Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Ako som tak
ležal a čakal až teda na tých Poliakov vyrazíme, spomenul som si na
príhodu, ako som vtedy osemročný šrác naučil Rusov využívať varenú vodu zo
zemiakov.
Dvadsiateho
druhého augusta, tisícdeväťstošesťdesiatehoôsmeho roku, som ako vždy ráno otvoril okno na
obývačke nášho dvojizbového bytu, ktorý nám bol národným výborom pridelený po
dlhoročnom bývaní v tej jednoizbovej kutici a Mlynských Nivoch. Byt
sa nachádzal vo dvore na treťom medziposchodí domu na Dunajskej ulici.
Bol to
kvalitný, tehlový dom, ktorý si postavili slobodní typografovia ešte
v medzivojnovom období. Ten dom im komunisti po, pre nich, víťaznom
februári znárodnili a preto mohli byty rozdávať aj takým ako my.
Ešte keď som
bol mladý cucák, tam bývali pozostatky pôvodných obyvatelov, medzi ktorými bola
aj známa slovenská spisovatelka, na jej meno si už ale nespomínam. Pamätám si
ju len preto, že písala detské rozprávky a preto bola moja kamarátka. Vždy
mi darovala tú, ktorú práve dopísala a vyšla v tlači.
Ešte jeden
výjav z toho obdobia mám do pamäti vrytý. Keď sme si ten byt, niekedy
v šesťdesiatom šiestom roku, boli prvýkrát prezrieť, hneď po tom ako nám
bol pridelený, jeho predošlí obyvatelia boli už zbalení a pripravení na
ústup. Vtedy som prvýkrát v živote pocítil nával studu a hanbil som
sa ako už nikdy potom v živote.
Na posteli
sedel vlasatý, bradatý mladík s gitarou v ruke a hral si len
tak, pre seba. Keďže som bol mladé ucho, hneď ma zaujal, lebo šak vlasáč
a s gitarou to sa len tak nevidí. Takú gitaru som videl prvýkrát
v živote. Mala dvanásť strún a nádherný zvonivý zvuk.
Prisadol som
si k nemu a on mi príjemným hlasom zaspieval a pritom mi
vyrozprával, že kvôli nám ich z toho bytu vyhodili. Bola to
česko-slovenská rodina, zrejme tiež pozostatky z pôvodných obyvatelov
domu, ktorí byty kedysi vlastnili. Byt museli vypratať, lebo že vraj boli
protištátne živly.
V byte sa
výborne bývalo, lebo žiadne okná neústili do ulice a tak bol nevídane
tichý, aj keď stál na rušnej ulici. Spredu viedli okná do malého dvora a zo
zadnej strany do obrovského dvora, ktorý tvorilo niekolko domov uzavretých do
jedného bloku. Tu sa preháňali kŕdle lastovičiek a iných vtákov, ktoré
štebotom rozveselovali obyvatelov domov. Preto aj som to okno toho augustového
rána otvoril, aby ich štebot prenikol do nášho bytu.
Vyklonil som
sa ako zvyčajne, aby som si poprezeral všetko, čo je na dvore nového a aby
som zistil, kto sa vonku hrá. Pozerám z okna a čo nevidím, na
dvore vyrástla nejaká vysoká veža zo železa. Okamžite som z domu vyletel,
ako by ma vystrelil a už som sa rútil do dvora, aby som si to čudo prezrel.
Do dvora sa
vchádzalo podjazdom pod jedným z domov, ktoré tvorili ten blok domov
vytvárajúci uzavretý dvor. Tam stál vojak so samopalom!
„Kúrnikšopa“
–pomyslel som si, keď som ho zbadal a hneď k nemu, že nech mi ho ukáže. Na
moje počudovanie som mu však vôbec nerozumel. Hovoril nejakou čudnou rečou, ale
preto, že moja zvedavosť bola neprekonatelne nezdolatelná, zobral ma ďalej do
dvora, v ktorom táborilo niekolko vojakov v uniformách.
Boli tam aj
vozidlá obsluhujúce vysielačku, ktorú tam v noci postavili. Autá mali
skriňové karosérie, v ktorých bola samotná vysielacia stanica, ale aj
ubytovne pre obsluhu a stráž. Do jedného z tých, pre mňa najzaujímavejších
áut na svete, som sa dostal práve, keď varili obed. Na moje prekvapenie však vodu
po uvarených zemiakoch vyliali pod auto.
Keď som im
rukami-nohami vysvetlil, že moja mama z toho robí ďalšie jedlo, nechápali.
Tak som im na druhý deň, priniesol strúčik cesnaku a odvtedy si cesnačku
už pravidelne varili.
Tak teraz
neviem, či som sa týmto náhodou nestal kolaborantom, ale bol som na tom určite
lepšie, ako moja najstaršia sestra. Bola vyslaná aj so svojím mužom, aby ma
išli hladať, lebo z domu som zmizol ako gáfor a nikto nevedel, kde
som. V televízii dve vystrašené tváre donemlátom verklíkovali jednostaj to
isté.
„Zachovejte klid a rozvahu,
zachovejte klid a rozvahu,
zachovejte klid a rozvahu
...“
Pred
domom stál les ruských tankov s bielym pásom odpredu až dozadu na celej
ulici, po ktorej pobehovali vojaci so samopalmi. Z mesta sa ozývala sporadická strelba
a ten malý zasran, akože ja, si zmizne práve v ten najvhodnejší
okamih.
Hladali ma po
celom meste a tak si inváziu užili v priamom prenose až do času, keď
ruskí vojaci s dávkou z gulometu pokropili študentov stojacich na
schodoch univerzity a jednu dievčinu tam zabili. To sa radšej už vrátili
domov, lebo v tej skrumáži, čo v meste bola, by ma aj tak nenašli.
Veď aj
zbytočne by ma hladali, lebo som už sedel doma s ruskou vojenskou čapicou,
plnou odznakov na hlave. Rusi boli moji velkí kamaráti! Bitku tú som ako
zvyčajne nedostal, lebo ako jediný synáčik som bol chránený druh a kto by
sa opovážil na mňa siahnuť, ten by to pekne od otca schytal. A bonzovať
som vedel prvotriedne.
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára