Velké vodky

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Ležíme si s frajerkou na izbe hotela Bobík a už len pofajčievame a maznáme sa. Vo vedlajšej izbe bubeník z našej kapely, ktorý na návštevu doviezol za mnou frajerku, buší do mojej sesternice. Chystal som sa im práve zaklopať na stenu, aby sa trošku stíšili, keď tu zrazu rachot, buchot na dvere. Vzrušený hlas všetkým oznamuje, že je ostrý poplach a všetci sa majú okamžite vrátiť do kasární.

            Hotel Bobík bolo jediné slušné miesto vo Volaroch, kam sa dalo ísť počas vychádzky posedieť a niečo pojesť aj popiť. V jeho bare sme zažili nejedno alkoholické bezvedomie, ibaže nie naše. My šoféri sme ani na vychádzkach nesmeli piť, pre prípad poplachu a tak si užívali hlavne naši kamaráti strelci, psovodi, spojári, kuchári, no prosto iní, len nie my.

Nie vždy sme toto nariadenie rešpektovali a tak sa stalo, že sme s mojím otcom, naučili barmanku nalievať poriadne porcie.

„Dve vodky prosím.“

„Tady to máte, pane.“

„A to čo je?“

„Jako co? Co je?“

„No toto tuná, čo je to?“

„Dvě vodky. Jak jste si přáli, pánové.“

„A to nemáte poriadne poháre?“

„Jako co? Ja vám nerozumím. Jaký pořádný sklenky?“

„Šak s týmito sa vácej narobíme, jak napijeme!“

„To je standardní malá vodka, pane.“

„Tak ukážte, ako vyzerá u vás velká vodka.“

„No jo. Hned to bude, pánové. ... Tak tady to máte, pánové.“

„No to je hneď lepšie, ale toto je u nás malá vodka. Tak nám hneď nalejte dve velké.“

„Jak velký, vždyť už je máte“.

-v hlase jej už bolo cítiť „Neserte mě, volové“ a pohlad už tiež nebol vlúdny, ako na začiatku, keď sme do jej výstrihu hádzali jednu poklonu za druhou.

„Nie vaše velké, ale naše velké.“

„No jo, pánové. Na to já nemám sklenky.“

„A víno tu z čoho pijete?“

„Ach jo, Slováci.“

-a tak časom, sa všetci naučili piť tie NAŠE velké vodky a my dvaja s otcom sme skončili kdesi na volarskej lavičke, vyrevúvajúc na plné gule do šumavskej noci tie naše - slovenské.

Jedného večera asi nejaký žial, alebo inú potvoru zapil jeden z našich. Vodič. Narval sa tak, že nevládal stáť na vlastných nohách a vehementne sa bránil akýmkolvek pokusom o pomoc. Keď už bol v stave, že takmer žiadny obraz, žiadny zvuk schmatli sme ho a poďme s ním von z baru.

V tom momente niečo cinklo o tanečný parket. Nášmu kamarátovi sa odopli křidýlka - odznak s triedou odbornosti a padli na zem. V okamihu začal jačať, ako zmyslov zbavený.

„Zubýy, zubýy,

vypadli mi zubýy!“

-kolom dookola reval stále to isté. S námahou a problémami sme ho dostali za hotel k smetiakom, aby ho nezvetril nejaký dôstojník, ktorých v meste bývalo neúrekom. Aspoň, že už prestal vyrevúvať o zuboch. Náš podťatý kamarát nevládal urobiť už ani krok. Ochabol ako vrece krumplí a už si aj trochu cvrkol... Čo s ním teraz?

Po rýchlej porade sa dvaja rozbehli do kasární, ktoré boli neďaleko, lebo vo Volaroch bolo všetko neďaleko a doniesli dvere, ktoré zvesili kdesi v kasárňach. Spitého kamaráta sme naložili na dvere a na pleciach,  ako čestná stráž nosí mŕtveho prezidenta, odniesli preč z dosahu dôstojníkov. Pri dolnej bráne kasární, pri PHM - čerpacej stanici v kasárňach, sme ho prehodili cez plot do autoparku, lebo tam sme ho mohli nájsť iba my šoféri a nikto iný, kto by mu za taký stav tela i duše naparil nejaký ten flaster.

            Okolo dozorného útvaru sme prešli bez problémov, veď sme vládali chodiť na rozdiel od našich spolubojovníkov nevodičov. Ešteže nikto nepočítal, kolko vojakov sa vracia z vychádzky. Nášho milého kamaráta sme našli ležať tam, kde sme ho prehodili cez plot. V hlbokom záveji, slastným spánkom rozvaleného v snehových perinách. Ani ladový vietor ho neprebral. Uložili sme ho do postele a dali na starosť bažantom, vrátili dvere na ich pôvodné miesto a všetci sme sa tvárili, akože všetko v porádečku.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com