Major Kontráš

Úryvky z knihy Strážili sme republiku

Novoročné prekvapenie ma však čakalo aj v kasárňach, zhruba tak po týždni – dvoch, čo som sa vrátil z domu. Dostal som pozvánku na pohovor k náčelníkovi kontrášov.

Major „Kontráš“ ma mlčky nechal chvílu stáť, aby navodil atmosféru neistoty a tak ma chytiť do pasce obáv, že čo sa bude diať. Po chvíli začal príjemným hlbokým hlasom rozprávať o rodine, Vianociach a Novom roku. Vkočíroval ma tak do druhej nachystanej pasce. Pasce priatelstva a dôvery. Nechal ma však stále stáť, aby bolo jasné, že to je oficiálne.

So šéfom kontrášov ani nikto inak nezmýšlal, ako oficiálne. Strach sa totiž v kasárňach volal druhým menom „Kontráš.“

Pýtal sa ma, ako bolo doma a či je tam všetko v poriadku. Ako sa majú rodičia, ako som na tom s frajerkou a ako so súrodencami. Ako prebehol Silvester, čo sme jedli a čo pili, kolko nás bolo a tak kolom dookola, niekolkokrát z každej strany. Potom sa spýtal na spiatočnú cestu. Kadial som šiel, akým vlakom, s kým som sedel a s kým som sa rozprával. Kde som prestupoval, čo som robil počas času stráveného mimo vlaku, kedy a kde som bol na toaletách. Rozhovor plynul celkom prirodzene a nikto by ho nenazval výsluchom. To bola tretia pasca, do ktorej ma dostával.

Až po čase vyšla najavo príčina nášho rozhovoru. V čase, v ktorom som sa vracal z dovolenky do kasární, bola brutálne zavraždená dievčina na toaletách vlakovej stanice v Brne. Jednou zo stôp bola informácia, že jeden z podozrivých mal na sebe velké gombíky s emblémom. Tak zrejme preverovali všetkých, od hasičov po poštárov, cez vojakov i vrátnikov a všetkých, ktorí sa mohli v tom čase pohybovať po stanici. Rozhovor plynúci, v dalo by sa povedať príjemnej atmosfére, dospel do bodu, kedy padla otázka, kolko dní som už z dovolenky späť v kasárňach.

            Pre takúto podobnú informáciu si väzni v celách vyrypujú do stien čiarky, aby si mohli zrátať, kolko dní neslobody majú za sebou. Jeden deň v cele sa podobá na ten druhý a aj na ten tristopäťdesiatypiaty a tak na otázku, kolko dní sú tam, bez značiek na stene nepoznajú odpoveď.

Ani ja som si sám nevedel odpovedať na túto zákernú otázku. Každý jeden deň v kasárňach sa mi zdal rovnakým utrpením, akým utrpením bol aj deň druhý a presne takým istým ako ktorýkolvek iný pred ním aj po ňom. Tak ako väzňom.

Jedinýkrát som si uvedomil dĺžku pobytu na vojenčine. Keď sme to mali za tristošesťdesiatpäť. ZA ROK DO CIVILU! To ale bolo už dávnejšie. Vtedy sa ma zmocnila taká hlboká beznádej a depresia, že sa mi nechcelo vôbec ani žiť a nie to, že uvedomovať si, kolko dní som tam a kolko dní tam ešte budem. Vedomie, že tam budem ešte raz tolko - kolko som tam už bol, ma privádzalo do zúfalstva. Srdce mi skoro prasklo od žialu, lútosti a zúfalstva.

Presne ako hovoril vodca slovenského proletariátu, „Srdco ma veľľmo boľľí“, tak presne som sa cítil.

            Otázka padla a ja som si za nič na svete nevedel spomenúť, kolko dní som v kasárňach, ktorý je deň v týždni, ani ktorý je mesiac a rok. Ostatne to mi zostalo do teraz a mnohokrát to neviem ani dnes. Jediné, čo som vedel vždy presne, bolo za kolko to mám. Počet dní, za ktoré mi vojna skončí - to jediné ma zaujímalo. No táto informácia zase nezaujímala súdruha majora a moje číslo mu bolo úplne lahostajné.

Prvýkrát som počul šéfa kontrášov zvýšiť hlas. Vždy hovoril pomaly, dôrazne, ale pološeptom. To mu pridávalo na tajomnosti, ktorú si zjavne pestoval. Nikdy nekričal na rozdiel od náčelníka štábu, ktorý sa na nás s oblubou vykričal. Zvýšeným hlasom mi zopakoval otázku.

Stojac tam scepeneno-otrandžene ohromený faktom, že „Kontráš“ vie aj hlasno hovoriť a dlhým státím v pozore uvedeným do stavu oťapenia, som zo seba nevydal ani hlásku. V mrákotách sa mi hlava začala krútiť a keď sa major postavil a vystúpil z lúča žlto svietiacej stolnej lampy, zostanúc stáť v prítmí miestnosti pred zastretým oknom, tak že bolo vidieť iba jeho siluetu, zdalo sa mi, že je najväčším človekom na svete. Možno ani súdruh Stalin by sa mu v ten moment, ktorý mal zjavne nacvičený, nevyrovnal.

To už som sa porúčal do iných dimenzií a zdalo sa mi, že odpadávam do mdlôb, že s Winnetuom spolu po Poslednom výstrele odplávame na kanoe za velkým Manituom do večných lovíšť. Omyl! Pomýlil som sa! Nedal mi odpadnúť! Začal revať takým hromovým hlasom, že som v okamihu precitol a najradšej by som sa zavŕtal k červotočovi do spálne. Zrejme mu informácia o mojom čísle bola zas nie až tak lahostajná.

Zatial, čo sa mi podlamovali kolená z očákavania, čo ešte príde, mi jeho slová mierili priamo do centrály nervovej sústavy a prenikali mnou ako šípy do masla. Najradšej by som sa tým maslom aj stal a rozpustený zmizol pod kobercom, lebo som cítil ako sa rozpúšťam, stávam menším a menším, topím sa, až som sa úplne strácal a roztopil.

Neviem čo kričal, nebol som schopný vnímať zmysel jeho hromovitánskej reči, lebo mozog som mal zapečený v mrákotách. Neviem ani, ako som z jeho kancelárie vypadol. Bolo mi len jasné, že som získal významného priatela medzi dôstojníckym zborom, ktorí si ešte velmi dlho pošuškávali o zvieracom reve šíriacom sa štábom cez tapacírovaním odhlučnené dvere kancelárie, už niekolkokrát infarktom postihnutého náčelníka kontrarozviedky po tom, ako som mu povedal, za kolko to mám. Prosto som mu chrstol svoje číslo rovno do tváre a bolo.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com