Úryvky z knihy Strážili sme republiku
Ako by mi
nestačila nočná Jazda smrti jedna, pri ktorej som mal vytreštený pohlad, ktorým
som sa zo všetkých síl snažil prehliadnuť cez zamrznuté predné sklo, čakalo ma
ďalšie dobrodružstvo.
Onedlho
na to, som sa zúčastnil na Jazde smrti dva, krížom cez celé Čechy. Neviem či
tie nové, novučičké UAZy boli pridelené len našej brigáde, alebo celej
Pohraničnej stráži, ale bolo ich hodne. Kolóna, ktorá začínala nedohladne
vpredu, končila nedohladne vzadu, bola dlhá ako anakonda a vlnila sa vždy
niekolkými zákrutami za sebou, tak, že nikdy ju nebolo vidieť celú.
Vyrážali sme
z mesta v juhozápadných Čechách, do mesta Český Dub, ktoré sa
nachádza na severe Čiech, kde boli vojenské opravovne. Vôbec som nechápal,
prečo idú úplne nové autá, práve dovezené zo Sovietskeho zväzu, hneď do
opravovne. Dnes to už chápem, ale vtedy bol Sovietsky zväz náš vzor. Krajina,
kde zajtra znamená už včera. Krajina, s ktorou sme to mali ťahať na večné
časy. Krajina, ktorá vyhrala Druhú svetovú vojnu nad tými zlými Nemcami,
s ktorými my teraz strážime hranicu, aby nás nenapadli, ako to chceli
urobiť v Tridsiatomôsmom. Prečo teda hneď z vlaku do opravovní?
Nedošlo mi to
ani vtedy, keď nás na cestu zaúkolovali s tým, že ak začne auto horieť,
máme to nechať tak a nesnažiť sa ho uhasiť, veď ani nebolo čím. Že ak sa
auto pokazí, máme vyčkať na pomoc, ktorá určite príde a nemáme panikáriť,
ani keby dlho nikto nechodil.
Aby sme
nenarúšali civilný život, celý transport sa mal uskutočniť v noci. Všetko,
čo som si pamätal bolo, že sa mám držať červených svetiel predo mnou, že
sa ich mám držať zubami-nechtami a za žiadnu cenu ich nesmiem stratiť
z dohladu. Ďakujem pekne! Neprosím si. Vyvalený ako dvere od stodoly, so
srdcom v hrdle, som sa pohol za červenými svetlami idúcimi predo mnou.
V aute len sám so sebou, žiadne rádio a do spevu mi akosi nebolo.
Neviem ako, akou náhodou, akým pričinením, zhora či zdola, ale dorazili sme.
Cestou sa
pokazilo iba jedno jediné auto, niekde vzadu. Niekto mal tolko fichmesu, že
takých vyplašených bažantov ako ja, dal do prednej časti kolóny a starých
mazákov nechal ísť vzadu. Staré kusy UAZ opravili a dorazili za kolónou do
ciela. Pokazil sa im diferenciál a tak skúsení ostrielanci vybrali polosi
zadnej nápravy a jazdu dokončili len na prednom náhone.
Dnes už viem,
že so Sovietskym zväzom to nebolo na večné časy, že oni už včera zjedli
to, čo mali zjesť až zajtra a kvalitu ich práce najlepšie zhodnotil
velitel kolóny, keď nás úkoloval, čo s horiacim autom robiť, ale vtedy mi
to ešte nedochádzalo. Sovietsky zväz som na vlastné oči uvidel až niekedy
v osemdesiatom piatom, na prvom turné s kapelou a bola to riadna
šleha, ako keby som na retiazkovom kolotoči nabúral do steny. Šok z prvého
stretnutia s krajinou sovietskych komunistov bol zdrvujúci, aj keď ma
mnohí muzikanti, ktorí krajinu zázrakov navštívili skôr ako ja, varovali.
Vystúpili sme
na vlakovej stanici mesta meno, ktorého si už nepamätám. Keď som vyšiel pred
staničnú budovu, pustil som všetko, čo som v rukách mal na zem a zakryl
som si oči. A aj keď neveriaci pes, zhíkol som.
„Bože môj!“
-a opatrne,
aby som znovu nedostal šok, začal som ruky na očiach roztvárať a predo
mnou sa začal odkrývať obraz apokalypsy. Všetko okolo mňa vyzeralo, ako keby tu
práve skončila vojna, ale dúfal som, že to iba nakrúcajú jeden z ruských
vojnových filmov.
Nenakrúcali.
Bola to hrozivá skutočnosť, o to hrozivejšia, že sme sa pred necelým rokom
vrátili z turné po Laose a Vietname, ktorý bol po vojne
s Američanmi už ako-tak zotavený. Preto sme vedeli, ako krajina po vojne
vyzerá.
Ruské bábušky
sa s nošami na chrbátoch, vo filcových čižmách, v snehovej plačkanici
zimnej sloty, ponáhlali jedna cez druhú k autobusom. Autobusy, tak ako vo
Vietname, mali mnohé okná zakryté privarenými plechmi a na niektorých boli
iba mreže z roxoru. Rozdiel bol iba v tom, že na strechách namiesto
ludí, ako boli vo Vietname, mali obrovské kopy batožiny.
Cesta okolo
stanice bola samá diera, do ktorých bábušky zapadávali, keď sa snažili
prekročiť haldy rozjazdeného snehu. To bol obraz komunistickej velmoci, ktorý
mi dodnes zostal vrytý v pamäti. Obraz nadvlády proletariátu. Obraz
vedúcej sily robotníckej triedy. Obraz
reálneho socializmu, hodný zvečnenia na plátne umeleckého smeru s rovnakým
názvom.
Žiadnu fabriku
neriadia upratovačky a vrátnici, ani žiadnu univerzitu nevedú údržbári a
zriadenci, tak ako na toto prišli komunisti, že krajinu bude najlepšie riadiť
proletariát.? Toto mi nikdy akosi nešlo do palice.
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára