Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Prvé moje hranie, na ktoré sa
chystal politruk pozrieť, ako mi to ide a či nerobím hanbu, sa konalo na
námestí mestečka. Pretože ma nenašiel v zostave kapely, zaujímal sa, kde
som. Odpoveďou mu bolo, že slúžim v kuchyni. Tam ma aj našiel,
špinavého, ubrýzganého a páchnuceho od odpadkov. Kým som všetku tú gebrinu
zo seba striasol, stihol sa očistiť, prezliecť do vychádzkovej uniformy a
dobehnúť na námestie, bolo už po paráde. Nevadilo, aspoň som sa zoznámil s
jeho milou manželkou a dvoma dcérkami. Zároveň to bolo moje vykúpenie
z poroby - moja posledná služba v kuchyni.
Druhé
hranie, to bola však už iná story. V spoločenskej sále pivovaru sa konala
svadba. Stoly sa prehýbali pod ťarchou dobrôt od výmyslu sveta. Všetkých
druhov, farieb, vôní a chutí. Alkoholom nikto nešetril a pivo tieklo
potokom, skoro ako v rozprávke o princezne so zlatou hviezdou na
čele. Taneček za tanečkom, pričom rozzabávané, spotené a smädné telá
dopĺňali tekutinu za tekutinou a voda to nebola. Nálada hustla a
s pribúdajúcim časom už nebolo celkom jasné, že kto je kto. Kto je
svadobčan a kto personál, či muzikant.
Ešte kým nás
dostihla polnoc boli všetci v náladičke jak vínečko, ako by povedal niekto
od nás, ale tam sa skôr hodilo povedať, jako pivečko. Odbila polnoc a tak
nadišiel čas, aby sa nevesta prezliekla do civilu. Na túto chvílu čakal náš
bubeník, ktorý si robil na ňu zálusk a slinky sa mu zbiehali tým viac, čím
bol smädnejší.
Neviem
či je v Bratislave nejako špeciálne podnebie, ale z piatich
Bratislavčanov, ktorých som na vojne stretol, boli traja premianti prúserárov a
jedným z nich bol bubeník v tejto kapele. V civile hrával
v orchestri Slovenskej televízie a tak už bol slušne zbehlý v muzike
i v živote. Inak aj jeho brat bol tiež dobrý čávo. Kšeftár jak hovado.
V jednom kuse bol pod parou, alebo v inej nirváne. Od neho som kúpil,
ešte pred vojnou, svoju prvú reprobedňu ku gitare. Mám silné podozrenie, že
obaja boli bílí romáci.
Už
si nikto nijako moc nevšímal, keď z kapely chýbal jeden muzikant, veď sa
chodilo čím ďalej - tým častejšie močiť a sem tam niektorého z nás
zobrala do tanca povykrúcať miestna kráska. Bubeník, celý napichaný na nevestu,
tváriac sa, že ide na záchod, vystriehol si moment, keď nevesta sa nenápadne
vytratila za účelom preodenia. To sme my vtedy ale ešte ani len netušili, že
kocúr má chuť na cicu. Všetci sme boli v tom, že má plný močúr - moja
skratka pre močový mechúr a ide si ulaviť.
Keď
chýba v kapele iný hráč ako bubeník, tak je to v podstate
nepostrehnutelná záležitosť. Klávesák, basgitarista, saxafonista, jeden či
druhý gitarista, všetko jedno, to sa stratí. Ale že chýba bubeník, si všimol
každý, lebo alkoholom podlomené kolená lepšie skáču do rytmu, ak im ho niekto
do spitej hlavy kopákom udiera – velkým bubnom.
Už dlhší čas
sme to ťahali bez bubeníka a ku koncu sme ho nehladali iba my, muzikanti.
Už sa po ňom zháňali i svadobčania a spolu s ním aj po neveste. Našli ho
skôr ako my a bolo to na jeho oku aj dostatočne vidieť. Nevestu sme už viac
nevideli a hranie to bolo posledné. Definitívne! Bubeník nám potom tvrdil,
že už sa mu to raz v civile podarilo a toto, že bol jeho druhý
venček, ktorý skalpoval.
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára