Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Posledné Žhavé
kolečko s milovanou Tatrou po ovále autoparku, posledné premietanie
Mazáckeho filmu, posledná večera, posledný Civilný poplach, posledná Mazácka
uspávanka a posledná spoločná cigaretka, ktorá tak, ako mnohokrát už
predtým, kolovala z ruky do ruky a z úst do úst.
Až teraz som
si vlastne uvedomil, že toto bol asi náš najsilnejší rituál našej
súpatričnosti, keď sme si jeden druhému podávali zapálenú cigaretu a mlčky
sme si rozumeli úplne vo všetkom. Kúrvanoha! Tak nakoniec nie ten plot, ale
cigaretka tá nás najviac spájala.
Zbytok
nedotrhaného Metra som odhodil do koša, aby mi už nikdy nepripomenul tieto dva
strašné roky, zbytočne ukrojené z môjho života. Potom už len posledný
budíček, oblečenie do civilných šiat a smer hlavná brána, odkial sme
odkráčali na vlakovú stanicu Volary. Pešo!!! My??? Vodiči Pohraničnej stráže!!!
Verne slúžiaci svojej vlasti! Verne strážiaci republiku!
Už nikomu
z dôstojníkov sme nestáli ani už len za to, aby nás odviezli. Aspoň
vetrieskou - keď už nie Tatrou. Už sme boli pre Pohraničnú stráž nepotrební. Už
sme boli nikto! Iba úbohí civily! Zbytoční!
Tak dlho som
sa s Kádrovákmi lúčil, až ostatní civilisti už prestali netrpezlivo čakať
a začali sa poberať na stanicu. Dobiehajúc ich mi neustále niečo
vypadávalo z rúk. Akosi som pozabudol poslať domov balík s vecami,
ktoré sa za čas strávený na Kádrovke nahromadili, aby nám spríjemňovali pobyt
za plotom.
Osobné veci
napratané v žebradle, s ktorým som narukoval, mi robili najmenšie
problémy. Zato velká zbierka gramoplatní, ťažká jak hovado, gitara zabalená do
papiera, ktorá sa nijako bezpečne nedala niesť a k tomu meter vysoký
plyšový medveď, ktorého tu pri poslednej návšteve zanechala frajerka, mi robili
velké problémy. Stále som niečo strácal a musel som to neustále zbierať zo
zeme.
Ale futášoval
som za nimi o sto tristo, ako namydlený blesk. Nebolo mi vôbec lúto, že
tam zanechávam svojich druhov v zbrani a bolo mi úplne jedno či
projdou, alebo Neprojdou!
Nakoniec sa mi
predsa len podarilo skupinku dobehnúť a z celej duše na plné
pecky som si s nimi od radosti zakričal posledný výkrik lúčenia.
„Střežte to tady bděle! My jdem do prdele“!
Zatvorenie
hlavnej brány a KONEC. Už je to za nami! Koniec, na ktorý sme dva roky
túžobne čakali. Je to naozaj koniec? Už nič nebude? Už sa nikdy neuvidíme? Už
si nikdy nedáme spološnú cigaretku? Kam
sa podeje naše nerozlučné kamarátstvo?
Nebol to koniec.
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára