Úryvky z knihy
STRÁŽILI SME
REPUBLIKU
Pohodu nášho
Kádrováckeho života pravidelne narúšalo obdobie výcviku bažantov
a v medziobdobí občasné previerky vykonávané dôstojníkmi
z brigády. No jedného dňa do našich kasární zavítalo samotné peklo, že ani
najväčší pomstitel z westernov by mu nesiahal ani po zelené dôstojnícke
ponožky.
Ideme si traja, štyria, cestou
z Kádrovky dolu kasárňami. Oproti nám šiel neznámy dôstojník, ktorý nebol
z našich končín a tak sme ho pekne po vojensky pozdravili a plánovali
sme pokračovať ďalej v ceste do kina.
„Zpátky a znovu!“
-takto milo sa k nám neznámy
dôstojník prihovoril.
„Ty brďo! Čo
tento tuná, od nás, len chce?“ -pomyslel som si.
A tak sme sa vrátili
a znovu ho pozdravili najkrajšie ako sme len vedeli.
„Zpátky! Ještě jednou a pořádně!“
„Ma poser! Čo si ty len za degeša?
Kde si sa tu vzal? Kto ty vôbec si? Čo si to dovoluješ na staré kusy? Padol si
ze stromu, alebo čo? Kúrvanoha, že ja som do toho kina na Bíleho Tesáka išiel.
Aj ten, by sa ti tuná na to vysral! Zbytočne tu nehovoríme, že na to ti sere
Bílý Tesák“ –v duchu som lutoval prechádzku po kasárňach, lebo už vtedy bolo
o mne známe, že aj na záchod chodím UAZom a tak nechápem, prečo sme
sa vybrali práve v to popoludnie do kina pešo. Mohol nás mladý, čo má pohotovosť,
odviesť UAZom. Však by sa bol velmi rád prebehol do autoparku pre auto, aby nás
staré kusy odviezol do kina a späť.
A znova a znova sme sa
vracali, aby sme znovu a znovu pozdravili neznámeho. Štelovali sme si ruky
do všemožných polôh dúfajúc, že už ho nejaká uspokojí a nič. Stále nás
znova a znova vracal a znovu a znovu žiadal, aby sme ho PORIADNE
pozdravili. Už by som sa mu bol býval aj poklonil, len aby nám dal už pokoj.
Po piatom - siedmom neúspešnom
pokuse o ukážkový pozdrav sa nás neznámy spýtal či nepoznáme vojenské
predpisy a či nevieme, že v kasárňach sa zdraví v POZORE! Tak
sme to okolo neho predupali a v pozore ho pozdravili. Potom nás už
v spokojnosti prepustil.
Príhoda sa rýchlo rozšírila po
kasárňach a kto zbadal neznámeho dôstojníka prchal, kade mohol. Horšie na
tom boli vojaci v strážach, tí nikam uniknúť nemohli. Najhoršia správa
však bola, že neznámy si to u nás naplánoval na celý týždeň.
Ohrozené bolo tým pádom aj nedelné
lyžovanie na pahorku, kedy sa pre staré kusy zapínal lyžiarsky vlek a oni
si užívali víkendovú lyžovačku. Ja nie, ja som na Pahorku v živote nebol.
Bolo to pre mňa vysoko a ďaleko a ísť tam s UAZom by mohol byť
prúser, na ktorý by sme zrejme ešte hodne dlho spomínali.
Pahorok bol kopec v zadnej
časti kasární a bol niekolkonásobne vyšší ako ten filmový. Bol velmi oblúbení
u bažantov, ktorí na ňom išli dušu vypluť, keď po ňom behali hore dolu
a preháňali ich po ňom celé dni. Na Pahorku bola aj umelá sklznica s
vlekom a tak si Kádrováci lyžiarske víkendy užívali aj v lete.
Bažantí nováčikovia prechádzali lyžiarskym výcvikom, leto zima, všetko jedno.
Museli sa naučiť lyžovať, aby keď napadne naozajstný šumavský sneh, neboli
z toho prekvapení a mohli vykonávať svoje služobné povinnosti.
Nikto nepredpokladal, že neznámy
dôstojník si každý deň privstane a dorazí na Kádrovku pred rozcvičkou.
Omyl! Robil to celý týždeň. Tak nás všetkých už ráno donútil vstať
z postelí, opustiť izby a počas rozcvičky bažantov sa zašívať. Toto
nám vychádzalo iba v prvé dni, pokial si nezrátal cvičiacich vojakov, lebo
ich bolo evidentne menej ako na nástupe. Tak aj staré kusy sme klusali po
buzeráku a dýchali čerstvý ranný vzduch.
Keď neznámy prvýkrát zažil náš
partizánsko-povstalecký ranný nástup, neskolaboval on, ale my skoro áno. Na
ranný nástup sme museli nastúpiť znovu! V uniformách predpísaných pre
aktuálne ročné obdobie a až po rozdelení úloh sme sa mohli prezliecť do
pracovných úborov.
Aj na obed sme museli nastúpiť spoločne
a jednotne ustrojení. Na nástupe na jedlo od nás vyžadoval, aby sme
v rukách držali svoje ešusy a príbory, ktoré sme museli mať
v hygienických vrecúškach aj napriek tomu, že sme v jedálni jedli
z tanierov. Kým poniektorí našli svoje ešusy a vrecúška na príbor,
mesiace nepoužívané, hodne sa zapotili.
A potom sa pochodovalo a pekne spolu
a všetci naraz až do jedálne. Ani oblúbenú zábavku, keď sa po ešuse
priloženom k uchu obete riadne treslo lyžicou, po čom v hlave brnelo
a ešte pol dňa pískalo v uchu, si počas tejto šialenej doby, ktorú
kontrola priniesla, nikto nedovolil. Spoločný nástup a spoločný pochod
tiež do kina na premietanie propagačných filmov.
Podla menných zoznamov kontroloval
plnú účasť na školeniach politických, chemických, pohraničných a iných
možných aj nemožných. Takisto kontroloval plnú účasť na povinnom sledovaní
televíznych novín. Večerný nástup s previerkami prítomnosti, kontrolou
zbraní a prezliekanie do pyžám, v ktorých v lete nikto nespával,
bolo jeho glanc numerom.
Neznámemu sa
vôbec, ale naozaj vôbec, nepáčil náš Kádrovácky spôsob poňatia vojenského
života. A to sme ho všetci už pekne zdravili a v pozore sme okolo
neho dupali, ako pri prehliadke na Strahove. Ale jemu sa tiež nepáčil ani náš
spôsob ošetrovania erárnej obuvi rybím olejom, ani roztápanie erárnych
krémov na topánky zapáleným zapalovačom.
V zime
sme kanady natierali všelibárzčím, aby nám nepremokali, lebo tráviť
dvadsaťštyrihodinovú službu v mokrých topánkach je labúžo, o ktoré by
som kedykolvek rád prišiel. V mokrých topánkach je zima zimovitejšia
a vyzuť sa v službe a dať si ku kachliam vysušiť ponožky smrdelo
prúserom.
V oblube bol
rybí tuk z konzerv, ktoré sme občas dostali v nedelu ako suchú
stravu, alebo sme zapálili vojenský box - leštidlo na obuv a počkali, kým
z tuhého krému oheň neurobí tekutý maglajz. Ten sme potom vtierali do kože
kanád, aby sme ich čo najviac naimpregnovali a zabránili plačkanici
v topánke.
Nič, nič, nič
sa mu nepáčilo z toho, ako sme sa naučili na našej vojne žiť
a neustále nám niečo menil a vtĺkal do hlavy nejaké nám neznáme vojenské
predpisy, ako keby sme boli nejakí vojaci či čo. Ale my sme boli péesáci
a to z Kádrovky, ale toto si nechcel uvedomiť zase on a tak sme
medzi sebou válčili, pričom zjavne vyhrával. Tak sa to javilo, ale vyhrať jednu
bitku ešte neznamená vyhrať celý boj a ten sme nakoniec vyhrali my, lebo
on nakoniec po týždni odišiel robiť dusno do iných kasární.
Táto
strašidelná ukážka príkladného života za bránami kasární, nám v podaní
neznámeho, bohato stačila a lutujem všetkých vojačikov, ktorí takto museli
žiť celé dva roky. ON ale odišiel a MY sme zostali. Pekne v starých
kolajách v zabehnutých chodníčkoch našej milovanej Kádrovky s našimi
furťákmi, ktorých finty sme dávno dobre poznali a nemali nás už čím prekvapiť.
Ten neznámy
bol vrchný inkvizítor z Hlavnej správy Pohraničnej stráže v Prahe.
Kúrvanoha, zase Pražák. Asi na tom predsa niečo len bude, keď ich bratia Češi
nemajú radi.
Informácie na mail adrese:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára