Žaba

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

„Farkáaš ... telefóon!“

„Telefon? Ja?“ -pomyslel som si, že to zase bude nejaký prúser. V hlave som si premietal všetky, na ktorých som sa za posledné obdobie podielal a odhadoval som, ktorý z nich môže byť tak velký, aby ma niekto volal priamo až k dozornému roty. Nikto, nikdy, nikoho nevolal k telefónu na stolíku dozorného roty a teraz, zrazu z ničoho nič, mňa a ešte menom.

„Ma poser, to zas bude kucapaca“ -hlavou sa mi preháňali všetky možné varianty trestov, ktorými sa ma snažili primäť k poslušnosti a zraziť hrebienok z hlavy a už som z nich vyberal tie najhoršie. Dobre vystrašený som pristúpil k dozornému roty a zobral som si sluchátko telefónu. Opatrne, ako keby to bola žeravá žehlička, som si ho priložil k uchu a s obavou som sa predstavil.

„Vojak Farkaš.“

„Ahoj Tibor.“

„Prepáčte, ale nerozumel som.“

„Ahoj Tibor, vieš kto volá?“

„Prepáčte, zle počujem a neviem, neviem kto volá.“

„To som ja, ty ma nespoznávaš.“

„Kto ja, zle je rozumieť.“

„Ja som, Sonia, už vieš?“

„Sonia?“

„Aká Sonia?“

„No Sonia, ty ich máš viac?“

-už som pochopil a stvrdol ako štolverka. V ten moment som si spomenul na všetky hodiny politického školenia, na všetkých agentov, špiónov a nepriatelov vlasti a už som sa videl vo väznici na Borech v Plzni, kde komunisti zatvárali všetkých neúspešných zdrhačov za hranice a všetkých ich neúspešných lapačov z hranice a k tomu aj ich dobre zle nevydarených  kolegov. Ten vláčne medový hlas, ktorý mi po dlhom čase opäť hladil ucho, bola moja frajerka.

„Nabúra sa tu do supertajného telefónneho vedenia ministerstva vnútra a pokojne si zavolá na rotu pohraničnej stráže v poddôstojníckej škole“ -premýšlal som nad tým, čo sa to tu vlastne deje.

„Som úplne v prdeli,“ -pomyslel som si.

„Čo blbneš?

Ako si sa sem dovolala?

Vieš, čo všetko si tým spôsobila?“

-zajakával som sa do telefónu a snažil som sa hovoriť tak potichu, že ani ja som sám seba nepočul čo to vlastne hovorím.

„Ja blbnem?

To ty si nejaký divný.

Volám z posádkového velitelstva v Bratislave.“

„Čo? Jak si sa tam dostala?“

„No vieš, ako si minule spomínal, že ťa tam mučia a máš toho všetkého už plné zuby.

 Bála som sa, že si niečo urobíš, ako kamoškin frajer, čo sa u výsadkárov obesil.

Tak som donútila tatka, aby sa pohol a vybavil ti prevelenie sem, do Bratislavy.“

Sonia - Žabou volaná, bola dievčina z jednej z partií, s ktorými som pred vojnou trávil volný čas a už dlhšiu dobu sme spolu chodili. Žabou ju volali preto, lebo nosila na krku zlatú retiazku a zlatý prívesok žaby. Lenže žaba na tom prívesku bola vysoká tak zo pätnásť centimetrov a tomu zodpovedala aj hrúbka reťaze.

            Blondýnečka s velkými, modrými očami, modrej krvi, vybraného správania, spisovnej reči, no prosto exkluzívny predstavitel, mne neznámeho, šlachtického rodu, z ktorého pochádzala celá família. Jej otec vlastnil na socialistickú dobu neskutočné fáro, novučičký americký Ford Taurus, a bol papalášom, mne bližšie nešpecifikovaného druhu.

Bývali síce v obyčajnom byte, ale hneď po vstupe do jeho útrob bolo jasné, že sa človek nachádza v inom svete. Ťažký vyrezávaný nábytok v neobarokovom štýle, krištál, porcelán, strieborný servis a všade na zemi perzské koberce. Aj lacné víno z litrových fliaš prelievali do špeciálnych, umelecky okovaných karáf a pili ho z ručne brúsených pohárov.

Prosto svet, do ktorého som ja rocker nepatril, ani nezapadol a ani som sa v ňom necítil vo svojej koži. Jej rodina velmi ťažko niesla výber nového miláčika ich jedinej dcéry. Nikdy ma neprijali za svojho, trpko znášali vzťah svojej milovanej dcéry, ale nikdy mi to nedali otvorene najavo. Iba raz. Prvýkrát, keď ma zbadali. Rodičia, aj stará mama sedeli na protest v kuchyni, zatial, čo ma Sonia v izbe obsluhovala. Zmyslela si, že ich prekvapí a predstaví ma celej svojej famílii, len tak, bez varovania.

Vyumýval som sa, aj som si nechty vyčistil, vlásky umyl i učesal a obliekol som sa najslušnejšie ako som mohol. Ešte aj topánky som si naboxoval. Zazvonil som pri dverách a Žaba, ktorá ma už čakala ma navigovala k vešiaku. Začal som si dávať dolu plášť, keď tu odzadu pristúpil ku mne jej otec a začal mi s plášťom pomáhať.

„Ahoj Simonka.

Vitaj u nás.

Dlho sme ťa nevideli.

Akože sa mávaš?“

Jej otca silno zmiatli moje na chrbát splývajúce tmavé vlasy a pomýlil si ma so Simonou, ktorá sa so Soniou kamarátila už od škôlky. Prekvapene som sa otočil, lebo ja som bol v presvedčení, že táto návšteva je vopred dohodnutá, všetko je prediskutované a žiadne prekvapenia nehrozia.

V tom jej otec celý scepenel a zmeravené stáli pri kuchynských dverách aj jej babka s mamou. Moja zarastená tvár im jasne dala najavo, že nie som žiadna Simonka, ale akýsi vlasatý chlpáč. Soniu si zavolali na šuškaný rozhovor do kuchyne a ja som zostal stáť ako tvrdé „Y“ na chodbe sám.

Keby tí vedeli, že raz, keď neboli doma sme si celý víkend užívali v ich ťažkej vyrezávanej posteli z orechového dreva v obrovských príjemne jemných perinách. Hrali sme hru, kto skôr bude mať toho dosť, alebo kto skôr nebude vládať a tak sme do toho bušili celý víkend. Prášili a spali a spali a prášili, až nás to na konci oboch riadne bolelo, ale nikto nechcel kapitulovať a tak sme trpeli ako vojnové kone - degeši.

„Tak to je šleha!“ -pomyslel som si s telefónom v ruke stojac u stolčeku dozorného roty. „Až nato, že to tu určite niekto odpočúva.“ -zvažoval som, čo všetko spôsobia informácie o mojom mučení. Žaba si mohla zvoliť diskrétnejší kanál na komunikáciu o takýchto záležitostiach. Netušil som, kto všetko nás počúva a už vôbec nie, kto všetko sa o tomto telefonáte dozvie, tak som začal zahmlievať.

„Neblázni, to som nemyslel vážne.

Tu je všetko v porádku.

Už som si tu zvykol a nemám potrebu to nijako meniť.“

„Kúrvanoha! Nemohla to so mnou prebrať iným spôsobom? Ako rád by som sa šupol do Bratislavy...“ -hlavou sa mi prebleskovali myšlienky ako šialené. Nevedel som, ako z toho von. Ako jej naznačiť, že všetko, čo som jej hovoril je skutočne tak, len sa nedá tu a teraz o tom hovoriť.

„To je škoda, lebo teraz je tu pri mne človek, čo to môže v okamihu vybaviť.

Zajtra odchádza na dlhý čas do zahraničia a tak, ak to nebude dnes, už to nepôjde.“

„No to je fasa!“ -hlava mi pracuje na všetky obrátky, ktoré mi po vojenskom gumovaní ešte zostali. Takáto šanca a ja teraz neviem, čo s tým. Poviem jej, že áno a náhodou to nevyjde, zažijem tu také peklo, že až! Alebo ma prevelia k armáde. K nejakým posraným delostrelcom, alebo ešte lepšie k tankistom.

Na druhej strane tu nebolo až tak zle. Na rozdiel od mojich spolužiakov zo strednej školy, od ktorých som dostával tak úžasné rady a ktorí u armaďákov zažívali skutočné peklo, tu u péesákov to bolo ako v pionierskom tábore. Dnes by človek povedal, ako v skaute. V celku dobrá strava, žiadne presuny v atombordeloch a maskách, žiadne stanovanie na snehu v mrazoch a žiadne polné kuchyne s jedlom, ktoré by dobrovolne nejedol ani pes.

My sme jedli ako ludia, z tanierov a nie z ešusov. Nás bolo v kasárňach zopár stoviek a nie niekolko tisícok. Keď to tak vojak – bývalý človek, zobral kolom dokola, tak porovnanie vojenskej služby u armády a u péesákov vychádzalo jednoznačne v prospech Pohraničnej stráže. Toto všetko mi prebleslo hlavou a tak prišlo velmi ťažké rozhodnutie.

Zostanem tu!

Vtedy som ani len netušil o nejakom VUSe - Vojenskom Umeleckom Súbore, v ktorom slúžili rôzni umelci, od hercov až po spevákov, s ktorými som po vojne tridsať rokov brázdil vody šoubiznisu. Netušil som, že v Bratislave má VUS svoje kasárne, kde som mohol svoju vojnu doklepať, v takmer civilnom režime.

„Fakt Sonia, ďakujem za ochotu,

 ale mne je tu dobre a rád zostanem tu.“

V telefóne to cvaklo a bolo. Spojenie prerušené, rozhodnutie nemenné. Hotovo, koniec, zostávam.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com