Politruk

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Do kasární v zámočku nastúpil do služby nový politruk, dôstojník pre politickú výchovu. Vysoký, chudý, blonďák, slovenskej národnosti, na vojaka príliš slušný, trošku chaotický, s vystrašeným výrazom v tvári, ktorý mal dve malé dcérky. Hodnosťou bol niečo okolo poručíka a vekom niečo okolo tridsať rokov. Určite veril v to, čo robí a snažil sa to robiť čo najlepšie. Určite s čistým srdcom veril v správnosť veci komunizmu a budovania socialistickej vlasti.

Jeho presvedčenie a viera nebolo nič výnimočné. V tých časoch mnohí mladí, aj starí verili, že cesta komunistov je správna. Dokonca aj takí, ktorí zažili Šesťdesiatyôsmy - kedy nás napadla a obsadila Červená armáda spolu s armádami ostatných socialistických krajín bloku Varšavskej zmluvy, aby nás,  Československo, navrátili na cestu so správnym smerom ku Komunizmu.

Aj môj otec bol až do konca života, čo bolo viac ako desať rokov po Nežnej revolúcii, presvedčený, že za socializmu mu bolo najlepšie v živote a ani ja som vtedy tiež nič nemal proti socializmu. S komunistami som nemal žiadne skúsenosti a ani si nepamätám, že by som nejakého poznal. Jediné protikomunistické informácie som dostával od svojich kamarátov, vysokoškolákov na čundroch, ale tie boli skôr vo forme srandičiek, vtipov a pesničiek Karla Kryla.

 Všetko to podstatné o socializme sme sa dozvedeli po vojenčine, až keď sme začali žiť na svoj účet, keď sme si začali budovať vlastné rodiny. Velmi rýchlo sme zistili, ako to s našou socialistickou vlasťou naozaj je, ako to v živote chodí a zač je teho lokeť. No a ako to bolo s komunistami, sme sa mnohí dozvedeli až po revolúcii. Dokonca ani ten ostnatý plot na Devíne, kde Dunaj robil hranicu medzi nami a Rakúskom sa mi nezdal nijako nenormálny, lebo som si myslel, že všetky hranice všetkých štátov sú takto ohraničené.

Nebol internet, rádiá, a televízory mali iba východnú normu, čo znamenalo že sa na takom prijímači nedali naladiť západné rozhlasové ani televízne stanice. Noviny a časopisy boli iba „naše“ a jediná predajňa, so zahraničnou tlačou v Bratislave, bola monitorovaná políciou a tak tam radšej nikto nechodil, aby nepadol v podozrenie a nemal tak celoživotné problémy.

            Informácie boli silno stráženým štátnym majetkom, z ktorého nám zverejnili iba to, čo sa hodilo k budovaniu socializmu. Jediné reálne podnety, že nie je všetko v poriadku tak, ako nás to učia v škole, prinášala iba odborná prax na učňovke.

Museli sme si napríklad, za svoje peniaze, pozháňať plátky do pílky, aby sme mohli urobiť školské práce. Učňovské stredisko plátky nemalo, neboli ani v celej fabrike, lebo neboli nikde v republike. Nikde sa nedali ani kúpiť ani zohnať. Napriek tomu, každému, ktorý prácu neodovzdal, hrozilo prepadnutie, alebo vylúčenie zo školy.

 Keď dnes niekto z protikomunistických mudrlantov hovorí, že kto chcel, si informácie našiel, má síce kus pravdy, ale ... Ak nemám žiadne vedomosti o tom, že Marťania protiprávne napadli Venušanov, tak nemám ani žiadne dôvody o tom čokolvek zisťovať. To by som musel aspoň vedieť, že existujú Marťania a Venušania. Ani to nám však komunisti nepovedali.

            Preto som toho nového politruka vnímal skôr ako človeka a nie ako komunistu, nepriatela. Vtedy boli naším jediným nepriatelom, okrem samotnej vojny, konkrétni ludia. Velitelia a mazáci, ktorí nám okrem výcviku dávali aj poriadny záhul a nakladali nám ako muliciam.

Lebo jedna vec je vojenský dril, ktorý bol v poriadku, keď už teda z nás mali byť vojaci, ale akákolvek buzerácia a svojvôla, nad rámec výcviku a dokonca v osobnom volne, či už od dôstojníkov, alebo poddôstojníkov do modernej armády nepatrí.

Napriek tomu, že nový politruk mal svoje dve malé deti, venoval mnoho zo svojho volného času nám, vojakom. Samozrejme, že aj on do nás vštepoval triednu nenávisť voči imperializmu a všemožne zvyšoval našu odhodlanosť strážiť hranice socializmu, použiť zbraň a položiť pri tom hoc aj život, tak ako aj ostatní dôstojníci.

No na druhej strane to bol jediný z dôstojníkov, ktorý sa o nás skutočne zaujímal. Bol jediný, ktorému sme bez obáv z represií mohli povedať, čo nás trápi a čo sa nám nepáči. Občas sa mu aj podarilo niečo vyriešiť a zlepšiť náš vojenský život, ktorý zbytočne znepríjemňovali chudáci, ako dozorný kuchyne, alebo samozvaný víkendový vládca zámočku, ktorý nás okrem iných vylepšení vojenského života nútil, aby sme vo svojom volnom čase, ako šialení okolo neho behali v pokluse.

            Časom nový politruk zistil, že hrám na gitare a snažil sa ma zapojiť do kultúrneho života kasární tým, že by som hrával s miestnou kapelou, hoci moje zručnosti v tejto oblasti neboli nijako excelentné a spieval som LTT - Len Tak Tak. To sa zjavne nepáčilo môjmu velitelovi družstva, čatárovi s poďubanou tvárou od neštovíc, ktorý v tej kapele hrával na saxafón. Nepáčilo sa mu to z viacerých dôvodov.

Po prvé, v kapele hrávali len mazáci a ja som bol iba bažant. S kapelou sa chodilo hrávať do miestneho pivovaru, s ktorým kasárne susedili. Za hranie dostali muzikanti najesť a vypiť, čo vládali a v pivovare sa predsa pivo pilo. K zahryznutiu vždy zabili prasa a urobili vynikajúci prejt či iné pochúťky a bažantovi predsa neprislúcha požívať také slasti.

Po druhé kapela nacvičovala v nedelu. To by ma nemohli neustále posielať do služieb v kuchyni a nedele by som tým pádom trávil v teple a suchu, bez šikanovania.

            Po tretie, pán saxsafonista vedel hrať iba podla nôt, čo ja som vedel len čiastočne, lebo moje štúdium na ludovom konzervatóriu som prerušil s ukončením vysokoškolského štúdia a nástupom na vojnu. Ostatní v kapele tiež hrávali radšej podla ucha ako z nôt. Stačilo im niekolkokrát vypočuť si nahrávku z gramoplatne a už išli, hrali ako vínečko. Len pán saxafonista to potreboval naguličkovať do nôt.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com