Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Dnes sa ani
nedivím komunistom, že nechceli púšťať svojich občanov do zahraničia, a že
na hraniciach boli ostnaté ploty, aby sa húfne neutekalo, lebo ak by som sa
pred vojnou raz dostal do susedného Rakúska, určite by ma naspäť, do
socialistickej vlasti, neboli dostali ani buldozérom. Doma sme síce so zrnitým
obrazom chytali rakúsku televíziu, veď Bratislava bola bývalé „predmestie“
Viedne, ale vtedy neboli farebné televízory a tak som si ten rozdiel medzi
čierno-bielo-šedou Bratislavou a farebnou Viedňou neuvedomoval.
Rozdiel sme
však už ako malí šráci videli v autách, ktoré občas z Rakúska
k nám do Bratislavy zavítali a to ich nebolo ani zďaleka tak vela,
ako ich bolo možné vidieť v Prahe. Farebné káry s kasňami všemožných tvarov a
s úžasným lakom. Ich farby oproti u nás jazdiacim autám, ktorých
farby pripomínali skôr vojenské autá, akoby predpripravené na vojnu, boli jasne žiarivé a k tomu tie
úžasné tvary.
Ford Eskort
bol sen každého malého pretekára a keď som prvýkrát uvidel Ford Capri,
padli mi sánky až pod kolená. Protipól k tomu tvorili tragikomické
enderácke papundeklové Trabanty, smiešne polské „Maluchy“ - Fiat
šesťstopäťdesiat, naše obstojné Škody „Kilečko“ a super luxusné ruské
Lada-Žiguli, ktoré sa dali buď kúpiť za valuty v Tuzexe, alebo si ich
občania socializmu mohli kúpiť, po zhruba ročnom čakaní na ministerský poukaz.
Škodovky sme
vtedy volali Embéčky, lebo za označením typu mali ešte písmená MB – Mladá
Boleslav. Pamätám si, ešte ako dnes, keď našu hrdonárodnosť zachraňovala
Embéčka - Škoda Stodesať „R,“ ktorá vyhrávala svetové súťaže v rally.
Trabanty
z bakelitu boli na smiech aj nám deťom socializmu, ale keď sme
vídavali celé jednofarebné karavany „Maluchov,“ plaziacich sa s otvoreným
deklom na motore, aby sa ten v horúčave neupiekol, v ktorých sedeli
nasáčkované celé polské rodiny smerujúce do Bulharska k moru, nebolo nám
ani do smiechu.
Komunisti
dobre vedeli, prečo nás mladých nechcú púšťať na západ, lebo by tu u nás,
v socialistickej vlasti, o chvílu nezostal ani jeden mladý človek.
Nenávisť komunistov voči západu mala aj tragikomickejšie odtiene.
Z Bratislavy do Viedne kedysi jazdila „Električka“, malá elektrická
vlaková súprava, ktorá prechádzajúc jediným mostom Bratislavy, odchádzala od
Národného divadla až do centra Viedne.
Aby už nikdy -
nikoho nenapadlo túto trasu obnoviť, po ktorej ešte za dlhé roky socializmu
zostali na pamiatku do asfaltu pri Starom moste zaliate širokorozchodné
kolajnice, tak preto v Bratislave urobili komunisti električkové trate
úzkorozchodné.
V každom
meste je rozchod kolajníc električiek širokorozchodne bezpečný, len u nás
ho zmenili na úzkorozchodný a dodnes sa stáva, že električka občas
z trate vyskočí. Úzky rozchod tratí
zvolili preto, aby sa nedal napojiť na ten Viedenský a aby péesáci nemali prácu
so zadržiavaním unesených električiek pri pokusoch o útek zo
socialistického blahobytu. Preto sa aj dlhé roky u nás rozprával vtip.
Zadychčaný terorista vbehne do električky, priloží k vodičovej
hlave zbraň a zakričí: „Na Viedeň!“
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára