Úryvky z knihy Strážili sme republiku
Veselosmutnoveselé príhody dobrezlého vojaka
péesáka, nie sú dejiny pohraničnej stráže, ani jej kronika. Sú to len zahmlené, polozabudnuté spomienky
jedného z nich z čias železnej opony, ktorý ač nerad sloužil, rád
vzpomíná ako to bolo „Vtedy na západe“ hraníc Československa, keď sme my, sotva dvadsaťroční mladíci, na
oltár vlasti položili kus svojich životov.
Nepamätám si
mesiace ani dni, pamätám si len chvíle a príbehy, ich podstatnú časť, lebo
to ostatné je len hmlovina. Mená a hodnosti vôbec nie sú dôležité.
Podstatné sú len príbehy, ktoré po nás zostali. Príbehy, ktorých sme boli
súčasťou a v ktorých sme žili svoje životy v životoch iných.
Dnes po viac
ako tridsiatich rokoch by bolo pochabé tvrdiť, že všetky príhody sa stali tak
ako ich rozprávame. Niektoré sa časom, dlhoročným rozprávaním, pretavili. Niekde
sa trochu pridalo na šťavnatosti, niekde sa trochu nafúklo, niekde sa na niečo
zabudlo, niečo už navždy prebolelo a niektoré príhody časom zapadli prachom a potom,
rozprávané inými, sa opäť vynorili zo zabudnutia. No podstata všetkých príbehov
povinnej dvojročnej vojenskej služby zostala. Úprimnosť vzťahov kamarátstva,
ktoré vznikali medzi mladými mužmi z rôznych kútov Čiech, Moravy
a Slovenska, z rôznych sociálnych vrstiev, s rôznym
vzdelaním, rôznym svetonázorom, rôznym rodným jazykom a
z rôznych národností i etnických skupín.
Celý náš nedobrovolný pobyt za
bránami kasární bol tak isto tragikomický, ako toto rozprávanie, ale
z tragédie ktorá nás postihla sme svojou mladíckou chuťou do života
urobili jednu velkú komédiu. Je však smutné, že niektorí z nás to neprežili.
Donútili nás
žiť spolu v uzavretých komunitách, vytrhnutých od rodín, ďaleko od
svojich priatelov, kde sa každý musel po svojom vyrovnať so svojím osudom.
Na mnohých sa to obdobie podpísalo na ich zdraví a mnohých to poznamenalo
na celý život. Ukrátili nás o jedny z najkrajších rokov našich
životov ale na oplátku za túto, pre niektorých značnú, stratu sme dostali
rýchlo kurz dospievania, zodpovednosti, samostatnosti, súdržnosti, oddanosti,
aké dnes už mladí muži nepoznajú..
NO MY SME TO
ZAŽILI.
„V čiernej tme tunela počiatočnej
beznádeje sme ponajprv opatrne rozžali to pomyselné svetielko na jeho konci
ktoré, chtiac zmeniť sa na večnú žiaru červenej hviezdy, sme neustálym sršaním
nekonečnej energie mladosti, mnohokrát opäť tápajúc v tme, rozdúchali
plameň nádeje na šťastný koniec ktorý nás, čím ďalej tým bližšie, dychtivo
lákal svojím jasom do svetlých dní neznámej budúcnosti, ktorá nás na jeho konci
nedočkavo čakala!“
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára