Krvavé Šenky

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Poslednú dovolenku na vojne, čiže tú druhú, som si užil s bratrancami a kamarátom bubeníkom z kapely v rodnej dedine môjho otca.  Už ako mladé ucho, ešte ako školopovinný, som už so staršími bratrancami chodil žbrýlať, ako vravievala moja tetka po zábavách. Na jednej takej sme dokonca s našou kapelou aj zahrali tie naše bigbítové nezmysly.

Dedinská zábava bola vždy velká udalosť a s partiou bratrancov a kamarátov sme vymetali zábavy v perimetri niekolkých dedín. Obaja rodičia pochádzali z mnohodetných rodín a spolu som mal dohromady päťdesiatdeväť bratrancov a sesterníc. Preto naša suita na zábavách obsahovala vždy niekolko bratrancov a niekolko junákov z dediny.

Viacerí z nich boli slušní kulturisti a jeden z bratrancov bol dokonca juniorský majster vo vzpieraní. Čiže moja bezpečnosť bola perfektne zaistená a vždy som bol pod kontrolou niekolkých bdelých očí. Kto pozná pravidlá dedinského života, ten vie, ako je nebezpečné neznámym cudzincom vkročiť do sály plnej potužených a rozgurážených domorodcov.

Policajti sa do zabávajúcich sa dedinčanov nikdy moc nestarali a keby aj, všetci sa navzájom poznali a prípadné potýčky so zákonom sa dali vyriešiť bez zbytočných oficialít. Preto na zábavu som nemusel ísť v uniforme, ako nejaký zelený pako, ale obliekol som si vyšúchané rifle, riflovú budu a tričko s imperialistickým nápisom, aby som si užil chvíle slobody.

Inde by som si takú opovážlivosť nedovolil, lebo v prípade policajnej kontroly by som nemohol predložiť občiansky preukaz, ktorý som musel pri nástupe na vojnu odovzdať. Čakala by ma ihneď cela na polícii a následné odovzdanie vojenským orgánom, ktoré by so mnou zatočili že až. Nosenie civilných šiat počas vojenskej služby bolo nemyslitelné a prísne trestané.

            Vybrali sme sa teda na zábavu a tajne som dúfal, že tam niekde aspoň kútikom oka zazriem svoju velkú lásku z predvojnových čias. Užíval som si veselia  a zabávali sme sa až pokial sa nestrhla obligátna dedinská bitka. Keby na zábave nebola riadna kuca-paca, tá by sa musela opakovať v reprízach, až pokial by bitka nenastala. Prvýkrát som v ten večer uvidel divadielko, o ktorom som dovtedy iba počul.

Jeden z mojich bratrancov vyučený za železo-betonára, chlapisko ako hora vysoký tak, že keď vchádzal do dverí musel sa zohnúť, aby si neudrel hlavu. Hotový Jánošíkov brat! Vždy po skončení bitky zastavil celú zábavu a do stredu sály nechal postaviť stoličku, na ktorú posadil vinníka, ktorý celý konflikt začal. Rozohnal sa a podla  fyziognomickej konštelácie previnilca ho buď dlaňou, alebo päsťou udrel rovno do tváre. Fešiho, ktorý vzápätí po petelici odpadol na rukách, vyniesli von a zábava mohla pokračovať.

Tento môj bratranec bol iné velké číslo. Už ako mladý chalaň sa s nikým moc nepáral. Všetci dedinskí výtržníci ho radšej útekovým oblúkom z ďaleka do nedohladna obchádzali, lebo inak ich čakalo mučenie a nakladačka. Aj svoju neposlušnú manželku raz zakrútil do koberca, ktorý následne podpálil. Že vraj, aby dostala rozum! No čo už s ním, s junákom?

Svoju divokosť v krvi a velké silné ruky mal zrejme po našom pradedovi, ktorý sa chodil do neďalekej dediny s príznačným názvom Krvavé Šenky na jarmoky bijávať. Tu po krčmách zbieral klobúky svojich rivalov, zmlátených hrubou dubovou palicou, ktorú si neustále točil medzi prstami, ako bubeník paličku. Ruky mal totiž dvojnásobne väčšie ako normálny človek.

Spodným hákom udrel roztočenou palicou protivníka zospodu do sánky, ktorý padnúc na chrbát, že vraj vždy okamžite odpadol do bezvedomia. Po nazbieraní dvoch vriec klobúkov, pobral sa domov a daroval ich svojej láske, ako dôkaz chlapskosti. Keď ho potom prišli zobrať Kočíromároši - uhorskí policajti s čiernymi klobúkmi plnými čierneho kohútieho peria, aby si na chvilku odpočinul v blízkej  väznici mesta Leopoldov, roztrhol si zakaždým košelu a kričal.

„Strílaj!

Krista tvojho,

ale sa traf, lebo ked nyje,

trafím ja teba!“

-a päsťou hrozil policajtom, ktorí sa namierenými puškami na nášho obrovitánskeho pradeda bránili pred vlastným strachom.

Zábava pokračovala až do rána bieleho a s miestnymi dievčatami sme sa do chuti vytancovali. So žiadnou som však nechcel nič mať, lebo stále som sa ohliadal po mojej velkej láske, či ju niekde nazahliadnem, ale nestalo sa a tak sme sa spievajúci vykračujúc námorníckym krokom pobrali do perín.

V nedelu ráno nás tetka vyhnala do kostola, bez ohladu na to, o ktorej hodine sme sa zo zábavy vrátili. Omšu už som ale absolvoval v uniforme, lebo som sa chcel v kostolnom parku v péesáckej uniforme vyfotiť pri najväčšom slovenskom dvojkríži, aký kedy dovtedy stál. K môjmu údivu ho komunisti nikdy nezbúrali a nechali ho tam stáť, aj keď pripomínal obdobie vojnového Slovenského štátu. Ale zrejme to bolo tým, že stál na cirkevnom pozemku a preto naň nemali dosah.

Fotenie v parku pri kostole bolo aj hlavným zámerom mojej vojenskej dovolenky strávenej v rodnej dedine môjho otca. Betónový dvojkríž postavený na troch kopcoch tu stál ako pamätník na miesto, odkial Jozef Tiso, prvý slovenský prezident, prvýkrát predniesol požiadavku na vznik samostatného štátu Slovákov a fotografia péesáka stojaceho na takomto pomníku, to sa mi zdalo ako slušný úlovok hejslováka.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com