Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Najväčším
odvazom bolo, keď sme mohli lietať s autami celé dni ako šarkani.
U péesákov vodiči jazdili sami, bez velitela vozu a pri sebe sme
mávali vojenské aj vychádzkové knižky. Preto, keď sme sa pri jazdách dostali
do mesta, mohli sme sa po ňom pohybovať bez obáv, že nás niekto vymákne.
V obchodoch sme si nakúpili, čo bolo treba, aj v bufete sa najesť,
alebo si sadnúť do reštaurácie sme si mohli.
Miloval som
tie dni, keď som si kúpil konzervu sladkého kondenzovaného mlieka, rohlíky,
Pepsi Colu, lebo Coca-Cola sa do Československa nedovážala a celé
dni sa nemusel stravovať v kasárňach. Za posledné mesiace na vojne som
z tohto výdatného prijímania kalórií pribral osemnásť kýl. Najlepšie bolo,
ak som z kasární vypadol ešte pred raňajkami a vrátil sa až neskoro
večer.
Pre takéto
prípady, keď sa vojaci vracali a odchádzali do služieb aj v hlbokej
noci, bolo nariadené, že kuchári musia mať v kuchyni pripravený teplý čaj
a minimálne chlieb, masť, cibulu a sol. Tak sa mohol najesť kedy kto
potreboval.
O tomto
komforte zrejme vedeli aj miestni opilci, lebo občas nejakého nachytali
v kuchyni ako sa kŕmi, alebo sa po kasárňach zakráda smerom ku kuchyni.
Takéto udalosti sme mali príkaz nehlásiť, ale opilcov iba vyhnať mimo kasární.
Zbytočne by z toho boli mimoriadne udalosti a to by pritiahlo
neželanú pozornosť velenia brigády a tým aj následne zhoršenie našej
oklepovej vojny brigádnymi kontrolami.
No, raz pri
nočnom návrate „domov“ som k jedeniu v celej kuchyni našiel iba chlieb
a pollitrový pohár feferóniek. Zrejme ma nejakí opilci z mesta
predbehli a všetko pojedli. Joj, ale ako mi tie feferónky chutili, veď
hladný som bol, že by som rozkúsal aj pneumatiku auta. A jak štípali! Joj,
joj. Až dvakrát! Prvýkrát, keď som ich jedol a druhýkrát...
Ale aspoň som
červíka riadne vypálil.
Nočný
príchod do kasární mal pre mňa neopakovatelnú atmosféru. Miloval som to. Tak
isto ako nočné jazdy Tatrou, keď sa mi na prednom skle odrážali všetky budíky
z osvetlenej prístrojovej dosky. Bolo v tom niečo ukludňujúce,
výnimočné, vianočne čarovné. Mal som rád aj nočné kasárne mdlo osvetlené žltým
svetlom neónových lámp a k tomu hrobové ticho, nekonečné ticho, ticho
tích. K tomu už len cigaretka a hlava mohla zablúdiť do neskutočných
dialav ďalekého domova. Ku spomienkam, ktoré vháňali slzy do očí.
Často som si vtedy pri návrate
„domov“, do kasární, celý dojatý pod vplyvom týchto výjavov z mojej mysle,
posledný kilometer, tesne pred prechodom kasárenskej brány spieval
„Cesta je prach a štěrk a udusuná hlína
a šedé šmouhy kreslí do vlasů
a z hvězdných drah má šperk, co kamením se spíná
a pírka touhy z křídel pegasů. ...
Cesta je thér a prach a udusaná hlína,
mosazná včelka od vlkodlaka,
rezavý kvér, múj vrach a stolet stará špína
a děsně velká bílá oblaka.“
MORITURI TE SALUTANT !
Mal
som tú pesničku rád, aj keď ma v nej Karel Kryl nazýval vlkodlakom.
Vojenčina mi už pomaly končila a ja som bol v celku rád, že mosadzná
včielka z môjho hrdzavého kvéru nikoho neposlala do prachu.
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára