvakrát zhuplo a on aj s jeho autom padli
jedným kolesom do jamy. Ako sa vraví, že hlúpi majú šťastie, tak zostal
visieť na okraji montážnej jamy na náboji predného kolesa. Bola to sakramentská
náhoda, že nepadol úplne na dno jamy, alebo na bok auta.
Vyvalený čatár
„Vyvalín“ vyvalil sa z auta a vyvalene hladí na vyvalený UAZ
a neverí, čože sa to jemu stalo.
Auto nahnuté ako v americkom filme nad priepasťou, ibaže sa neknísalo. Ako
v zlom scenári jeho osud visel iba na malom válcovitom telese
v strede kolesa.
Nikto
z nás sa mu nesmial a aj keď najradšej by sme ho nechali, nech sa
v tom poriadne vymácha, začali sme riešiť, čo s tým. Nikto z nás
netúžil po mimoriadnej udalosti a následných dôrazných kontrolách
z brigády.
Nakoniec padlo
rozhodnutie. Žiadny žeriav a žiadne hevery, ale pomalou jazdou po náboji sme
nešťastný UAZ zvesili z hrany montážnej jamy a bez najmenšej ujmy na
vozidle, zachránili kožu bonzákovu. Táto udalosť čatára „Vyvalína“ zásadne
zmenila. Úplne sa uzavrel do svojho divného sveta.
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára